Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Cirkev

Svätý Otec sa pred Vianocami stretol s kúriou a zamestnancami


Vatikán 22. decembra – Svoje dopoludnie dnes Svätý Otec venoval členom Rímskej kúrie a zamestnancom Svätej stolice, aby im poprial požehnané Vianoce. Najprv sa v Klementínskej sále stretol s členmi kúrie. Ako povedal, „Vianoce sú stretnutím s Bohom, ktorý sa rodí v chudobe betlehemskej jaskynky, aby nás naučil sile pokory“. Osobitným spôsobom spomenul tých, ktorí tento rok z rozličných dôvodov – ako sú pokročilý vek, úmrtie, či zmena práce – ukončili svoju službu. Ďakoval Pánovi za udalosti tohto roka a zároveň ho odprosil za zlyhania spôsobené „myšlienkami, slovami i skutkami“. Následne členom kúrie ponúkol veľmi prehľadne usporiadané stimuly k spytovaniu svedomia a teda aj k dobrej príprave sŕdc na Vianoce.

Vychádzal z obrazu Cirkvi ako Kristovho mystického tela, ako o nej hovorí sv. Pavol a odrážajú to aj dokumenty II. vatikánskeho koncilu. Ako povedal pápež František, je možné predstaviť si Rímsku kúriu ako malý model Cirkvi, ako „telo, ktoré sa seriózne a dennodenne snaží byť viac živým, zdravým, harmonickým a zjednoteným v sebe samom i s Kristom“. Kúria, ako celok pozostávajúci z rozličných dikastérií, rád, úradov, tribunálov, komisií a ďalších elementov plniacich špecifické úlohy, je telom, ktoré nemôže prežiť, ak nemá výživu a ak o seba nedbá:

„Kúria – tak ako aj Cirkev – nemôže žiť bez toho, aby mala vitálny, osobný, autentický a pevný vzťah s Kristom. Člen kúrie, ktorý sa dennodenne neživí týmto Pokrmom, sa stane byrokratom (formalistom, funkcionalistom, púhym zamestnancom): ratolesťou, ktorá usychá a pomaličky odumiera a je odhodená preč. Každodenná modlitba, vytrvalá účasť na sviatostiach, obzvlášť na Eucharistii a sviatosti zmierenia, každodenný kontakt s Božím slovom a spiritualita pretavená do žitej lásky k blížnemu sú vitálnym pokrmom pre každého z nás. Nech je nám to všetkým jasné, že bez Neho nebudeme môcť nič urobiť (porov. Jn 15,8)“.

Svätý Otec zdôraznil, že živý vzťah s Bohom vyživuje a posilňuje spoločenstvo s inými. Poukázal pritom na perspektívu zdokonaľovania: „Kúria je povolaná sa zdokonaľovať, stále sa zlepšovať a rásť v spoločenstve, svätosti a múdrosti, aby tak naplno uskutočňovala svoje poslanie. A aj ona, ... ako každé ľudské telo, je vystavená aj chorobám, nefunkčnostiam a neduhom, ktoré ju oslabujú v jej službe Pánovi.“

Pápež František inšpirovaný otcami púšte, ktorí v prvých storočiach kresťanstva zostavovali katalógy nerestí, vzápätí predstavil zoznam 15 druhov chorôb, ktoré môžu toto telo napadnúť. Nasleduje plné znenie jeho vyjadrení:

„1. Choroba cítenia sa «nesmrteľnými», «imúnnymi», či priam «nepostrádateľnými», zanedbávajúc potrebné a pravidelné kontroly. Kúria, ktorá voči sebe nie je kritická, ktorá sa neobnovuje, ktorá sa nesnaží zlepšiť, je chorým telom. Bežná návšteva cintorínov by nám mohla pomôcť všimnúť si mená toľkých osôb, z ktorých si možno niektoré mysleli, že sú nesmrteľné, imúnne a nepostrádateľné! Je to choroba bohatého pochábľa z evanjelia, ktorý sa domnieval, že bude žiť večne (porov. Lk 12,13-21), ako aj tých, ktorí sa menia na vládcov a cítia sa nadradení nad všetkými namiesto toho, aby slúžili všetkým. Často pochádza z patológie moci, z «komplexu vyvolených», z narcizmu, ktorý sa zaľúbene díva na vlastný obraz a nevidí Boží obraz vtlačený do tvárí iných, zvlášť najslabších a najnúdznejších (porov. Evangelii gaudium, 197-201). Protiliek na túto epidémiu je milosť cítiť sa hriešnikmi a vysloviť s celým srdcom: «Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť» (Lk 17,10).

