Príhovor Benedikta XVI. kňazom Rímskej diecézy

Svätý Otec začal svoj príhovor kňazom Rímskej diecézy 14. februára v srdečnej atmosfére. Po úvodnom pozdrave zdôraznil osobitný charakter Cirkvi, ktorá je v Ríme:

„Eminencia, drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe!
Považujem za osobitný dar Božej prozreteľnosti, že sa môžem ešte raz stretnúť s mojimi kňazmi, s kňazmi Ríma, predtým, ako zavŕšim Petrovo ministérium. Vždy sa veľmi teším, keď vidím ako Cirkev žije a akou živou je v Ríme vďaka pastierom, ktorí v duchu najvyššieho Pastiera vedú Pánovo stádo. Je takou i vďaka skutočne katolíckemu, univerzálnemu kléru. Táto skutočnosť odráža jej povahu: má v sebe niesť univerzalitu, katolicitu pre všetky národy, rasy a kultúry. Som zároveň veľmi vďačný kardinálovi vikárovi, ktorý sa angažuje v pastorácii povolaní v samom Ríme, pretože, ak má byť Rím mestom univerzality, musí byť sám miestom pevnej a silnej viery, z ktorej sa povolania rodia. Som presvedčený, že Pán svojou milosťou vzbudí povolania, aby sme ich viedli, pomáhali im dozrievať a následne slúžiť v jeho vinici.
Dnes ste pred hrobom sv. Petra vyznali Krédo. V Roku viery je to veľmi dôležité gesto, priam nevyhnutné, aby sa rímski kňazi zhromaždili pri hrobe apoštola, o ktorom Pán povedal: «Tebe zverujem svoju Cirkev. Na tebe ju postavím» (porov. Mt 16, 18-19). Spolu s Petrom ste vyznali pred Pánom: «Ty si Kristus, Syn živého Boha» (porov. Mt 16, 15-16). Takto rastie Cirkev: vo vyznávaní Krista spolu s Petrom, v nasledovaní Krista. A takto konajme neustále. Som vám veľmi vďačný za vaše modlitby, ktoré cítim – ako som to povedal na Popolcovú stredu – takmer fyzicky. I keď sa teraz utiahnem z verejného života, v modlitbe vám budem vždy blízky a som presvedčený, že i vy mne, i keď pred svetom budem v ústraní.“

Benedikt XVI. ďalej pokračoval v príhovore spomienkou na prvé kontakty s kardinálom Fringsom z Kolína, z čias, keď bol ešte profesorom teológie na Bonnskej univerzite.
„Kardinál Siri z Janova, myslím si, že to bolo v roku 1961, zorganizoval sériu konferencií o koncile pre rôznych európskych kardinálov. Pozval na ne i kolínskeho arcibiskupa, aby predniesol príspevok na tému Koncil a svet modernej myšlienky. Kardinál Frings ma požiadal, aby som vypracoval projekt týkajúci sa koncilu. Krátko po zverejnení projektu bol kardinál predvolaný pápežom Jánom XXIII. do Ríma. Odchádzal s obavami, že niekto niečo interpretoval zle, a že mu asi bude aj odňatý kardinálsky klobúk. Keď sa však stretol s pápežom, ten ho objal a povedal: «Ďakujem vám, eminencia. Povedali ste to, čo som chcel povedať ja, ale nenašiel som vhodné slová». Po tejto skúsenosti si ma kardinál pozval ako osobného experta na koncil.“

