Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Rozhovory

Rozhovor so saleziánom Vladimírom Feketem: Azerbajdžan má prvého kňaza

Apoštolský prefekt v Azerbajdžane salezián Vladimír Fekete v štúdiu Vatikánskeho rozhlasu - RV

09/05/2017 19:12

Azerbajdžan 9. mája – Desaťmiliónová prevažne moslimská krajina má svojho prvého katolíckeho kňaza. Stal sa ním 35-ročný David Behbud Mustafayev. Kňazskú vysviacku prijal z rúk samotného pápeža Františka v Nedeľu Dobrého pastiera.

Kňaza sprevádzal apoštolský prefekt v Azerbajdžane don Vladimír Fekete. V rozhovore pre Vatikánsky rozhlas prezradil nielen to, že za posledných dvadsať rokov sa im v krajine podarilo pokrstiť 300 ľudí, ale zhodnotil aj vlaňajšiu návštevu Svätého Otca Františka v Azerbajdžane.

Aký je hlavný dôvod vašej návštevy vo Večnom meste?

„Hlavný dôvod mojej návštevy v Ríme bola kňazská vysviacka. Na Nedeľu Dobrého pastiera Svätý Otec svätí kňazov pre svoju diecézu, pre Rím. S Božou pomocou sa medzi nich dostal aj prvý novokňaz z Azerbajdžanu David Behbud Mustafayev. Pre našu miestnu Cirkev je to obrovský dar, že máme prvého kňaza, ktorého vysvätil práve Svätý Otec v Bazilike sv. Petra.“

Vy ste prvého kňaza pôvodom z Azerbajdžanu sprevádzali nielen vo Večnom meste, ale aj na ceste povolania...

„V Azerbajdžane som už osem rokov. Keď som prišiel, Behbud bol niekoľko rokov po krste. Už pracoval a veľmi sa dožadoval duchovnej cesty. Niekoľko rokov som ho ešte brzdil, lebo som ho nepoznal a nevedel som, aké sú jeho pohnútky.

Keď som však videl všetky boje, ktoré musel prestáť a aj jeho akúsi neústupčivosť, pred šiestimi rokmi sme ho poslali do Kňazského seminára Márie Matky apoštolov v Petrohrade, ktorý je interdiecéznym seminárom pre všetky krajiny bývalého Sovietského zväzu, kde sa pripravujú kňazi na túto misiu.“

Hovoriť o vysviacke prvého azerbajdžanského kňaza nie je jednoduchá vec. Z akého prostredia pochádza otec Behbud a možno aj ďalší ľudia, ktorí v tejto moslimskej krajine prijali katolícku vieru? 

„Azerbajdžan má asi desať miliónov obyvateľov a z toho 90% sú moslimovia. Nie však takej povahy ako nejaké teroristické skupiny. Islam v Azerbajdžane je veľmi umiernený, tolerantný voči ostatným.

Často som sa stretal s ľuďmi, ktorí hovoria: ,Som Azerbajdžan, teda mal by som byť moslim, ale ani poriadne neviem, čo to znamená’. To znamená, že sú to ľudia, ktorí majú akési tradičné moslimské korene, ale aj vzhľadom na 70-ročnú ateizáciu počas Sovietského zväzu, mnohí sú veľmi otvorení aj novým otázkam či novým náboženstvám a sú veľmi komunikatívni. Behbud taktiež pochádza z takejto tradičnej azerbajdžanskej rodiny, ktorá nemala nejaké náboženské pozadie.

Otázka konverzie je komplikovaná. Väčšinou tí, ktorí sú presvedčení veriaci, či moslimovia alebo Židia alebo ortodoxní veriaci, chodia do svojich modlitební. Veľké percento v Azerbajdžane sú však ľudia bez vyznania. Tristo krstov, ktoré sme mali, to boli ľudia z tohto prostredia. Sú to ľudia, ktorí po ročnej i dvojročnej príprave, boli schopní prijať hodnoty viery a náuku nášho katechizmu a následne aj krst.“

Aký život ich potom v Azerbajdžane čaká? Ako sa na nich ľudia v rodine alebo na pracovisku pozerajú?    