2. Ďalšia choroba je «martizmus» (pomenovaná podľa Marty), je choroba prehnanej činnosti, čiže tých, ktorí sa pohrúžia do práce, zabúdajúc pritom načisto na «lepší podiel», a to: sadnúť si k Ježišovým nohám (porov. Lk 10,38-42). Kvôli tomu Ježiš volal svojich učeníkov, aby si trochu oddýchli (porov. Mk 6,31), pretože zanedbávanie potrebného odpočinku vedie k stresu a nepokoju. Čas oddychu pre toho, ktorý zavŕšil svoje poslanie, je potrebný, povinný a má sa prežívať seriózne: pobudnutím nejaký čas s príbuznými a v zachovávaní odpočinku počas sviatočných dní ako chvíľ načerpania nových duchovných i telesných síl. Prospeje nám naučiť sa tomu, čo učí Kazateľ, že «všetko má svoj čas a svoju chvíľu» (Kaz 3, 1-15).

3. Je tu aj choroba mentálnej a duchovnej skamenenosti, čiže choroba tých, ktorí majú srdce z kameňa a «tvrdú šiju» (porov. Sk 7,51-60), tých, ktorí počas cesty strácajú vnútornú vyrovnanosť, živosť a odvahu a skrývajú sa za papiere, a tak sa z nich stanú «výkonné stroje» a nie «Boží ľudia» (porov. Hebr 3,12). Je nebezpečné stratiť ľudskú citlivosť, ktorú potrebujeme, aby sme mohli plakať s tými, ktorí plačú a tešiť sa s tými, ktorí sa radujú! Je to choroba tých, ktorí strácajú Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5-11), pretože ich srdce sa postupom času zatvrdí a stane sa neschopným bezpodmienečne milovať Otca a blížneho (porov. Mt 22,34-40). Byť kresťanom vskutku znamená «zmýšľať tak, ako Ježiš Kristus» (Flp 2,5), zmýšľať v pokore, s darovaním sa, so schopnosťou zriekať sa a s veľkorysosťou (Generálna audiencia pápeža Benedikta XVI., 1. júna 2005).

4. Choroba prehnaného plánovania a funkcionalizmu je vtedy, keď apoštol plánuje všetko dopodrobna a verí, že vďaka dokonalému naplánovaniu veci účinne napredujú, a stáva sa tak účtovníkom či obchodníkom. Všetko dobre nachystať je dôležité, avšak bez toho, aby sme upadli do pokušenia uzavrieť a ovládať slobodu Ducha Svätého, ktorá zostáva vždy väčšia, vždy prekypujúcejšia než každé ľudské plánovanie (porov. Jn 3,8). Do tejto choroby upadáme, pretože «vždy je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách. Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje obmedzovať ho a skrotiť... – skrotiť Ducha Svätého! On je sviežosť, fantázia a novosť» (Homília pápeža Františka počas sv.omše 30. novembra 2014 v Turecku).

5. Choroba zlej koordinácie nastáva vtedy, keď sa spomedzi členov vytratí jednota a telo príde o svoju harmonickú funkčnosť a vyváženosť, stanúc sa tak orchestrom, ktorý vytvára hluk, pretože jeho časti nespolupracujú a neprežívajú ducha spoločenstva a tímu. Keď noha povie ramenu: «nepotrebujem ťa», alebo ruka hlave: «rozkazujem ja», spôsobí tak nepokoj a pohoršenie.

6. Je tu aj choroba zvaná «duchovný alzheimer», čiže zabúdanie na «dejiny spásy», na osobné dejiny s Pánom, na «prvú lásku» (porov. Sk 2,4). Ide o postupný pokles duchovných schopností, ktorý vo väčších či menších časových intervaloch spôsobuje človeku vážny hendikep tým, že z neho robí neschopného vykonávať akúkoľvek autonómnu činnosť a zapríčiňuje, že žije v stave úplnej závislosti na svojich často nereálnych názoroch. Vidno to na tých, ktorí stratili spomienky na svoje stretnutie s Pánom; na tých, ktorí nepripisujú svojmu životu tzv. deuteronomický zmysel; na tých, ktorí celkom závisia od svojej prítomnosti, vášní, rozmarov a mánií; na tých, ktorí okolo seba stavajú múry a zvyky, stávajúc sa čoraz viac otrokmi modiel, ktoré si vykresali vlastnými rukami.

