Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Rozhovory

Rozhovor s Petrom Dubovským o horolezectve a povolaní „proroka hôr“

Audiencia u Svätého Otca Františka po menovaní pátra Petra Dubovského za člena Medzinárodnej teologickej komisie - RV

24/07/2017 18:38

Rím 24. júla – Prinášame prepis rozhovoru s jezuitom Petrom Dubovským, profesorom Pápežského biblického inštitútu v Ríme, ktorý pred týždňom prežil pád v masíve Mont Blancu vo výške 3850 m. V štvorčlennej horolezeckej skupine spojenej istiacim lanom kráčal spolu s kňazmi Spišskej diecézy Petrom Nákačkom a Jánom Bystrianskym a poľským jezuitom Jackom Onisczukom, ktorý sa ako posledný ešte doliečuje v nemocnici.

Svedectvo pátra Dubovského, ktorý je dekanom Pápežského biblického inštitútu, sme zachytili hneď za čerstva po jeho prepustení z nemocnice v Aoste a návrate do rehoľnej komunity v Ríme.

Práve som sa vrátil do Ríma. Posledné výsledky, ktoré mi robili v Aoste boli negatívne, čo znamená, že nemám žiadnu zlomeninu, iba pomliaždeninu ľavej ruky. Človek je, samozrejme, celý doudieraný a plný jaziev, ale nie je to nič vážne. Jano Bystriansky bol tiež prepustený dnes popoludní, takisto bez zlomeniny, iba s narazením hrudníka. Peťo Nákačka bude prepustený v pondelok. Má nejaké zlomeniny rebier a iné menšie poškodenia, no taktiež nič vážne. V najhoršom stave bol poľský kňaz a jezuita Jacek Oniszczuk, ktorý je ešte stále v nemocnici. Bol na resuscitačnom oddelení a odtiaľ ho previezli na hrudnú chirurgiu, kde sa teraz zotavuje. On má tých poranení najviac, dosť veľa zlomenín rebier a utŕžil najťažší šok. Posledné správy sú však veľmi pozitívne, so všetkými normálne komunikuje, nemá žiadne poškodenia lebky alebo mozgu a je už dokonca schopný postaviť sa na nohy. Bude potrebovať nejaký čas na zotavenie, asi týždeň ostane v nemocnici.

Ako ste sa zorganizovali na túto cestu? Ako vznikla táto myšlienka?

S Jackom Oniszczukom už dlhé roky spolu lezieme. Chodíme do rôznych hôr, už sme urobili mnoho výstupov v Alpách. Takisto s Jánom Bystrianskym, ktorý je tu prvý rok na štúdiách, sme už urobili veľa výstupov v okolí Ríma. Peťo Nákačka je Jánovým  dobrým priateľom, spoločne už absolvovali ťažké výstupy v Alpách. A tak sme sa zorganizovali, stretli sme sa v Courmayeuri a odtiaľ začali výstup. Išli sme na horskú chatu Boccalatte a odtiaľ tzv. normálnou cestou na Whymperov vrchol. Urobili sme Whymperovo rebro, to je asi obtiažnosť tretieho stupňa. Vyšli sme na vrchol a tam zvažovali či sa vrátime normálnou cestou späť, alebo budeme pokračovať po hrebeni smerom na Bivacco Canzio. Pozreli sme si materiál, zhodnotili fyzické sily, počasie. Všetko nám prialo, tak sme sa vydali na tento hrebeň. Dostali sme sa k poslednému zlaňovaniu. Jano išiel prvý a my ostatní sme boli naviazaní na skale. Pamätám si len, že zrazu začala skala letieť. Bol to šok. Ďalší moment, ktorý si pamätám je, že som sa pokúšal zachytiť na skale rukou, no dostal som do hlavy kameň, následne ďalší do ruky a začal som letieť. Potom si už nič nepamätám.

Čo bol prvý moment, keď ste sa dokázali po dopade prebrať?

