Pápež František u koptského patriarchu Tawadrosa: Ekumenická cesta dozrieva

Vatikán 28. apríla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s najvyšším predstaviteľom Koptskej pravoslávnej cirkvi, pápežom Alexandrie a patriarchom stolca sv. Marka Tawadrosom II. v sídle patriarchátu v Káhire dňa 28. apríla 2017:

Pán vstal z mŕtvych, skutočne vstal z mŕtvych! [Al Massih kam, bilhakika kam!]

Svätosť, najdrahší brat,

len nedávno uplynula veľká slávnosť Veľkej noci, stred kresťanského života, ktorú sme tento rok mali milosť sláviť v ten istý deň. Tak sme jednohlasne ohlásili zvestovanie Zmŕtvychvstania, znovuprežívajúc v istom zmysle skúsenosť prvých učeníkov, ktorí sa v ten deň spoločne «zaradovali, keď videli Pána» (Jn 20,20). Táto veľkonočná radosť je dnes zdobená darom spoločného klaňania sa Zmŕtvychvstalému v modlitbe a v našom vzájomnom opätovnom darovaní svätého bozku v jeho mene a v objatí pokoja. Som za to veľmi vďačný: prichádzajúc sem ako pútnik, bol som si istý, že prijmem požehnanie od brata, ktorý ma očakáva. Očakávanie stretnutia bolo veľké: veď udržiavam veľmi živú spomienku na návštevu Vašej Svätosti v Ríme, krátko po mojom zvolení, 10. mája 2013, dátum, ktorý sa šťastlivo stal príležitosťou pre každoročné slávenie Dňa koptsko-katolíckeho priateľstva.

V radosti z bratského napredovania na našej ekumenickej ceste túžim pamätať predovšetkým na ten míľnik vo vzťahoch medzi sídlom Petra a sídlom Marka, ktorým je Spoločné vyhlásenie podpísané našimi predchodcami pred viac než 40 rokmi, 10. mája 1973. V ten deň, po «ťažkých storočiach dejín», počas ktorých «sa ukázali teologické rozdiely, živené a zdôrazňované faktormi teologického charakteru» a čoraz viac rozšírenou nedôverou vo vzťahoch, s Božou pomocou sa spoločne dospelo k uznaniu, že Kristus je «dokonalý Boh pokiaľ ide o jeho božstvo a dokonalý človek pokiaľ ide o jeho človečenstvo» (Spoločná deklarácia podpísaná Svätým Otcom Pavlom VI. a Jeho Svätosťou Amba Shenoudom III., 10. mája 1973).

Avšak nie menej dôležité a aktuálne sú slová stojace bezprostredne pre tým, ktorými sme uznali «nášho Pána a Boha a Spasiteľa a Kráľa nás všetkých, Ježiša Krista». Týmito vyjadreniami Markov i Petrov stolec vyhlásili Ježišovu zvrchovanú vládu: spoločne sme vyznali, že patríme Ježišovi a že on je naše všetko.

Navyše, pochopili sme, že keďže sme jeho, nemôžeme si viac myslieť, že pôjdeme vpred každý svojou cestou, lebo by sme zradili jeho vôľu: aby tí, ktorí k nemu patria, «všetci [...] boli jedno [...], aby svet uveril» (Jn 17,21). Pred pohľadom Pána, ktorý túži, aby sme boli «dokonale jedno» (v. 23) sa viac nemôžeme skrývať za zámienky interpretačných rozdielností, ani za storočia histórie a tradícií, ktoré z nás navzájom urobili cudzincov. Ako tu povedal Jeho Svätosť Ján Pavol II.: «Nie je tu času nazvyš! Naša jednota v jedinom Pánovi Ježišovi Kristovi, v jedinom Duchu Svätom a v jedinom krste predstavuje už jednu hlbokú a základnú skutočnosť» (Príhovor počas ekumenického stretnutia, 25. februára 2000).

V tomto zmysle je tu nielen ekumenizmus tvorený gestami, slovami a úsilím, ale už účinná jednota, ktorá každý dňom rastie v živom vzťahu s Pánom Ježišom, korení vo vyznávanej viere a reálne sa zakladá na našom krste, na tom, že sme v ňom  „novými stvoreniami“ (porov. 2 Kor 5,17): skrátka, «jeden je Pán, jedna viera, jeden krst» (Ef 4,5). Odtiaľto vždy vychádzame, aby sme urýchlili príchod tak veľmi vytúženého dňa, keď budeme v plnej a viditeľnej jednote pri Pánovom oltári.

Na tejto vzrušujúcej ceste, ktorá – tak ako život – nie je vždy jednoduchá a priamočiara, avšak na ktorej nás Pán vyzýva napredovať, nie sme sami. Sprevádza nás nesmierny zástup svätých a mučeníkov, ktorí nás už ako plne zjednotení pobádajú byť tu na zemi živým obrazom «Jeruzalema, ktorý je hore» (Gal 4,26). Medzi nimi sa dnes iste osobitným spôsobom tešia z nášho stretnutia svätí Peter a Marek. Puto, ktoré ich spája je veľké. Stačí pomyslieť na skutočnosť, že svätý Marek umiestnil do srdca svojho evanjelia Petrovo vyznanie viery: «Ty si Mesiáš». Bola to odpoveď na vždy aktuálnu otázku Ježiša: «A za koho ma pokladáte vy?» (Mk 8,29). Aj dnes mnoho ľudí nevie dať odpoveď na túto otázku; chýba dokonca aj ten, kto by ju položil a predovšetkým ten, kto by ako odpoveď ponúkol radosť z poznania Ježiša, tú istú radosť, s ktorou máme tú milosť spoločne ho vyznávať.

