Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Iné príhovory

Homília pri kanonizačnej slávnosti: Život kresťana je príbeh lásky k Bohu

Priečelie Vatikánskej baziliky s portrétmi svätorečených - REUTERS

15/10/2017 16:33

Vatikán 15. októbra – V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka z kanonizačnej omše vo Vatikáne, pri ktorej dnes vyhlásil za svätých 30 mučeníkov Brazílie (André de Soveral, Ambrósio Francisco Ferro, Mateus Moreira a 27 spoločníkov), trojicu mučeníkov Mexika (domorodí chlapci Cristóbal, Antonio a José), španielskeho piaristu Faustina Mígueza a talianskeho kapucína Angela da Acri. Svätý Otec v homílii vychádzal z liturgických textov 28. nedele cyklu A.

„Podobenstvo, ktoré sme si vypočuli, nám hovorí o Božom kráľovstve ako o svadobnej hostine (porov. Mt 22,1-14). Protagonistom je kráľov syn, ženích, v ktorom ľahko rozpoznáme Ježiša. V podobenstve sa však vôbec nehovorí o neveste, ale o mnohých tých, čo boli pozvaní, žiadaní a očakávaní: to oni si mali obliecť svadobný odev. Týmito pozvanými sme vlastne my, my všetci, lebo Pán túži s každým z nás „sláviť svadobnú hostinu“.

Svadobnou hostinou sa slávnostne začína spoločenstvo na celý život: a presne takéto spoločenstvo Boh veľmi túži mať s každým jedným z nás. Náš vzťah s ním teda nemôže byť iba vzťahom, aký majú oddaní poddaní k svojmu kráľovi, verní služobníci k svojmu pánovi alebo usilovní žiaci k učiteľovi, ale predovšetkým má byť vzťahom milujúcej nevesty k svojmu ženíchovi. Inými slovami, Pán po nás túži, hľadá a pozýva nás, a neuspokojí sa s tým, že si budeme iba plniť povinnosti či dodržiavať jeho prikázania. On chce s nami viesť pravé spoločenstvo života, vzťah založený na dialógu, dôvere a odpustení.

Toto je život kresťana: príbeh lásky k Bohu, kde sa iniciatívy veľkodušne ujíma Pán a kde sa nikto z nás nemôže chváliť výhradným právom byť jediným pozvaným: nikto nie je privilegovaný pred ostatnými, ale každý je privilegovaný pred Bohom. Z takejto nežnej a prednostnej lásky, ktorá je zadarmo, sa rodí a neustále obrodzuje život kresťanov.

Môžeme sa spýtať samých seba, či aspoň raz za deň vyznávame Pánovi našu lásku k nemu; či si spomenieme a povieme mu, okrem iného, každý deň: „Pane, milujem ťa. Ty si môj život“. Lebo, ak sa vytratí láska, život kresťana sa stáva sterilným, zostane iba telo bez duše; morálka, ktorá nie je viac možná; zhluk princípov a zákonov, ktoré sa majú vykonať, no bez vedomia dôvodu. Lenže Boh života očakáva ako odpoveď život, Pán lásky očakáva ako odpoveď lásku.

Na adresu jednej z cirkví, v Knihe Zjavenia, Pán robí jednu presnú výčitku: „Zanechal[a] si svoju prvotnú lásku“ (porov. Zjv 2,4). Tu je to nebezpečenstvo: život kresťana ako rutina, kde sa uspokojíme s určitým „normálom“, bez zápalu, bez nadšenia, a s krátkou pamäťou. Oživme si však spomienku na prvú lásku: sme milovaní, sme pozvaní na svadbu, a náš život je darom, lebo každý deň predstavuje tú úžasnú príležitosť odpovedať na pozvanie.