Nikto z nás nevie, ako dlho sme v tom snehu ležali. Mohlo to byť päť minút, ale aj hodina či dokonca hodina a pol. Pamätám si, že keď som sa prebral, snažil som sa zisťovať či som v poriadku, či ešte niečo funguje, kde som a čo sa deje. Zistil som, že pravá ruka funguje, ľavá je prakticky nehybná a strašne bolestivá. Nebola však zlomená, lebo som ju bol schopný s veľkými bolesťami zohnúť. Dlho mi trvalo, kým sa mi podarilo uvoľniť zo všetkých karabín a lán, v ktorých som bol zamotaný. Situáciu, ktorú som videl, keď som sa postavil na nohy, bola dosť hrozná. Jacek nejavil známky života, Peťo bol jedna veľká mláka krvi a vychádzali z neho veľké vzdychy bolesti. V diaľke sa ozýval Jano, ktorý mal vážne narazený hrudník, ale bol pri vedomí a schopný sa postaviť. Okamžite sa chytil Peťa, začal ho preberať, zisťovať čo sa deje. Ja som sa rozhodol, že musíme zavolať horskú pomoc.

Prvá moja myšlienka bola, či ostal mobil po všetkých týchto nárazoch celý. Je to ďalší malý zázrak. V mojom batohu boli veci z ocele pokrivené, ale mobil bol nedotknutý. S tými boľavými rukami som ho vybral. Musel som vytočiť 118, s tými boľavými rukami mi to trvalo strašne dlho. Keď sa mi to konečne podarilo, tak ma okamžite prepojili na horskú službu v Courmayeuri a musel som im povedať základné fakty o našej situácii. Odtiaľ mi povedali, že, žiaľ, talianske helikoptéry nemôžu lietať v noci a ak by nastúpili ako horolezci, tak výstup na bivak, v ktorom sme, by trval možno tri až štyri hodiny a samotný transport ďalšie tri-štyri hodiny. Jediná možnosť bola čakať na helikoptéru.

Takže sme tam ostali v zime, uprostred noci. Keď sme si uvedomili, že musíme čakať štyri hodiny, tak Jano pokračoval v oživovaní Peťa a ja som sa snažil oživiť Jacka. Už neviem, že čo všetko som robil. Bolo veľmi ťažké dostať ho von, pretože bol celý zamotaný do lán a karabín. Musel som mu uvoľniť batoh, ktorý mal na sebe. Po chvíli začal dýchať, bolo to skôr silné chrčanie, čo bolo znakom poškodenia pľúc a narazený hrudník.

Keď sme videli, že obidvaja žijú a uvedomili sme si, že vrtuľník príde až za štyri hodiny, tak sme sa s Janom rozhodli, že ich musíme transportovať do bivaku, kde ich uložíme a stabilizujeme, aby mohli to čakanie prežiť. S Peťom to bolo relatívne jednoduché, pretože napriek tomu, že mal poranenú nohu, mohol aspoň na jednej kráčať a čiastočne s nami komunikoval aj keď dosť blúznil. Podarilo sa nám dostať ho do bivaku. Uložili sme ho do postele a prikryli dekami. Potom nastala skutočne krížová cesta – dostať Jacka do bivaku. Bol v podstate nevládny, absolútne s nami nekomunikoval, len chrčal. Pokiaľ to bolo po snehu, tak sme ho ťahali, čo ešte vcelku išlo.

Keď sme sa dostali k bivaku, museli sme ho vyniesť asi dva a pol metra po skalách a tam sme už padali. Raz jeden, raz druhý. Nevládali sme. Jano prišiel s myšlienkou, aby sme ho vzali pod plece a za nohy a akýmsi spôsobom sme ho prehodili do bivaku. Uložili sme ho do postele. Našli sme takú polohu, v ktorej menej chrčal, takže som si myslel, že na tom mieste má hrudník zranený menej. Jano potom pokračoval v komunikácii s Peťom, aby ho priviedol k vedomiu. Vec, ktorú si z toho pamätám, bola keď sa Jano pýtal: „Peťo, vieš kto je tvoj najlepší priateľ?“ Peťo tak matne odpovedal. „Som tu vedľa teba, neboj sa.“

Ja som zatiaľ chytil Jacka za ruku, odmeral som tep. Vzápätí sme s Jánom obaja odpadli. Zobudil som sa na to, že nám znovu volala horská služba, povedali nám, že sa im podarilo nadviazať kontakt s Francúzmi, ktorí majú špeciálne helikoptéry a tie môžu lietať aj v noci. Okamžite vyrazili, žiaľ, na mieste, kde sme sa nachádzali bola hmla, takže nemohli pristáť. Každú trištvrte hodinu ma teda budili, či je tam ešte hmla a či môžu vyraziť. Hmla sa však udržiavala až do rána.