„Odchádzali sme na Koncil nielen s radosťou, ale i s nadšením“ – týmito slovami Svätý Otec uviedol časť svojho príhovoru, ktorá sa týkala samotného II. Vatikánskeho koncilu.
„Všade vládlo neuveriteľné očakávanie. Dúfali sme, že sa všetko obnoví, že prídu nové Turíce, nová doba Cirkvi, ktorá bola v tom čase ešte silná, nedeľná prax bola dobrá, počet povolaní do kňazstva a zasväteného života síce mierne poklesol, ale ešte bol dostačujúci. Predsa bolo cítiť akoby Cirkev nenapredovala, akoby sa zmenšovala. Zdalo sa, že je predovšetkým záležitosťou minulosti a nie nositeľkou budúcnosti. Vtedy sme dúfali, že sa tento stav zmení a Cirkev sa obnoví a opäť sa stane silou zajtrajška i dneška. Uvedomovali sme si, že vzťah Cirkvi a modernej doby bol už od začiatku trochu kontrastný, počnúc chybou, ktorej sa Cirkev dopustila v prípade Galilea Galileiho. Túžba po náprave tohto nevydareného začiatku bola citeľná, ako i želanie znovu obnoviť jednotu medzi Cirkvou a tým, čo je vo svete najlepšie, otvoriť sa budúcnosti ľudstva a pravému pokroku. Boli sme plní nádeje, nadšenia a chceli sme prispieť naším vkladom.“

Svätý Otec rovnako spomenul udalosti, keď chceli niektorí na koncile napodobniť skúsenosť z Rímskej synody, pri ktorej už boli všetky texty pripravené a úlohou účastníkov bolo iba ich schválenie.
„Biskupi sa zhodli na tom, že to takto neurobia, pretože oni sami sú súčasťou koncilu. A vtedy aj kardinál Frings, ktorý bol známy svojou až škrupulóznou vernosťou pápežovi povedal, že Svätý Otec zvolal biskupov na ekumenický koncil, aby oni spoločne obnovili Cirkev. Biskupi hneď v prvý deň koncilu rozhodne odmietli všetky pripravené schémy a komisie. Zo strany koncilových otcov to nebol prejav revolúcie, ale prejav svedomia a zodpovednosti.“

Benedikt XVI. pokračoval pripomienkou prvých chvíľ koncilu, vzájomného spoznávania sa koncilových otcov a postupom zasadaní, ktorý určili podľa naliehavosti tém.

„Začali sme sa úmyselne a so snahou navzájom spoznávať. V kolégiu dell´Anima, kde som býval, nás navštívili mnohí, pretože kardinál bol veľmi známy. Stretli sme kardinálov z celého sveta. Tento spôsob sa stal charakteristickým pre celý koncil. Už toto tvorilo skúsenosť univerzality Cirkvi a jej konkrétnej reality, ktorá neprijíma jednoducho iba pokyny zhora, ale spoločne rastie, ide dopredu, vždy však pod vedením Petrovho nástupcu.

Ako som už zdôraznil, všetci prišli s veľkými očakávaniami. Koncil takýchto rozmerov sa nikdy neuskutočnil a nie každý z nás vedel, čo robiť. Najpripravenejšími, v zmysle najviac definovaných návrhov, boli episkopáty Francúzska, Nemecka, Belgicka, Holandska, takzvaná Rýnska aliancia. V prvej časti koncilu naznačovali cestu práve oni. Veľmi rýchlo sa do aktivít zapojili i ostatní účastníci. Prvý návrh, ktorý sa na prvý pohľad javil ako veľmi jednoduchý, sa týkal reformy liturgie, ktorá sa začala už predtým na podnet Pia XII. V tom čase bol už zreformovaný «Veľký týždeň». Druhý návrh sa týkal ekleziológie, tretí Božieho slova, Zjavenia a nakoniec témy ekumenizmu. Francúzski biskupi navrhovali dotknúť sa aj otázky vzťahov medzi Cirkvou a svetom.“