7. Choroba rivality a márnej slávy (porov. Evangelii gaudium, 95-96). Prejavuje sa vtedy, keď sa vonkajšie zdanie, farby šiat a počestné insígnie stanú prvotným zmyslom života, zabúdajúc pritom na slová sv. Pavla: «Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných» (Flp 2,3-4). Je to choroba, ktorá nás privádza k tomu, že sa stávame falošnými mužmi a ženami a prežívame falošný «mysticizmus» a falošný «kvietizmus». Ten istý Pavol ich definuje ako «nepriateľov Kristovho kríža», pretože «hanba je slávou tých, čo zmýšľajú pozemsky» (Flp 3,19).

8. Choroba existenciálnej schizofrénie. Je to choroba tých, ktorí žijú dvojitý život, ovocie pokrytectva typického pre priemernosť a pre postupujúce duchovné prázdno, ktoré ani doktoráty, ani akademické tituly nemôžu vyplniť. Je to choroba, ktorá často zasahuje tých, ktorí opustia pastoračnú službu a obmedzia sa na byrokratické práce, stratiac tak kontakt s realitou, s konkrétnymi osobami. Vytvárajú tak svoj paralelný svet, kde dajú bokom všetko, čo striktne učia ostatných a začnú žiť skrytý a neraz nezriadený život. Dostať sa z tejto veľmi vážnej choroby umožní obrátenie, ktoré je rovnako naliehavé ako nevyhnutné (porov. Lk 15,11-32).

9. Choroba klebetenia, ohovárania a tárania. O tejto chorobe som už viackrát hovoril, avšak nikdy nie dostatočne. Je to vážna choroba, ktorá sa začína jednoducho, snáď iba kvôli prehodeniu reči, zmocní sa celého človeka a urobí z neho «rozsievača kúkoľa» (akým je Satan), a v mnohých prípadoch chladnokrvne zabíja dobrú povesť vlastných kolegov a spolubratov. Je to choroba podlých ľudí, ktorí, keďže nemajú odvahu hovoriť priamo, hovoria poza chrbát. Sv. Pavol nás napomína: «Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní» (Flp 2,14-18). Bratia, chráňme sa terorizmu klebetenia!

10. Choroba zbožstvovania šéfov je chorobou tých, ktorí sa líškajú predstaveným v nádeji, že dosiahnu ich blahosklonnosť. Sú to obete karierizmu a prospechárstva, uctievajú si ľudí a nie Boha (porov. Mt 23,8-12). Títo ľudia vykonávajú službu mysliac jedine na to, čo chcú získať, a nie na to, čo majú dať. Úbohí, nešťastní ľudia, pobádaní jedine vlastným sebectvom (porov. Gal 5,16-25). Táto choroba by mohla postihnúť i predstavených, keď sa zaliečajú niektorým zo svojich spolupracovníkov preto, aby dosiahli ich podriadenosť, lojálnosť a psychologickú závislosť, avšak konečným výsledkom je ozajstné spolupáchateľstvo.

11. Choroba ľahostajnosti voči ostatným je vtedy, keď každý myslí iba na seba a stráca nefalšovanosť a vľúdnosť v medziľudských vzťahoch. Vtedy, keď skúsenejší neposkytne svoju kompetenciu v prospech menej kompetentných kolegov. Vtedy, keď na niečo príde, avšak drží si to pre seba, namiesto toho, aby sa o to rád podelil s ostatnými. Keď zo žiarlivosti a prefíkanosti prežíva škodoradosť z pádu iného, namiesto toho, aby ho pozdvihol a povzbudil.