Nad ránom sme videli, že Jackova aj Peťova situácia sa ako-tak stabilizovala. Jacek začal normálne dýchať a zdalo sa, že zaspal. To isté aj Peťo.

Ráno prišla helikoptéra so záchranármi. Boli to skutočne profesionáli, ktorí okamžite zvážili situáciu. Najvážnejšie vyzeral Peťo, ktorého vzali ako prvého. Bol čiastočne pri vedomí, dal sa s ním viesť dialóg a vedel rozlišovať, čo sa deje. Medzitým ostal lekár záchrannej služby s Jackom, dali mu kyslík, injekcie a začali zisťovať, či je pri vedomí. Odpovedal na otázky aspoň stisnutím ruky. Naložili ho na lehátko, vytiahli do helikoptéry a odviezli. Potom zviezli mňa a Jána. Keď sme zišli dolu, v Aoste nás čakala rýchla pomoc. Boli to dobrovoľníci. Bol veľmi pekné, po tom všetkom, s akou nehou a ľudskosťou nás jedna záchranárka prepravila do záchranky a potom sa s nami rozprávala.

Keď sme sa k tomu spätne vrátili, tak to, čo sa udialo bol v podstate malý, alebo veľký zázrak. Šúchali sme sa odhadom 15-30 metrov po skale, až sme naleteli na previs, ktorý bol asi 20 metrov nad snehom. Ten nás katapultoval a dopadli sme do snehového poľa. Vďakabohu, po celý deň predtým svietilo slnko, čo spôsobilo, že sneh bol veľmi mäkký. Dopadli sme akoby do periny. Tým, že ten previs mal sklon, po dopade sme sa kotúľali. Náraz z výšky tak bol veľmi dobre vďaka snehu stlmený.

Mali ste možnosť neskôr v nemocnici vzájomne komunikovať?

Jacek a Peťo boli na resuscitačnom oddelení, mali kyslíkové masky, a tak komunikácia s nimi prakticky neexistovala. Mňa a Jána zobrali na všetky vyšetrenia. Pamätám si ako ma uložili a bol som potom v režime, že som zaspal, keď som sa zobudil, ocitol som sa na nejakom ďalšom vyšetrení a znovu som zaspal. Jano bol prvý, ktorý mohol začať chodiť, a tak nás prišiel navštíviť. Ja som bol na infúziách. Potom už s nami komunikovali lekári a hovorili nám, čo sa deje.

Bol moment, keď ste sa obávali, že by to nemuselo dopadnúť dobre?

Od začiatku, ako som videl Jacka aj Peťa, i podľa toho, ako to hodnotila horská záchranná služba, bolo to veľmi na vážkach. To, že obaja z toho vyšli len so zlomeninami, i keď nie jednoduchými, je zázrak.

Záchranári nám hovorili, že je veľmi zriedkavé, že sa uvoľní tzv. štand, na ktorom sme ukotvení. Ale keď sa to stane, šanca na prežitie je prakticky nulová.

Keď sme to potom hodnotili, nemohli sme pochopiť, prečo sa to stalo, lebo tá skala nejavila nijaký náznak toho, že by sa mohla uvoľniť. Neskôr, keď sme sa na to pozreli, videli sme, že skala, ktorá sa odtrhla bola oveľa menšia ako pôvodná, na ktorú sme sa priviazali. To znamená, že vnútri musela mať puklinu, ktorá pri našom zavesení sa praskla.

Vyrážali ste v pondelok ráno a toto nešťastie sa odohralo až večer okolo polnoci. Dovtedy prebiehalo všetko v poriadku?