Liturgia bola prvou témou, ktorou sa zaoberali konciloví otcovia. Benedikt XVI. vysvetlil jej dôležitosť:
„Po Prvej svetovej vojne sa predovšetkým v strednej a východnej Európe rozšírilo liturgické hnutie, zamerané na znovuobjavenie bohatstva a hĺbky liturgie, ktorá bola doteraz akoby uzavretá v Rímskom misáli určenom pre kňaza, kým ľud sa modlil vlastné modlitby z modlitebných kníh, zostavených na základe vrúcnej, ale ľudovej zbožnosti. Hnutie sa usilovalo sprostredkovať ľuďom hlbší obsah a vznešenejší jazyk klasickej liturgie emotívnejšími slovami, bližšími srdcu veriaceho človeka. Akoby jestvovali dve paralelné liturgie: kňaza s miništrantmi, ktorý celebroval sv. omšu podľa Misála, a laikov, ktorí sa počas sv. omše modlili zo svojich modlitebných kníh. To všetko prebiehalo súčasne, s vedomím toho, čo sa uskutočňovalo na oltári. Koncil však zdôraznil znovuobjavenú nádheru, hĺbku a historické, ľudské a duchovné bohatstvo Misála a snažil sa odpovedať na výzvu, aby sa liturgia stala skutočným dialógom medzi kňazom a ľudom, jedinou liturgiou, aktívnou účasťou pre obohatenie ľudu. Keď sa teraz obzerám späť, vidím, aké užitočné bolo začať práve s liturgiou, pretože tak zažiaril primát Boha, prvenstvo adorácie.

Diskusia o liturgii sa dotkla niekoľkých princípov. Predovšetkým sa zdôraznilo postavenie Veľkonočného tajomstva ako centra kresťanskej existencie a celého kresťanského života, vyjadreného vo Veľkonočnom čase a v nedeľu, ktorá je vždy dňom Zmŕtvychvstania. Náš čas neprestajne začíname Zmŕtvychvstaním, stretnutím so vzkrieseným Kristom a odtiaľ ideme von do sveta. Škoda, že sa nedeľa premenila na „koniec týždňa“, pretože ona je v skutočnosti jeho prvým dňom a začiatkom. Je dobré si uvedomiť, že je začiatkom Stvorenia, počiatkom znovuzrodenia Cirkvi, stretnutím so Stvoriteľom a so zmŕtvychvstalým Kristom.

Ďalším princípom v rámci liturgie bola jej zrozumiteľnosť, namiesto jej ohraničenia do neznámeho jazyka, ako i aktívna účasť na nej. Tieto princípy boli však i zle pochopené. Zrozumiteľnosť neznamená znehodnotenie, zovšednenie, pretože dôležité liturgické texty, i keď sú prednášané v materinskom jazyku, nie sú často jednoducho pochopiteľné a vyžadujú si neustálu kresťanskú formáciu čo napomáha rásť a stále viac prenikať do tajomstva, ktoré sa tak stáva viac pochopiteľným. Tak isto i s Božím slovom: kto môže povedať, že ho hneď pochopil len preto, že bolo vyslovené v jeho vlastnom jazyku? Iba neustále formovanie mysle a srdca môže človeka priviesť k porozumeniu a účasti, ktorá je viac ako akýsi vonkajší prejav a znamená pre človeka možnosť vstúpiť s celým svojím bytím do spoločenstva Cirkvi a do spoločenstva s Kristom.“

Cirkev
„V poradí druhou témou bola Cirkev. Vieme, že Prvý vatikánsky koncil, ešte predtým ako bol prerušený, definoval doktrínu o primáte, ktorá bola v tom čase veľmi potrebná pre budúcnosť. Táto skutočnosť však ostala iba jedným z prvkov širšej, predvídanej a pripravovanej ekleziológie. Vnímali sme potrebu doplniť ekleziológiu Prvého vatikánskeho koncilu a vytvoriť jej kompletnú verziu. Predovšetkým sa vynáral koncept Kristovho mystického tela, spomenutý už Prvým vatikánskym koncilom. Išlo o vyjadrenie a pochopenie skutočnosti, že Cirkev nie je iba nejakou organizáciou, niečím štrukturálnym, právnickým, inštitucionálnym, ale najmä organizmom, živou realitou, ktorá vstupuje do mojej duše. A tak aj ja sám, s mojou dušou veriaceho, tvorím konštruktívny prvok Cirkvi ako takej. V tejto perspektíve napísal pápež Pius XII. svoju encykliku Mystici Corporis Christi, považujúc ju za krok v ústrety doplneniu ekleziológie Prvého vatikánskeho koncilu.