„Je to rôzne. Azerbajdžan je oficiálne svetská krajina, ktorá oddeľuje náboženstvo od vlády. Podľa ústavy v Azerbajdžane má každý občan právo voliť si svoje náboženstvo alebo byť bez náboženstva. Vláda do otázok náboženstva nevstupuje, je to súkromná vec každého človeka.

Na druhej strane je to otázka rodinnej tradície. Ako príklad uvediem chlapca z Oravy. Aj keby celá jeho rodina nechodila do kostola, ale sú katolíci. Ak by povedal, že chce byť mormónom, tak neviem, ako by to prijali. Niečo podobné sa deje aj u nás. Divia sa, prečo by mal niekto vstúpiť do nejakej zvláštnej Cirkvi, ktorú ani nepoznajú.“

To znamená, že Katolícka cirkev nie je pre Azerbajdžancov príliš známa?

„Do roku 2000 nebola vôbec známa, lebo tam pôsobila len Ruská pravoslávna cirkev.  Na prelome 19. a 20. storočia bolo v krajine približne 10-tisíc katolíkov, poväčšine cudzincov. Keď prišli bolševici v roku 1917, tak kostol - stál tam pekný gotický kostol ako je Blumentálsky kostol v Bratislave – zbúrali a kňazi museli ujsť. Posledného, ktorý pôsobil ešte tajne, chytili a zastrelili. To znamená, že 70 rokov bola Cirkev v Azerbajdžane bez kňaza a bez kostola. A v Sovietskom zväze nebol záujem informovať ľudí o nejakej Katolíckej cirkvi.

Pred návštevou Jána Pavla II. v roku 2002 v Azerbajdžane, robila vláda celoplošnú katechézu, informovala ľudí o tom, kto je pápež, čo je to Cirkev. Bolo to zaujímavé. Mal som tú možnosť byť tam a milo som sa tomu divil. Vláda vítala pápeža veľkolepo, možno ešte veľkolepejšie než pápeža Františka. Bolo to ešte po páde komunizmu, všetko bolo iné. Vtedy sa občania dozvedeli, že popri Ruskej pravoslávnej cirkvi je aj Katolícka cirkev. Všetko sa zmenilo aj konkordátom v roku 2012, desať rokov po návšteve Svätého Otca.“

Svätý Otec František vlani navštívil Azerbajdžan. Ako ste túto cestu prežívali vo vašej komunite saleziánov, ktorá ho priala?

„Bolo to veľké prekvapenie a veľký dar. Poznám stovky farností a diecéz, ktoré sa modlia a ktoré roky čakajú na návštevu Svätého Otca a aj by si to zaslúžili.

On si však zvolil akýsi zabudnutý kút na Kaukaze, maličkú komunitu veriacich, kde chcel s nami celebrovať svätú omšu, samozrejme stretnúť sa s prezidentom, so štátnymi a náboženskými autoritami.

Obedovať však chcel rozhodne v saleziánskej komunite. Bol to pre nás nevyčísliteľný dar, na ktorý sme sa dlho pripravovali a ktorý prebehol ako krásny sen a ktorého ovocie teraz zbierame. Možno aj v podobe tejto vysviacky a dúfame, že aj v ďalších obráteniach a v ďalších pekných udalostiach, ktoré sa odohrávajú v dušiach ľudí.“

Čo bol pre vás osobne najkrajší zážitok z apoštolskej cesty pápeža Františka v Azerbajdžane?

„Keď som mu pred obedom predstavoval jednotlivých členov našej komunity a ich históriu, koľko pracujú a odkiaľ pochádzajú. Žartoval s nami v uvoľnenej atmosfére, kde bolo vidieť, že je to otec, pastier celého sveta a že sa zaujíma o veľmi jednoduché, konkrétne detaily života obyčajných misionárov, ktorí žijú na okraji univerzálnej Cirkvi.“

Dalo by sa povedať, že Svätý Otec tak trochu navštívil Slovensko, keďže v saleziánskej komunite v Azerbajdžane v súčasnosti pôsobí viacero Slovákov...

