Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Iné príhovory

Príhovor pápeža Františka pri 60. výročí Rímskych zmlúv: Nádej pre Európu

Záverečná fotografia zo stretnutia pápeža Františka s členmi Európskeho samitu (24. marca 2017) - ANSA

25/03/2017 20:08

Vatikán 25. marca – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s predstaviteľmi 27 členských štátov Európskej únie a európskych inštitúcií pri príležitosti 60. výročia podpísania Rímskych zmlúv, ktorý predniesol 24. marca 2017 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca vo Vatikáne.   

Vážení hostia,

ďakujem vám za vašu prítomnosť dnes večer, v predvečer 60. výročia podpísania zakladajúcich zmlúv Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.  Každému z vás chcem vyjadriť náklonnosť, ktorú Svätá stolica má voči vašim jednotlivým krajinám a voči celej Európe, s ktorej osudmi je z Božej prozreteľnosti neoddeliteľne spojená. Zvláštnu vďaku chcem vyjadriť ctenému Paolovi Gentilonimu, predsedovi Rady ministrov Talianskej republiky, za úctivé slová, ktoré vyslovil v mene všetkých a za úsilie, aké Taliansko vynaložilo pri príprave tohto stretnutia; ako aj ctenému Antoniovi Tajanimu, predsedovi Európskeho parlamentu, ktorý vyjadril túžby národov Únie pri tomto výročí.

Návrat do Ríma po šesťdesiatich rokoch nemôže byť iba spomienkou na veci minulé, ako skôr vyjadrením túžby znovuobjaviť živú pamäť tej udalosti s cieľom oceniť jej prínos pre súčasnosť. Musíme sa vcítiť do výziev tej doby, aby sme čelili tým dnešným i zajtrajším. Biblia nám so svojimi príbehmi bohatými na spätné vybavovanie udalostí ponúka základnú pedagogickú metódu: dobu, ktorú žijeme nie je možné pochopiť bez minulosti, chápanej nie ako množinu vzdialených faktov, ale ako životodarnú miazgu, ktorá zavlažuje prítomnosť. Bez tohto povedomia stráca realita svoju jednotu, dejiny strácajú svoju logickú niť a ľudstvu sa vytráca zmysel vlastných činov a smer vlastnej budúcnosti.   

25. marec 1957 bol dňom plným očakávaní a nádejí, nadšenia i obáv, a jedine mimoriadna udalosť a historické dôsledky mohli ho mohli urobiť jedinečným v histórii. Spomienka na ten deň sa pripája k nádejam dneška a k očakávaniam európskych národov, ktoré žiadajú rozlišovať prítomnosť, aby tak cesta, ktorá sa začala, mohla pokračovať s obnoveným elánom a s dôverou.

Otcovia zakladatelia a lídri si boli vedomí toho, že pripojením svojho podpisu pod obe zmluvy dali život tej politickej, ekonomickej, kultúrnej, no predovšetkým ľudskej skutočnosti, ktorú dnes voláme Európska únia. Na druhej strane, ako povedal belgický minister zahraničných vecí Spaak, išlo «zaiste o materiálne blaho našich národov, rozšírenie našich ekonomík, o sociálny rozvoj, o úplne nové priemyselné a obchodné možnosti, no predovšetkým [... o] osobitnú životnú koncepciu, človekovi na jeho mieru, bratskú a spravodlivú» (P. H. Spaak, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Po temných a neľútostných rokoch Druhej svetovej vojny vtedajší lídri verili v možnosť lepšej budúcnosti, «nechýbala im odvaha, ani nekonali príliš neskoro. Zdá sa, že spomienka na uplynulé nešťastné udalosti a na ich viny ich inšpirovala a dodala im potrebnú odvahu, aby zabudli na staré spory a mysleli a konali skutočne novým spôsobom na zrealizovanie najväčšej premeny [...] Európy» (tamže).

Otcovia zakladatelia nám pripomínajú, že Európa nie je množina pravidiel, ktoré treba dodržiavať, či manuál protokolov a procedúr, ktorých sa treba držať. Je to život, spôsob ponímania človeka vychádzajúc z jeho transcendentnej a neodňateľnej dôstojnosti, a teda niečo viac než len akýsi súbor práv, ktoré treba obhajovať alebo požiadaviek, ktoré treba vymáhať. Na počiatku idey Európy stála «postava a zodpovednosť ľudskej osoby s jej kvasom evanjeliového bratstva, [...] s jej túžbou po pravde a spravodlivosti vyformovanou skúsenosťou tisícročí» (A. De Gasperi, Naša vlasť Európa. Príhovor na Európskej parlamentnej konferencii, 21. apríla 1954). Rím je so svojím povolaním k univerzalite symbolom tejto skúsenosti a z toho dôvodu bol vybraný ako miesto podpísania zmlúv, lebo práve na tomto mieste – pripomenul holandský minister zahraničných vecí Luns – «boli položené politické, právne a sociálne základy našej civilizácie» (J. Luns, holandský minister zahraničných vecí, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957). 