Povedal by som, že celá teologická reflexia 30. a 40. rokov sa niesla v duchu Mystici Corporis. Bola radostným objavom svojej doby a na jej základe vznikla formula: My sme Cirkev, Cirkev nie je akási štruktúra. My sami, kresťania, sme spoločne Telom Cirkvi. Samozrejme, to znamená, že skutočné «my» nás veriacich, spoločne s Kristovým «Ja» je Cirkev. Vrátim sa k prvej myšlienke doplnenia ekleziológie teologickým spôsobom, napredujúc zároveň spôsobom štrukturálnym. To znamená: popri definovaní Petrovho nástupníctva, jeho jedinečnej funkcie, bolo potrebné lepšie definovať i funkciu biskupov, biskupského zboru. V tejto súvislosti sa objavil výraz «kolegialita», veľmi prejednávaný, niekedy až prehnanými diskusiami. Stal sa však výrazom vyjadrenia skutočnosti, že všetci biskupi spoločne sú pokračovaním Dvanástich, apoštolského zboru. Vyjadruje, že iba Rímsky biskup je nástupcom jedného konkrétneho apoštola Petra. Všetci ostatní sú nástupcami apoštolov, keďže sú súčasťou Tela, ktoré je pokračovaním apoštolského Tela. Tak i biskupský zbor, kolégium, je pokračovaním apoštolského zboru a má svoje potreby, úlohy, práva i povinnosti. Mnohým sa táto vec javila ako boj o moc, ale to snáď najmä tým, ktorí na moc pomýšľali. V podstate nešlo o moc, ale o komplementaritu prvkov a ucelenosť organizmu Cirkvi s biskupmi, nástupcami apoštolov, ako nosnými prvkami - každý z nich osobitne a zároveň všetci spoločne.“

Boží ľud
„V päťdesiatych rokoch sa však v súvislosti s konceptom Kristovho tela – Cirkvi postupne rozrástla kritika: používaný výraz «mystické telo» sa javil ako príliš duchovný, príliš exkluzívny. Predložil sa teda výraz: «Boží ľud». A koncil správne prijal tento nový prvok, ktorí otcovia považovali za vyjadrenie kontinuity Starého a Nového zákona. V Novom zákone výraz Laos tou Theou, korešpondujúci s textami Starého zákona – myslím, že až na dve výnimky, znamená antický Boží ľud, Hebrejov, ktorí sú medzi národmi «goim» sveta, ozajstným Božím ľudom. My ostatní, čo sme z pohanov, nie sme Božím ľudom sami od seba, ale stávame sa Abrahámovými synmi a teda Božím ľudom vstúpiac do spoločenstva s Kristom, Abrahámovým Potomkom. Prostredníctvom spoločenstva a prebývania s ním, sme i my Božím ľudom. To znamená, že koncept «Božieho ľudu» zahŕňa v sebe prepojenie Starého i Nového zákona, kontinuitu pôsobenia Boha v dejinách sveta v prospech ľudí, a zároveň obsahuje i kristologický rozmer. Iba prostredníctvom kristológie sa stávame Božím ľudom, a tak sa oba koncepty prepoja. Koncil sa rozhodol vytvoriť jednu trojičnú štruktúru ekleziológie: Ľud Boha Otca, Kristovo telo, Chrám Ducha Svätého.“

Komúnio
„Ďalším prvkom, ktorý vyšiel na povrch až po koncile, je spoločenstvo s Kristom v eucharistickom zjednotení. Tu sa stávame Kristovým telom, čo znamená, že vzťah medzi Božím ľudom a Kristovým telom vytvára novú realitu. Koncil odkryl centrálne postavenie tohto spoločenstva. Ono je stále viac vyjadrením povahy Cirkvi, ktorá spočíva v spoločenstve v jeho mnohorakých dimenziách: spoločenstvo s Trojjediným Bohom, ako on sám je spoločenstvom Otca, Syna a Ducha Svätého –, sviatostným spoločenstvom, konkrétnym spoločenstvom v episkopáte a v živote Cirkvi.“