„Táto misia bola v roku 2000 zverená práve slovenskej kongregácii v Bratislave. Začali tam pracovať najprv dvaja kňazi a jeden koadjútor. S Božou pomocou sa ich počet zvyšoval. Avšak vzhľadom na to, že máme veľa farníkov zo zahraničia, vznikla potreba internacionalizovať túto komunitu. Tešíme sa, že sú medzi nami, siedmymi slovenskými saleziánmi, ešte aj dvaja spolubratia kňazi z Indie.“ 

Myslíte si, že sa vzťahy medzi Katolíckou cirkvou a predstaviteľmi islamu v Azerbajdžane sa po návšteve pápeža Františka zlepšili?

„V Azerbajdžane aj do jeho návštevy boli vzťahy s Vatikánom veľmi pozitívne. Manželka prezidenta dokonca financuje projekt na obnovu katakomb. V súčasnosti pracujú na projekte digitalizácie starobylých rukopisov, ktoré sú uchované vo vatikánskych archívoch.

To znamená, že azerbajdžanská vláde nemala ani v minulosti nejaké komplikácie. Svätý Otec sám prijal v minulom roku v marci prezidenta republiky s jeho manželkou. A na prekvapenie všetkých bol o šesť mesiacov u nás. Všetci to vnímajú ako gesto úcty Svätého Otca k tejto krajine a ako znak budovania mostov, o ktorých neprestajne hovorí.“

Myslíte si, že pápežova návšteva priniesla pokoj a zmierenie do kaukazského regiónu poznačeného konfliktom?  

„Región je naozaj komplikovaný. Azerbajdžan je už vyše dvadsať rokov vo vojnovom konflikte s Arménskom o územie Náhorného Karabachu. Prebehlo mnoho rokovaní, rezolúcií. Táto otázka však stále nie je vyriešená.

Myslím si, že návšteva Svätého Otca a jeho stretnutie s hlavou moslimskej komunity,  židovskej komunity a arcibiskupom Ruskej pravoslávnej cirkvi prispelo k tomu, že aj miestne obyvateľstvo stále viac vníma, že predstavitelia rôznych náboženstiev môžu spolu rozprávať s úctou, zachovávajúc si vlastnú identitu a spoločne hľadať riešenia, ktoré budú pozitívne pre všetkých.“

Ako vyzerá vaša pastorácia v Azerbajdžane?

„Máme na starosti jedno výchovné centrum, ktoré sa volá Center Meryam. Približne štyristo detí prijíma s pomocou dvadsiatich učiteľov vzdelanie. V Azerbajdžane sú tiež sestry Matky Terezy, ku ktorým chodievame slúžiť omše. Staráme sa tiež o pôvodnú kaplnku, kde prichádzajú návštevníci. Máme aj niekoľko projektov sociálnej pomoci, napríklad projekt Pád a ďalšie.

Každý večer slúžime svätú omšu, zatiaľ v ruskom jazyku. V nedeľu sú dve omše v ruštine, dve v anglickom jazyku a pod vianočný stromček sme dostali súhlas Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, že môžeme začať celebrovať aj v azerbajdžanskom jazyku.“

Koľko ľudí bežne prichádza na sväté omše do Baku?

„Na slovenské pomery málo. Za posledných dvadsať rokov sme pokrstili tristo veriacich. Potom sú tam cudzinci, ktorí v krajine pracujú. V nedeľu sa u nás v kostole vystrieda približne dvesto – tristo ľudí.

Prežil som takmer celý život na Slovensku. Som rád, že som mal možnosť vyrásť v kresťanskom prostredí, ktoré si však možno nie vždy uvedomuje a váži všetko to, čo má doma. V Azerbajdžane pre desať miliónov ľudí funguje len zopár kňazov. Ak je niekto v inom meste a chce prísť na svätú omšu, musí cestovať hodinu, dve, tri i viac, aby sa mohol zúčastniť na svätej omši.

Aj to je pre mnohých ľudí, ktorí k nám prichádzajú zo Slovenska a vidia okolnosti, za akých žijeme a pracujeme, pozitívny impulz. Vtedy si uvedomujú, aké veľké poklady máme v kresťanskej Európe a na Slovensku, ktoré berieme ako samozrejmosť, mnohokrát si ich ani nevážime. Majú možnosť vidieť, čo všetko musia podstúpiť iní kresťania preto, aby mali možnosť byť len na svätej omši.“

Rozhovor pripravila Eva Jánošíková

09/05/2017 19:12