Spoločne sme teda povolaní svedčiť o ňom, prinášať svetu našu vieru, a to predovšetkým spôsobom, ktorý je viere vlastný: žijúc ju, lebo Ježišova prítomnosť sa odovzdáva životom a hovorí sa o nej nezištným a konkrétnym jazykom lásky. My, pravoslávni kopti a katolíci môžeme čoraz viac spoločne hovoriť týmto spoločným jazykom lásky k blížnemu: pred tým, než začneme nejakú dobročinnú iniciatívu, bolo by pekné položiť si otázku, či tak môžeme urobiť spolu s našimi bratmi a sestrami, ktorí zdieľajú vieru v Ježiša. Tak, budujúc jednotu v každodennej konkrétnosti žitého svedectva, Duch neopomenie otvárať prozreteľné a netušené cesty jednoty.

S týmto konštruktívnym apoštolským duchom Vaša Svätosť aj naďalej venuje úprimnú a bratskú pozornosť Koptskej katolíckej cirkvi: je to blízkosť, za ktorú som veľmi vďačný a ktorá našla chvályhodný výraz v Národnej rade kresťanských cirkví, ktorá sa z nej zrodila, aby veriaci v Ježiša mohli konať čoraz viac spoločne, v prospech celej egyptskej spoločnosti. Veľmi som ocenil aj štedrú pohostinnosť venovanú 13. stretnutiu Zmiešanej medzinárodnej komisie pre teologický dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Východnými pravoslávnymi cirkvami, ktoré sa tu konalo minulý rok na vaše pozvanie. Pekným znamením je, že nasledujúce stretnutie sa uskutoční tento rok v Ríme, čo takmer hovorí o osobitnej kontinuite medzi sídlom Marka a Petra.

Vo Svätom písme, zdá sa, Peter istým spôsobom opätuje Markovu náklonnosť, nazývajúc ho «môj syn» (1 Pt 5,13). Avšak bratské putá evanjelistu a jeho apoštolská činnosť sa vzťahujú aj na svätého Pavla, ktorý pred mučeníckou smrťou v Ríme hovorí o starostlivej Markovej užitočnosti v službe (porov. 2 Tim 4,11) a viackrát ho cituje (porov. Flm 24; Kol 4,10). Bratská láska a jednota v misii: toto sú odkazy, ktoré nám odovzdávajú Božie slovo a náš pôvod. Sú evanjeliovými semienkami, ktoré s radosťou naďalej zavlažujeme a s Božou pomocou spoločne pestujeme (porov. 1 Kor 3,6-7).  

Dozrievanie našej ekumenickej cesty je tajomným a výsostne aktuálnym spôsobom podporované aj skutočným a opravdivým ekumenizmom krvi. Svätý Ján píše, že Ježiš prišiel «skrze vodu a krv» (1 Jn 5,6); ten, kto v neho verí, takto «premáha svet» (1 Jn 5,5). Skrze vodu a krv: žijúc nový život v našom spoločnom krste, život lásky vždy a pre všetkých, aj za cenu obety krvi.

Koľko mučeníkov v tejto zemi, už od prvých storočí kresťanstva, žilo vieru hrdinsky až do konca, radšej vylejúc krv, než by zapreli Pána a podľahli vábeniu zla, ba čo i len pokušeniu odpovedať zlu zlom. Dobre to dosvedčuje ctihodné Martyrológium Koptskej cirkvi. Len prednedávnom bola žiaľ kruto preliata nevinná krv bezbranných veriacich. Najdrahší brat, ako je jeden jediný nebeský Jeruzalem, tak je jedno aj naše martyrológium a vaše utrpenia sú aj našimi utrpeniami, ich nevinná krv nás spája. Posilnení vaším svedectvom, dajme sa do práce, aby sme odporovali násiliu kázaním a zasievaním dobra, podporovaním rastu svornosti a udržovaním jednoty, modliac sa, aby mnohé obety otvorili cestu budúcnosti plnej jednoty medzi nami a pokoja pre všetkých.

Úžasná história svätosti tejto zeme nie je osobitnou len pre obetu mučeníkov. Hneď po skončení starodávnych prenasledovaní vznikla nová forma života, ktorý ako darovaný Pánovi si nič nedržal pre seba: na púšti sa začal mníšsky život. Tak po veľkých znameniach, ktoré v minulosti Boh uskutočnil v Egypte a v Červenom mori (porov. Ž 106,21-22), nasledoval zázrak nového života, ktorý dal púšti rozkvitnúť do svätosti. S úctou k tomuto spoločnému dedičstvu som prišiel ako pútnik do tejto zeme, kde sa mal samotný Pán záľubu poberať: tu, so slávou zostúpil na vrch Sinaj (porov. Ex 24,16); tu pokorne našiel útočisko ako dieťa (porov. Mt 2,14).

Svätosť, najdrahší priateľu, ten istý Pán nech nám dá znovu spoločne vyjsť ako pútnikom jednoty a hlásateľom pokoja. Nech nás na tejto ceste vezme za ruku tá, ktorá tu sprevádzala Ježiša, a ktorú veľká egyptská teologická tradícia prehlásila už od pradávna za Theotokos, Bohorodičku. V tomto titule sa obdivuhodne spájajú človečenstvo a božstvo, lebo v Matke sa Boh navždy stal človekom. Svätá Panna, ktorá nás vždy vedie k Ježišovi, dokonalá symfónia božského s ľudským, nech ešte prináša kúsok Neba na našu zem.

Preklad: Slovenská redakcia VR -zk, jb-