Ak od začiatku bolo jasné, že pulzujúcim srdcom európskeho politického projektu mohol byť jedine človek, zároveň bolo evidentné riziko, že by zmluvy mohli ostať len mŕtvou literou. Bolo potrebné ich naplniť životodarným duchom. A prvý element európskej vitality je solidarita. «Európske hospodárske spoločenstvo – tvrdil luxemburský premiér Bech – bude žiť a bude mať úspech len vtedy, ak počas svojej existencie ostane verné duchu európskej solidarity, ktorá ju vytvorila a ak spoločná vôľa rodiacej sa Európy bude silnejšia než národné vôle» (J. Bech, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marec 1957). Takýto duch je viac než kedykoľvek potrebný dnes, stojac pred odstredivými podnetmi, ako aj pred pokušením zredukovať zakladajúce ideály Únie na výrobné, ekonomické a finančné požiadavky.

Zo solidarity sa rodí schopnosť otvoriť sa druhým. «Naše plány nie sú egoistické», povedal nemecký kancelár Adenauer (K. Adenauer, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957). «Nepochybne krajiny, ktoré sa zjednocujú [...] nemajú v úmysle izolovať sa od zvyšku sveta a vybudovať okolo seba neprekonateľné bariéry» doplnil ho francúzsky minister zahraničných vecí Pineau (C. Pineau, Príhovor prednesený pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv, 25. marca 1957).

Vo svete, ktorý až príliš dobre poznal drámu múrov a rozdelení bolo jasné, že je dôležité pracovať pre zjednotenú a otvorenú Európu a usilovať sa všetci spoločne o odstránenie neprirodzenej bariéry, ktorá od Baltického mora až po Jadranské rozdeľovala kontinent. Toľko sa len bojovalo za zvrhnutie toho múru! Napriek tomu sa dnes zabudlo na túto námahu. Zabudlo sa tiež na vedomie drámy rozdelených rodín, chudoby a biedy, ktorú to rozdelenie vyvolalo. Tam, kde celé generácie túžili byť svedkom zrúcania znakov nanúteného nepriateľstva, sa teraz diskutuje o tom, ako sa zbaviť ,nebezpečenstiev’ našej doby: začínajúc dlhou kolónou žien, mužov a detí na úteku pred vojnou a chudobou, ktorí prosia iba o možnosť budúcnosti pre seba a pre svojich drahých.

V prázdnote pamäti, ktorá charakterizuje našu dobu, sa tiež často zabúda na ďalší veľký úspech solidarity ratifikovaný 25. marca 1957: najdlhšie obdobie mieru za uplynulé storočia. «Národy, ktoré sa v priebehu rokov často nachádzali na opačných frontoch, bojujúc jedni proti druhým, [...] sa teraz naopak nachádzajú zjednotené vďaka bohatstvu svojich národných špecifík» (Spaak, tamže). Mier sa vždy buduje  slobodným a vedomým prispením každého jedného. Predsa však «sa dnes mnohým zdá byť dobrom, ktoré je istým spôsobom samozrejmé» (Príhovor k diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 9. januára 2017), a preto sa dá ľahko skončiť pri jeho považovaní za niečo nadbytočné. Naopak, mier je vzácne a zásadne dôležité dobro, lebo bez neho nemožno vybudovať budúcnosť pre nikoho a skončíme ,prežívaním zo dňa na deň’. 

Jednotná Európa sa rodí totiž z jasného projektu, dobre definovaného, primerane premysleného, aj keď spočiatku len zárodočného. Každý dobrý projekt pozerá do budúcnosti, a tou budúcnosťou sú mladí, povolaní zrealizovať prísľuby v budúcnosti (porov. Spaak, tamže). U Otcov zakladateľov bolo teda jasné povedomie, že sú súčasťou spoločného diela, ktoré nielen presahuje hranice štátov, ale tiež tie časové, a spája tak medzi sebou generácie, ktoré sa všetky rovnako podieľajú na stavbe spoločného domu.