Božie Zjavenie
„Ešte vypuklejším bol problém Zjavenia. Išlo o otázku vzťahu Svätého písma a Tradície, do ktorej boli zainteresovaní najmä exegéti zdôrazňujúc možnosť väčšej slobody, pretože sa oproti protestantom cítili trochu menejcenní. Protestanti robili v tejto oblasti veľké objavy a katolíci sa cítili byť limitovaní potrebou podriadenia sa Magistériu. Vystala teda otázka: Akú slobodu majú exegéti? Ako dobre čítať Sv. písmo? Čo znamená Tradícia? Boj bol náročný. Záverečné vyjadrenie však bolo dôležité: Sväté písmo je Božie slovo a Cirkev je mu podriadená, poslúcha ho, ale nie je nad ním. Písmo je však Písmom preto, že Cirkev je živá, je jeho živým subjektom. Bez živého subjektu Cirkvi je Písmo iba knihou, ktorá môže byť rôznorodo interpretovaná, bez jasného stanoviska.

Do tejto diskusie veľmi vhodne zasiahol Pavol VI., ktorý ukázal svoju otcovskú citlivosť, zodpovednosť za chod koncilu, a zároveň veľký rešpekt pre ním. Vynorila sa myšlienka, že Písmo je kompletné, obsahuje všetko, a preto k nemu Magistérium už nemá čo dodať. Pápež v tejto súvislosti predložil koncilu 14 formulácií, z ktorých jedna mala byť vybratá a vložená do textu o Zjavení. Pamätám si na formuláciu «non omnis certitudo de veritatibus fidei potest sumi ex Sacra Scriptura», čo znamenalo, že istota viery Cirkvi sa nerodí z jednej izolovanej knihy, ale potrebuje vyjadrenie Cirkvi, osvietené svetlom Ducha Svätého. Iba takto môže Písmo pôsobiť v celej svojej vierohodnosti. Táto fráza, ktorú vybrala doktrinálna komisia je rozhodujúca, pretože upriamuje pohľad na nevyhnutnosť, potrebu Cirkvi a dáva porozumieť, čo znamená Tradícia a živý organizmus, v ktorom od počiatku toto Slovo žije a od ktorého dostáva svetlo. Už samotný Kánon bol ekleziálnym gestom. Vždy a iba v spoločenstve s Cirkvou je možné pochopiť a čítať Písmo ako Božie slovo, ako Slovo, ktoré nás vedie.

Boj bol neúprosný, ako som už spomenul. Ale vďaka pápežovmu zásahu a povedzme, vďaka svetlu Ducha Svätého, prítomnému na koncile, vzišiel jeden z najkrajších a inovatívnych dokumentov celého koncilu, do ktorého sa potrebujeme ešte viac zahĺbiť, pretože i dnes sa môžeme stretnúť so snahami exegézy čítať Sväté písmo mimo Cirkev, iba takzvanou historicko-kritickou metódou, metódou dôležitou, ale nikdy nie dostatočnou na to, aby dala úplnú záruku. Iba ak veríme, že tieto slová nie sú ľudské, a tiež, že jestvuje živý subjekt, ktorý hovorí o Bohu, môžeme dobre interpretovať Sväté písmo. Aplikácia koncilu ešte nie je ukončená, máme veľa práce. Preto potrebujeme ešte mnoho urobiť, ako som aj povedal v úvode k mojej knihe o Ježišovom detstve, aby sme mohli čítať koncilové posolstvo v jeho pravom duchu.“

Svätý Otec vo svojom príhovore prešiel k druhej časti koncilu a k témam, ktoré boli počas nej prehĺbené.