Na tú cestu sme sa dobre pripravili, naštudovali si materiály. Keď sme vyšli na Whymperov vrchol, zhodnotili sme, či máme schopnosti pokračovať. Cesta išla dobre, je to prekrásny hrebeň. Keďže všetci štyria máme skúsenosti z hôr, dávame veľký pozor na zabezpečenie. Ak sme narazili na ťažší úsek, zakladali sme slučky, aby sme odistili každý ťažší bod. Všetci štyria sme išli naviazaní na jednom lane, robili sme tzv. priebežné istenie, takže sme sa presúvali pomaly, ale boli sme na to pripravení.

Mnohí ľudia, ktorí sa dozvedeli o tomto nešťastí sa modlili za vaše rýchle uzdravenie. Máte kontakty s tými, ktorí na vás pamätali?

Týmto by som chcel poďakovať naozaj všetkým, ktorí sa za nás modlili, lebo tá správa sa veľmi rýchlo rozšírila a bol som prekvapený stovkami esemesiek, telefonátov a správ od ľudí, ktorých som poznal veľmi dobre, ale aj menej. Cítiť túto blízkosť v období, keď sme sa preberali v nemocnici, bola pre nás veľká podpora. Za to by som chcel v mene všetkých štyroch vyjadriť veľkú vďaku, pretože je to niečo, čo človek v takýchto situáciách naozaj potrebuje.

Viacerých prekvapilo, že kňazi sa vydali na takúto túru. Je to bežné, že niekto, kto je profesor nejakej teologickej disciplíny sa venuje aj horolezectvu? Alebo kňaz sa venuje horolezectvu?

Toto je otázka, ktorú nám mnohí kládli v esemeskách alebo aj v telefonátoch, okrem slov povzbudenia „modlíme sa za vás a sme s vami“, niektorí povedali, že niečo také sme nemali robiť a máme s  tým konečne prestať, lebo je to nebezpečné. Niektorí nám dokonca vraveli, že ako to môžeme ako kňazi robiť, veď je to ohrozenie života a proti Božiemu prikázaniu „nezabiješ“. Dostal som aj tvrdý email, v ktorom nás dotyčný obviňoval, že sme „noví Hitleri“, ktorí preto, aby získali vlastnú ľudskú slávu, vedú seba aj iných do záhuby.

Na toto je ťažko odpovedať. Jedna vec, ktorú by som rád povedal, je že keď takýto šport hodnotí človek, ktorého najväčším vrcholovým výstupom bola Štefánikova chata, tak jednoznačne to, čo sme robili, nemá zmysel...

Ale prirovnal by som to k riadeniu auta. Keď idete večer autom a idete deväťdesiatkou - predpísanou rýchlosťou - po ceste, je to nebezpečné, alebo nie? Samozrejme, je to nebezpečné. Lenže vy keď viete, že máte napr. dvadsať rokov skúsenosti šoférovania za sebou, keď máte auto v poriadku, ktoré má dobré brzdy a všetko funguje, a keď je tam deväťdesiatka, tak idete deväťdesiatkou, keď je tam päťdesiatka, tak idete päťdesiatkou, a keď sa človek cíti unavený, tak zníži rýchlosť... jednoducho, to sú isté bezpečnostné pravidlá, ktoré vám dovolia, že môžete celý život spokojne jazdiť napriek tomu, že jazdenie je nebezpečné.

A to isté platí aj v horolezectve.  Napríklad to, čo sme my robili, to je tá „trojka“, maximálne „štvorka“, pre mnohých mladých horolezcov to je prechádzka parkom. Lebo mladí chalani, ktorí teraz robia „osmičky“ alebo až „deviatky“ triedy, tí by to, čo sme robili my, urobili za dve hodiny a bez istenia. Jednoducho, človek si vtedy musí uvedomiť prvú vec: čo zvládne a čo nezvládne. My všetci sme si uvedomili, že normále robíme šestky triedy, takže keď ideme na štvorku, to znamená, že sme na ňu veľmi dobre pripravení. Mali sme dobre pripravený materiál, ako to auto, ktoré by prešlo dobrou kontrolou. Predtým sme si urobili tzv. aklimatizáciu, že sme vyšli až do 3900 metrov, a potom sme zišli, to bola 14-hodinová túra. Takže aj telo už bolo pripravené na dlhú túru. Takže všetok ten materiál, bezpečnostné podmienky boli splnené.