12. Choroba smútočnej tváre, čiže nevrlých a zachmúrených osôb, ktoré sa domnievajú, že byť vážnymi znamená zafarbiť si tvár melanchóliou, prísnosťou a správať sa k iným – najmä k tým, ktorých považujú za menejcenných – s drsnosťou, tvrdosťou a aroganciou. Vskutku – teatrálna vážnosť a sterilný pesimizmus (porov. Evangelii gaudium, 84-86) sú často príznakmi strachu a vnútornej neistoty. Apoštol sa musí snažiť, aby bol človekom zdvorilým, vyrovnaným, nadšeným a radostným, ktorý odovzdáva radosť kdekoľvek sa nachádza. Srdce plné Boha je šťastné srdce, ktoré vyžaruje a nakazí radosťou všetkých, ktorí sú vôkol neho: to sa ihneď vidí! Nestraťme teda toho radostného ducha, plného humoru, ba viac, schopného zasmiať sa na sebe samom, ktorý z nás robí prívetivých ľudí, aj v náročných situáciách (porov. Evangelii gaudium, 2). Ako dobre nám urobí poriadna dávka zdravého humorizmu! Veľmi nám prospeje často odriekať modlitbu sv. Tomáša Mora: ja sa ju modlím denne, robí mi dobre. [Modlitba sv. Tomáša Mora:Pane, daj mi dobré trávenie a aj niečo na jedenie. Daruj mi zdravie tela a dobrý humor, ktorý potrebujem k tomu, aby som si ho udržal. Daj mi, Pane, jednoduchú dušu, ktorá dokáže objaviť poklad vo všetkom, čo je dobré a nezľakne sa zla, ale skôr, vždy nájde spôsob ako dať veci do poriadku. Daj mi dušu, ktorá nebude poznať nudu, šomranie, povzdychy, sťažnosti, a nedovolí mi príliš sa zaoberať tou vecou, ktorá najviac stojí v ceste, mojím «ja». Daj mi, Pane, zdravý zmysel pre humor. Daj mi milosť pochopiť vtip, aby som v živote objavil trochu radosti a podelil sa o ňu i s inými. Amen.“]

13. Choroba hromadenia, keď sa apoštol usiluje naplniť existenciálnu prázdnotu vo svojom srdci hromadením materiálnych dobier nie preto, že ich potrebuje, ale aby sa cítil v bezpečí. V skutočnosti si nič hmotné so sebou nemôžeme odniesť, pretože «pohrebný rubáš nemá vrecká» a všetky naše pozemské poklady – aj keď sú to dary – nemôžu nikdy vyplniť to prázdno, dokonca spôsobia, že sa stane ešte náročnejším a hlbším. Týmto osobám Pán opakuje: «Ty hovoríš: ‚Som bohatý, zbohatol som, nepotrebujem nič‛ - a nevieš, že si biedny, poľutovaniahodný, chudobný, slepý a nahý... Buď teda horlivý a rob pokánie» (Zjv 3,17-19). Hromadenie iba čo neúprosne zaťažuje a spomaľuje cestu! Mám na mysli jednu anekdotu: svojho času španielski jezuiti označovali Spoločnosť Ježišovu za «ľahkú jazdu Cirkvi». Spomínam si na sťahovanie jedného mladého jezuitu, ktorý, keď sa balil, potreboval priam kamión na naloženie toľkých svojich vecí: kufre, knihy, predmety a darčeky. Vtedy jeden starší jezuita s múdrym úsmevom poznamenal: «Toto má byť tá ‚ľahká jazda Cirkvi‛?» Naše sťahovania sú indikátormi tejto choroby.

14. Choroba uzavretých kruhov, kde sa príslušnosť ku skupinke stáva silnejšou ako tá k celému telu, a v niektorých situáciách, ako tá k samému Kristovi. Aj táto choroba vždy začína s dobrými úmyslami, ale postupom času zotročuje členov a stáva sa rakovinou, ktorá ohrozuje súlad v tele a zapríčiňuje veľa zla – pohoršenia – zvlášť našich najmenších bratov. Sebapoškodzovanie či «streľba do vlastných radov» u kolegov je najzákernejším nebezpečenstvom (Evangelii gaudium, 88). Je to zlo, ktoré zasahuje zvnútra (Bl. Pavol VI., odvolávajúc sa na situáciu v Cirkvi potvrdil, že má dojem, že «cez nejakú štrbinu prenikol Satanov dym do Božieho chrámu» /Homília Pavla VI. na slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 1979/. Porov. Evangelii gaudium, 98-101) a ako hovorí Kristus, «každé kráľovstvo vnútorne rozdelené spustne» (Lk 11,17).

15. A posledná: choroba svetských výhod a predvádzania sa, keď apoštol zmení svoju službu na moc a svoju moc na obchod, aby dosiahol svetské výhody a viacej moci. Je to choroba osôb, ktoré sa nenásytne usilujú o znásobenie moci a za týmto účelom sú schopní klamať, osočovať a diskreditovať ostatných, dokonca i v novinách a časopisoch. Samozrejme preto, aby sa predvádzali a ukázali sa schopnejší ako iní. Aj táto choroba veľmi škodí Telu, pretože privádza ľudí k tomu, aby ospravedlňovali použitie akéhokoľvek prostriedku, len aby dosiahli tento cieľ, často v mene spravodlivosti a transparentnosti! A tu mi prichádza na myseľ spomienka na jedného kňaza, ktorý zvolával novinárov, aby im rozpovedal – a povymýšľal si – osobné a súkromné veci svojich spolubratov a farníkov. Bolo preňho dôležité iba to, aby sa videl na prvých stranách, pretože vtedy sa cítil «mocný a príťažlivý», spôsobiac veľa zla ostatným a Cirkvi. Chudák!“