Ekumenizmus
„Druhá časť koncilu bola oveľa rozsiahlejšia. S veľkou naliehavosťou vystupovala do popredia téma dnešného sveta, modernej doby a Cirkvi a spoločne s nimi témy zodpovednosti za budovanie sveta, spoločnosti, za budúcnosť, téma eschatologickej nádeje, etickej zodpovednosti kresťana, i jej usmernení, ako i náboženskej slobody a vzťahu s ostatnými náboženstvami. Do diskusie vstúpili takmer všetky zúčastnené strany koncilu. Najsilnejší hlas mali konciloví otcovia zo Spojených štátov amerických, s dôrazným záujmom o tému náboženskej slobody. Počas tretej časti sa pýtali pápeža: «Nemôžeme sa vrátiť domov bez koncilom schváleného prehlásenia o náboženskej slobode». Pápež však rozhodne a trpezlivo preniesol túto tému do štvrtej časti, s účelom jej vyzretia a dostatočným konsenzom medzi koncilovými otcami. Okrem Severoameričanov vstúpili do hry účastníci z Latinskej Ameriky, dobre si uvedomujúc biedu ich ľudu, ako i zodpovednosť za vieru v ich situácii. Taktiež zástupcovia Afriky a Ázie videli potrebu medzináboženského dialógu. Veľký dokument Gaudium et spes veľmi dobre analyzoval problém vzťahu kresťanskej eschatológie a svetového pokroku, zodpovednosti za spoločnosť zajtrajška i kresťana v súvislosti s
večnosťou, a týmto spôsobom obnovil základy kresťanskej etiky. Neočakávane však vystal ďalší dokument, ktorý konkrétnejšie a syntetickejšie odpovedal na výzvy čias: Nostra aetate. Od počiatku bola zjavná požiadavka voči Cirkvi, aby sa v istom zmysle dotkla, po smutnom nacistickom období, Starého zákona a Hebrejského ľudu. Bolo evidentné, že Cirkev nebola zodpovedná za Shoah, i keď tieto zločiny spáchali z väčšej časti kresťania. Bolo potrebné prehĺbiť a obnoviť kresťanské svedomie, i keď bolo jasné, že skutoční kresťania boli vždy proti takýmto veciam. Ukazovala sa jasná potreba reflexie vzťahu s antickým Božím ľudom. Pochopiteľne, ozvali sa i biskupi z arabských krajín. Neboli spomenutou skutočnosťou veľmi nadšení. Obávali sa akéhosi glorifikovania Izraelského štátu. Súhlasili s teologickou indikáciou o hebrejskom ľude, ale zdôrazňovali aj nevyhnutnosť diskusie o islame, aby sa tak dosiahlo určité vyváženie. Aj islam je veľkou výzvou a Cirkev si má vyjasniť svoj vzťah k nemu. Vtedy sme dostatočne nechápali túto skutočnosť. Dnes vidíme, aká bola dôležitá.

Po začatí prác v súvislosti s islamom sa objavil názor na dôležitosť zaoberania sa i ostanými svetovými náboženstvami. Spomeňme budhizmus a hinduizmus v Ázii. Celá deklarácia, pôvodne zamýšľaná pre antický Boží ľud, sa tak stala dokumentom o medzináboženskom dialógu, ktorého intenzitu a dôležitosť sme anticipovane vnímali už pred tridsiatimi rokmi. Základ dialógu v rozdielnosti spočíva v presvedčení kresťana, o jedinom živom Bohu, ktorý prehovoril, je vteleným Bohom, jedným Božím slovom, skutočným. Jestvuje však aj náboženská skúsenosť osvetlená istým prirodzeným svetlom a preto je potrebné a možné vstúpiť do dialógu s ostatnými a takýmto spôsobom sa otvoriť jeden druhému v Božom pokoji.“