Toto je dôležité si uvedomiť: keď človek rešpektuje určité pravidlá, ten šport nie je hazard. Ten šport je takisto nebezpečný ako riadenie auta. Lenže, vy keď riadite auto, tak zrazu vám môže skočiť do cesty jeleň. Vtedy môžete mať akokoľvek auto, môžete mať akékoľvek skúsenosti, v tom najlepšom prípade vám to auto dochráme, a v tom horšom prípade môže zahynúť aj jeleň aj vy. A nám sa takéto niečo stalo.

To bolo niečo, čo sa prakticky nedalo predvídať. A keď sa to stane, tak to už človek nemôže nič iné, len odovzdať sa do Božej vôle. A my sme, myslím si že všetci, zacítili malý zázrak v nás, lebo takú ochranu, akú sme my mali, a to, ako sa to udialo, to si myslím, že každý z nás pocítil dotyk smrti, ale pocítil aj to, čo je naozaj Božia ochrana. A to sa pocíti naozaj v týchto bodoch.

Po tomto, ako som bol transportovaný do nemocnice, som dostal takú zaujímavú esemesku. Jedna pani mi napísala: „Peter, teba musí mať Pán Boh veľmi rád. Môžem prísť k tebe na spoveď?“

Sú to silné, životné momenty. Je pre teba táto skúsenosť niečím, čo môže aj druhému niečo povedať do jeho života?

Možno by bolo dobré povedať aj ten môj životný osud, ako sa človek stretol s takýmto športom ako chodenie na hory. Ja som začal ako pätnásťročný chlapec, potom už ako vysokoškolák som sa prihlásil do JAMESU (Slovenský horolezecký spolok, pozn.) a robili sme aj nejaké tie výstupy, aj náročné výstupy v Ťan-šane. A tá motivácia bol taká typická pre chalana, ktorý má 15, 18, 24 rokov: dokázať, premôcť, dobyť horu, vystúpiť na horu. To bola motivácia, ktorá ma hnala dopredu, aby človek išiel dopredu a robil ťažšie steny... Potom som chcel vstúpiť k jezuitom, a jeden páter, páter Hromník - to je myslím si skutočne svätý človek - mi vtedy povedal: „Buď jezuiti, alebo horolezectvo. Vyber si.“ A ja, vtedy, keďže že som chcel byť jezuita, som pobalil všetky horolezecké veci do jednej škatule a pamätám si, že keď som tam dával tú poslednú skobu, tak mi padali slzy. Ale zaniesol som to priateľovi, odovzdal som mu to, a koniec.

Pán Boh, ako sa hovorí, je veľmi štedrý. Lebo to, čo človek dá, on to desaťnásobne vráti. Potom mi to v reholi vrátil veľmi zvláštnym spôsobom, nielen tak, že mi dal materiál, ktorý bol omnoho kvalitnejší než som mal predtým, ale vrátil mi aj nový rozmer toho horolezectva. A ja som si začal uvedomovať, že táto schopnosť, tá túžba po horách, to čo človek v sebe má ako nejaké volanie,  to je niečo, čo ide poza to, že človek to chce alebo nechce, či to je šport alebo nie je, to je niečo, čo je hlboko vsadené v srdci. A vtedy som si začal uvedomovať, že keď to človek má v sebe, je to úžasný prostriedok pastorácie. A určite kňazi, ktorí pracujú s mladými a vedia, čo to znamená zobrať ich a ísť s nimi na bicykli, urobiť cyklotúru alebo hrebeňovku, potom aj hrebeňovku, vedia, že to sú momenty, kde tá pastorácia ide naozaj do srdca.

Pre mňa toto bolo stále s otázkou, že je to riskantné: Môžem to robiť? Nemal by som to robiť? Veď tá pastorácia by sa dala aj inak robiť... Ale potom človek išiel kúsok ďalej a videl som, že v tom, keď sme naviazaní na jednom lane, keď človek robí dvadsaťhodinovú túru, ťažkú, kde už musí zložiť každú masku, vytvoria sa priateľstvá – a niekedy aj nepriateľstvá –, ktoré sú skutočne veľmi hlboké. Videl som, že tam sa otvárajú iné rozmery vzťahu s ľuďmi. A to človek bez takéhoto niečoho nenájde.