Svätý Otec ďalej poznamenal, že uvedený zoznam môže byť užitočný nielen pre pracovníkov Vatikánu: „Bratia, takéto choroby a takéto pokušenia sú prirodzene nebezpečenstvom pre každého kresťana a každú kúriu, komunitu, kongregáciu, farnosť, cirkevné hnutie, a môžu nás zasiahnuť ako na individuálnej, tak aj na komunitnej úrovni.“

Po podrobnom popise jednotlivých chorôb sa Svätý Otec zameral na otázku uzdravenia z nich. Ponajprv pripomenul, že jedine Duch Svätý, ktorý je dušou mystického Kristovho tela, je schopný uzdravovať akýkoľvek neduh. „Je to on, ktorý nám dáva pochopiť, že každý úd sa podieľa na posväcovaní tela i na jeho oslabovaní.“ Uzdravenie je však podľa slov pápeža Františka tiež „plodom uvedomenia si ochorenia ako aj rozhodnutia - osobného i komunitného - liečiť sa, znášajúc liečbu trpezlivo a s vytrvalosťou“.

Slovami sv. Pavla z Listu Efezanom vyjadril povolanie kúrie žiť podľa pravdy a v láske: všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.(porov. Ef 4,15-16)

Svätý Otec v tejto súvislosti obrazne poznamenal, že „kňazi sú ako lietadlá: počuť o nich v správach len keď padnú. Mnohí ich kritizujú, no nemnohí sa za nich modlia.“ Poukázal tak na „dôležitosť i krehkosť kňazského povolania“, vzhľadom na neblahé dôsledky pre celé telo Cirkvi, ktoré má čo i len jeden kňaz, ktorý „padne“. Všetkých preto vyzval, aby si vyprosovali potrebné milosti na príhovor Panny Márie:

„Aby sme teda nepadli, v týchto dňoch, keď sa pripravujeme na spoveď, vyprosujme si u Panny Márie, Matky Božej a Matky Cirkvi, uzdravenie rán hriechu, ktoré každý z nás nosí vo svojom srdci, a oporu pre Cirkev a kúriu, aby sa stali zdravými a uzdravujúcimi, svätými a posväcujúcimi, na slávu jej Syna a pre spásu našu aj celého sveta. Prosme ju o to, aby nás uschopnila milovať Cirkev tak, ako ju miloval Kristus, jej syn a náš Pán, ako aj o to, aby sme mali odvahu uznať sa za hriešnikov a za tých, čo potrebujú jeho milosrdenstvo a aby sme nemali strach odovzdane vložiť našu ruku do jej materských rúk.“

Svätý Otec všetkým opakovane zaprial požehnané Vianoce, i s prosbou o modlitbu za neho. Na záver osobne pozdravil každého z prítomných stiskom ruky.

Po stretnutí s členmi Rímskej kúrie sa pápež František presunul z Apoštolského paláca do Auly Pavla VI., kde ho už očakávali zamestnanci Svätej stolice a Governatorátu Mestského štátu Vatikán spolu s rodinnými príslušníkmi. Mnohí z nich sú Taliani, a práve na toto Svätý Otec poukázal spolu s ocenením zástoja, ktorý majú práve Taliani v službe Svätej stolice. Všetkým zamestnancom sa potom poďakoval za ich službu, pričom osobitne spomenul tzv. „neviditeľné profesie“, akými sú záhradníci, vrátnici, výťahári, zapisovači a ďalší, ktorí pracujú v skrytosti. Opäť pomocou obrazu Cirkvi ako tajomného Kristovho tela poukázal na význam jednoty a spolupráce v rôznosti darov. Predložil desať rád pre prácu na sebe u každého jednotlivca, týkajúcich sa osobného duchovného života, vzťahov v rodine a v práci i v ďalších oblastiach života.

Všetkým zaželal Vianoce prežité nie v zameranosti na konzum, ale ako „radosť z prijatia Pána v jasličkách i v srdci“. Požiadal ich tiež o odpustenie za nedostatky jeho i jeho spolupracovníkov, a tiež i za škandály, ktoré tak veľmi škodia. Po spoločnej modlitbe k Panne Márii všetkým prítomným udelil apoštolské požehnanie. -zk, aj, jb-