Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Ranné homílie

Homília u sv. Marty: Radostný plač z nájdenia vlastných koreňov

Svätý Otec počas rannej svätej omše

05/10/2017 15:38

Vatikán 5. októbra – Kto našiel vlastné korene a drží sa ich, je šťastným človekom. Naopak veľkým nešťastím pre človeka je strata koreňov a „psychologické samovyhnanstvo“. To je hlavná myšlienka  z homílie pápeža Františka, ktorú dnes ráno predniesol pri svätej omši v Dome sv. Marty.

Svätý Otec povzbudil k znovunájdeniu  vlastnej príslušnosti vychádzajúc z dnešného prvého čítania z Knihy Nehemiášovej (Neh 8,1-4a.5-6.7b-12). V úryvku sa opisuje „veľké liturgické zhromaždenie“, keď sa po návrate z babylonského exilu zhromaždil ľud v Jeruzaleme pred Vodnou bránou. Ako pripomenul pápež František, uzatvára sa tým jedna časť dejín, ktorá trvala 70 rokov: dejiny deportácie do Babylonského zajatia. Išlo o smutnú históriu pre Boží ľud. Po páde Babylonskej ríše do rúk Peržanov si perzský kráľ Artaxerxes všimol smútok na tvári svojho hebrejského služobníka Nehemiáša, ktorý mu nalieval víno. Keď sa mu prihovoril, Nehemiáš vyjadril túžbu vrátiť sa do Jeruzalema a zaplakal. Prežíval clivotu za svojím mestom.

Svätý Otec pripomenul Žalm, kde stojí: «Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali» (Ž 137). Nemohli spievať, ich citary boli zavesené na vŕbach, ale nechceli zabudnúť. A pápež pripomenul aj „nostalgiu utečencov“, tých, ktorí „sú ďaleko od svojej vlasti a chcú sa vrátiť“.

Nehemiáš sa teda pripravuje na návrat, aby priviedol ľud naspäť do Jeruzalema. Ako poznamenal pápež František, išlo o „ťažkú cestu“, pretože „musel presvedčiť mnohých ľudí“ a zobrať so sebou veci na rekonštrukciu mesta, múrov, chrámu, „ale hlavne to bola cesta k znovunájdeniu koreňov ľudu.“ Po mnohých rokoch, korene „zoslabli“, ale nezanikli. Znovu nájsť korene „znamená znovu nájsť príslušnosť k národu“, vysvetlil Svätý Otec a pokračoval „Bez koreňov sa nedá žiť: národ bez koreňov, alebo ktorý stratí korene, je chorý národ“:

„Človek bez koreňov, ktorý zabudol na vlastné korene, je chorý. Znovu nájsť, objaviť vlastné korene a nabrať silu ísť ďalej, silu prinášať ovocie a – ako hovorí básnik –‚silu zakvitnúť, pretože to, čo strom ukáže v rozkvete, pochádza z toho, čo má v zemi’. Ide tu práve o vzťah medzi koreňmi a tým dobrom, ktoré môžeme vykonať“.

Táto cesta k návratu však narážala na „mnohé zdráhania“: „nedá sa“, „sú tu ťažkosti“ - podotkol ďalej pápež František:

„Zdráhanie je u tých, ktorí uprednostňujú vyhnanstvo, a ak nejde o fyzické vyhnanstvo, tak potom vyhnanstvo psychologické: ide o samovyhnanstvo z komunity, zo spoločnosti, zo strany tých, ktorí chcú byť radšej ľudom vykoreneným, bez koreňov. Musíme mať na pamäti túto chorobu psychologického samovyhnanstva: je veľmi škodlivá. Odrezáva nám korene, oberá nás o príslušnosť“.

Ľud sa však postupne dopracuje k tomu, že jedného dňa je rekonštrukcia hotová. A vtedy sa ľud zhromažďuje, aby si „obnovil korene“ čiže aby počúval Božie slovo, ktoré mu čítal zákonník Ezdráš. A ľud plakal. Teraz to však nebol nárek z Babylónie, „bol to plač radosti, zo stretnutia s vlastnými koreňmi, zo stretnutia s vlastnou príslušnosťou“. Keď Nehemiáš dočítal, pozýva ich oslavovať. Ide o radosť toho, kto našiel vlastné korene:

„Muž a žena, ktorí nájdu vlastné korene, ktorí sú verní vlastnej príslušnosti, sú mužom a ženou v radosti, sú radostní a táto radosť je ich silou. Od plaču smútku k plaču radosti, od plaču slabosti pre odlúčenosť od koreňov, odlúčenosť od vlastného ľudu, k plaču príslušnosti: ‚som doma‘. Som doma.“

Všetkým prítomným Svätý Otec odporúčal prečítať si ôsmu kapitolu Knihy Nehemiáša, z ktorej pochádza dnešné liturgické čítanie. A položiť si otázku, či nenechávame „zapadnúť spomienku na Pána“. Či sme vykročili k znovunájdeniu vlastných koreňov, alebo uprednostňujeme to „psychologické samovyhnanstvo“ v uzatvorení sa do seba.

Na záver pápež František jasne zdôraznil, že ak sa bojíme plakať, potom sa budeme báť aj smiať. Pretože ak sa plače od žiaľu, potom sa plače aj od radosti. Je preto potrebné vyprosovať si milosť „kajúceho plaču“, „zármutku nad našimi hriechmi“, ale tiež milosť radostného plaču, pretože Pán „nám odpustil a urobil v našom živote to, čo spravil aj so svojím ľudom.“ A vyprosovať si napokon milosť vydať sa na cestu za svojimi koreňmi. -ab-

05/10/2017 15:38