Stále som však mal pochybnosti, hovoril som si, že to priateľstvo v komunite sa dá vytvoriť aj inak. Rozhodujúci moment pre mňa bol, keď som raz vyšiel sám na Širokú a sedel som tam na skale a modlil som sa ranné chvály, z nedele, kde sa modlí Danielov spev, ako všetko - zem, nebo, dážď, rosa - všetko chváli Pána. To bol pre mňa veľmi hlboký duchovný zážitok. A vtedy som zistil, že to už nie je len o tom, že ja robím pastoráciu alebo nadväzujem priateľstvá, ale že pre mňa hory a ten chrám, ktorý je vlastne chrámom stvorenstva, je cesta k Bohu.  

Ako biblista som nad tým dosť rozmýšľal aj z pohľadu Svätého písma. Máme tam ľudí ako Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, to sú proroci, ktorí sú proroci mesta, ktorí žijú v chráme, pracujú v chráme, ktorí žijú v hlavnom meste, sú vo víre života a dokázali fantastické veci. Lenže vo Svätom písme máte aj ľudí ako Abrahám, ktorý musel vystúpiť na horu a obetovať svojho syna. A to v meste človek nemôže urobiť. To len musí byť sám, na hore.  

Potom, vezmite si Mojžiša, ktorý musel vystúpiť na horu. A čo ho tam viedlo? Bola to akási zvedavosť, kde videl ten horiaci ker, ktorý ho tam ťahal. A on vtedy zistil, čo je Božie meno, a zistil aj aký je absolútne neschopný pred Bohom. Potom si ten istý Mojžiš musel vystúpiť na horu Sinaj - dnes tam vedie chodník, ale to je taká „dvojka- trojka“ cesta -, aby tam dostal tabule Zákona. A vrchol mystiky Starého zákona je Eliáš, to je človek, ktorý je na hore Choreb, kde v tom vánku zacíti niečo, čo by v žiadnom prípade nezacítil v chráme.

Uvedomil som si tak, že sú „proroci mesta“ a sú „proroci hôr“. Ak by malo Sväté písmo iba „prorokov mesta“, ako sú Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, tak by nebolo kompletné. A je úplne normálne, že „prorok mesta“ ťažko pochopí „proroka hôr“. Ale ak by ten „prorok hôr“, ak by ten Genezis 22 alebo Prvá kniha kráľov 19 chýbali, niečo by vážne chýbalo.

Myslím si, že je obrovsky dôležité uvedomiť si, že do srdca niektorých ľudí Boh dá povolanie byť prorokom hôr. A práve v tom vystúpiť na tú horu tou ťažkou námahou, a preboriť sa cez všetko to, čo ten výstup znamená, a prísť tam a nechať sa pretvárať tým chrámom horstva, tou krásou prírody, tou Božou prítomnosťou, tou silou, to je niečo, čo človek nenájde v meste. To musí nájsť na vrchole hory.

A ja osobne som veľmi rád, že Slovensko má okrem dôležitých a veľmi vzácnych kňazov, ktorí sú „kňazmi miest“, chrámov, aj takých ľudí, ako je Peťo Nákačka a Jano Bystriansky, ktorí boli a sú schopní vyzuť tie nedeľné topánky, obuť mačky, vystúpiť na horu a nechať sa transformovať tým chrámom hôr. Jednoducho stať sa aj tým prorokom hôr.

Ja viem, že mnohí ľudia nás nebudú chápať. Ale jednoducho je to určité povolanie, ktoré človek v srdci má. A to povolanie má veľa nástrah. Má také nástrahy, že človek tam môže hľadať seba, že robiť alebo túžiť urobiť niečo, k čomu ho Boh až tak nevolá, môže skúšať cestu, ktorá je ťažšia než by mal. Ale keď naozaj sleduje, a to každý horolezec dobre vie, že toto, čo robím je OK, a toto už je poza moje hranice, ak to človek sleduje, myslím si, že naozaj to môže byť hlboká a krásna cesta k Bohu.

(Prepis: Slovenská redakcia VR) -at, jb-

24/07/2017 18:38