Evanjelium nás ale vyzýva dať si pozor: pozvanie totiž môže byť odmietnuté. Mnohí z pozvaných povedali nie, lebo boli zaneprázdnení svojimi záujmami: „Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom“, píše sa v texte (Mt 22,5). Jedno slovo sa opakuje: svoje; je to kľúč k pochopeniu dôvodov odmietnutia. Pozvaní si v skutočnosti nemysleli, že by svadobná hostina mala byť smutná či nudná, ale jednoducho „im na tom nezáležalo“: odradili ich vlastné záujmy, uprednostnili radšej niečo vlastniť, než sa vložiť sa do hry, ako si to vyžaduje láska.

Tu vidíme, ako sa od lásky vytvára odstup. Nie zo zloby, ale pre uprednostňovanie toho svojho: vlastných istôt, presadenia sa, vlastného pohodlia... A tak sa usadíme v kresle prospechu, slastí, nejakého hobby, ktoré nás trochu obveselí, ale takto zostarneme rýchlo a zle, pretože zostarneme vo vnútri: keď sa srdce nerozširuje, uzatvára sa, vtedy starne. A keď všetko závisí od vlastného ega - od toho, čo sa mi hodí, z čoho mám osoh, od toho, čo ja chcem -, vtedy sa stávame dokonca skostnatenými a zlými, reagujeme po zlom pre nič za nič, tak ako tí pozvaní v evanjeliu, ktorí dospeli až k znevažovaniu, ba i vražde (porov. v. 6) tých, čo prichádzali s pozvaním, len preto, že im narušili pohodlie.

A tak evanjelium sa nás pýta, na ktorej strane stojíme: na strane vlastného „ja“ alebo na strane Boha? Pretože Boh je v protiklade k egoizmu, k zahľadenosti do seba. On, ako nám to hovorí evanjelium, napriek odmietnutiam, ktoré dostáva, napriek uzavretosti voči jeho pozvaniam ide ďalej, neodkladá oslavu. Nevzdáva sa, ale naďalej pozýva. Zoči-voči odmietavým „nie“ nepribuchne dvere, ale zapája ešte vo väčšej miere. Boh na utŕžené skrivodlivosti odpovedá ešte väčšou láskou.

My, keď sme zranení krivdami a odmietnutiami, často v sebe nosíme nespokojnosť a zášť. Boh, hoci trpí pre naše „nie“, naďalej však vyvíja iniciatívu, ďalej ide pripravovať dobro aj pre toho, kto koná zlo. Pretože takáto je láska, takto koná láska; pretože jedine takto sa víťazí nad zlom. Dnes tento Boh, ktorý nikdy nestráca nádej, nás angažuje konať tak ako on, žiť podľa opravdivej lásky, prekonať rezignáciu a vrtochy nášho urážlivého a lenivého „ja“.

A ešte posledný aspekt, ktorý evanjelium zdôrazňuje: odev pozvaných, ktorý je nevyhnutný. Nestačí totiž dať jednorazovú odpoveď na pozvanie, povedať „áno“ a stačí, ale treba sa obliecť do odevu [habit], treba si osvojiť návyk [habitus] žiť lásku každý deň. Lebo nemožno povedať: „Pane, Pane“, bez toho, aby sme prakticky plnili Božiu vôľu (porov. Mt 7,21). Potrebujeme sa každý deň zaodiať jeho láskou, obnovovať každý deň naše rozhodnutie sa pre Boha.

Svätí kanonizovaní v dnešný deň, predovšetkým toľkí mučeníci, ukazujú túto cestu. Oni nepovedali „áno“ láske iba slovami a iba na chvíľu, ale životom a až do konca. Ich každodenným odevom bola Ježišova láska, tá šialená láska, ktorá nás milovala až do konca, ktorá dala svoje odpustenie i svoje šaty tomu, kto ho pribíjal na kríž.

Aj my sme prijali v krste biely odev, svadobné rúcho pre Boha. Prosme si od neho, na príhovor týchto našich bratov a sestier svätých, milosť voliť si a obliekať každodenne tento odev a udržiavať ho čistý. Ako to urobiť? Predovšetkým tak, že vykročíme, aby sme bez strachu prijali Pánovo odpustenie: to je rozhodujúci krok pre vstup do svadobnej siene, aby sme prežívali slávnosť lásky s ním.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, mk-

15/10/2017 16:33