Vplyv médií počas koncilu
Rád by som sa ešte pristavil pri treťom bode. Pravý koncil bol koncilom Otcov. Bol tu však ešte aj koncil médií. Bol akoby osobitným koncilom sám v sebe a svet vnímal koncil práve týmto spôsobom, prostredníctvom médií. Koncil, ktorý bezprostredne zapôsobil na ľudí, bol koncilom komunikačných prostriedkov, a nie koncilových otcov. Ten sa uskutočňoval v prostredí viery, ktorá hľadá intellectus, snaží sa o pochopenie seba samej, ako i o porozumenie Božích znamení v danej chvíli. Zároveň chcel odpovedať na Božie podnety vo svojom čase a objaviť v Božom slove slovo pre dnešok a zajtrajšok. Ozajstný koncil sa snažil o fides quaerens intellectum. Koncil novinárov sa, samozrejme, v tejto atmosfére nerealizoval. Pôsobil v rámci kategórií dnešných médií, mimo viery. Bol koncilom politického boja, zápasu o moc medzi rôznymi prúdmi v Cirkvi. Prirodzene, médiá sa postavili na tú stranu, ktorá viac vyhovovala zmýšľaniu ich sveta. V tomto pohľade im záležalo na decentralizácii Cirkvi, išlo im o moc pre biskupov, a tiež, vo výraze „Boží ľud“ hľadali udeľovanie moci laikom. Venovali sa trojitej otázke: pápežskej moci prenesenej na biskupov a potom na všetkých, čo vlastne vytváralo zvrchovanosť ľudu. Tento návrh považovali za potrebný schváliť, promulgovať a uprednostniť.

Niečo podobné sa dialo s liturgiou. Liturgia ako záležitosť viery pre nich nebola zaujímavá. Mala byť niečím, kde sa dejú úplne pochopiteľné veci, akousi činnosťou spoločenstva, profánnou vecou. Vieme, že tu existovala tendencia, podložená i historicky, ktorá zdôrazňovala, že sakrálnosť je pohanskou skutočnosťou, prípadne záležitosťou Starého zákona. V Novom zákone je dôležité iba to, že Kristus umrel „von“: to znamená za bránami mesta, teda, v profánnom svete. Sakrálnosť sa teda mala vytratiť a v kulte mala prevládnuť profánnosť. Bohoslužba, podľa nich, nie je kultom, mala by byť iba spoločenským úkonom, spoluúčasťou, ktorá by bola tiež ponímaná ako činnosť. Tieto interpretácie, ktoré boli akýmsi vyprázdňovaním myšlienky koncilu, nebezpečne narúšali aplikáciu liturgickej reformy. Vzišli v súvislosti s koncilom, boli však mimo jeho rámec, mimo viery. To isté sa dialo v otázke Sv. písma, o ktorom sa začalo hovoriť, že je knihou dejín, že je možné ju vnímať iba v historickom kontexte atď.

Tento koncil médií mal prístup ku každému. Stal sa dominantným, veľmi účinným a spôsobil mnohé pohromy, nespočetné problémy a veľa utrpenia: zatvorené semináre, kláštory, vyprázdnenie liturgie z posvätna... Skutočný koncil mal preto ťažkosti uskutočniť a skonkretizovať svoje posolstvo. Virtuálny koncil bol silnejší ako koncil skutočný. Ozajstná sila pravého koncilu bola prítomná, a vidíme, ako sa krok za krokom vždy viac uskutočňuje a premieňa na účinnú silu, pravdivú reformu a obnovu Cirkvi. Mám dojem, že teraz, päťdesiat rokov po koncile, sa ten virtuálny koncil triešti a stráca a ozajstný koncil sa vynára v celej svojej duchovnej sile.
Našou úlohou, práve v tomto Roku viery, je usilovať sa o to, aby sa mocou Ducha Svätého zrealizoval pravý koncil a Cirkev sa naozaj obnovila. Dúfajme v Pánovu pomoc. V modlitbách budem vždy pri vás. Spoločne kráčajme k Pánovi v istote, že on víťazí. Ďakujem!“
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