Ctení hostia,

Otcom Európy som venoval túto prvú časť môjho príhovoru, aby sme sa nechali inšpirovať ich slovami, aktuálnosťou ich myšlienok, zanieteným úsilím o spoločné dobro, ktoré ich charakterizovalo, ich istotou, že sú súčasťou diela väčšieho než sú oni sami a veľkosťou ideálu, ktorý ich oduševňoval.

Ich spoločným menovateľom bol duch služby, spojený s nadšením pre politiku a s vedomím, že «v počiatku európskej civilizácie sa nachádza kresťanstvo» (De Gasperi, tamže), bez ktorého sa západné hodnoty dôstojnosti, slobody a spravodlivosti javili väčšinou nezrozumiteľnými.

«A ešte dnes – potvrdzoval Ján Pavol II. -, duša Európy zostáva jednotná, pretože, okrem svojich spoločných počiatkov, žije tými istými kresťanskými a ľudskými hodnotami ako sú dôstojnosť ľudskej osoby, hlboký zmysel pre spravodlivosť a slobodu, pracovitosť, duch iniciatívy, láska k rodine, úcta k životu, tolerancia, túžba po spolupráci a mieri, ktoré sú jej známymi charakteristikami» (Ján Pavol II., Európsky akt, Santiago de Compostela, 9. novembra 1982).

V našom multikultúrnom svete budú tieto hodnoty naďalej plne prítomné, ak si dokážu udržať vitálny vzťah s koreňmi, z ktorých sa zrodili. V plodnosti takéhoto spojenia spočíva možnosť budovať spoločnosti autenticky laické, zbavené ideologických protikladov, v ktorých si nájdu rovnako miesto rodák odinakiaľ i domorodec, veriaci i neveriaci.

Za posledných šesťdesiat rokov sa svet veľmi zmenil. Ak Otcovia zakladatelia, ktorí prežili ničivý (vojnový) konflikt, boli vedení nádejou v lepšiu budúcnosť a odhodlanou vôľou presadiť, aby sa vyhlo povstaniu nových konfliktov, v našej dobe viac dominuje koncept krízy. Je to ekonomická kríza, ktorá poznačila posledné desaťročie, je to kríza rodiny a pevných sociálnych modelov, je to rozšírená „kríza inštitúcií“ a migračná kríza: mnohé krízy, ktoré skrývajú strach a hlbokú stratenosť súčasného človeka, čo si žiada novú hermeneutiku pre budúcnosť. Napriek tomu termín „kríza“ nemá sám o sebe negatívny význam. Neoznačuje len nepekný moment, ktorí je potrebné prekonať. Slovo kríza pochádza z gréckeho slovesa crino (κρίνω), ktoré znamená pátrať, skúmať, súdiť. Naša doba je dobou rozlišovania, ktoré nás pozýva skúmať podstatu a stavať na nej: je to čas výziev a možností.

Aká je teda hermeneutika, interpretačný kľúč, pomocou ktorého môžeme čítať problémy dneška a nachádzať odpovede pre budúcnosť? Pripomenutie si myšlienok Otcov by bolo v skutočnosti neplodné, ak neposlúži k ukázaniu cesty, ak by sa nestalo stimulom pre budúcnosť a zdrojom nádeje. Každý organizmus, ktorý stratí zmysel svojej cesty, ktorý zostane bez tohto pohľadu do budúcnosti, utrpí najskôr úpadok a z dlhodobého hľadiska mu hrozí smrť. Aké je teda dedičstvo Otcov zakladateľov? Aké perspektívy nám ukazujú pre zdolanie výziev, ktoré nás čakajú? Aká je nádej pre Európu dneška a zajtrajška?

Odpovede nájdeme priamo v pilieroch, na ktorých sa dohodli stavať Európske hospodárske spoločenstvo a ktoré som už pripomenul: ústredné miesto človeka, činorodá solidarita, otvorenosť voči svetu, úsilie o mier a rozvoj, otvorenosť pre budúcnosť. Kto vládne, ten má úlohu rozlíšiť cesty nádeje, - toto je vaša úloha: rozlíšiť cesty nádeje -, určiť konkrétne postupy tak, aby sa dôležité kroky, ktoré boli doposiaľ urobené, nemuseli stratiť, ale boli zárukou dlhej a plodnej cesty.

Európa opäť nachádza nádej, ak je človek v strede a v srdci jej inštitúcií. Tvrdím, že to predpokladá pozorné a dôverné počúvanie žiadostí, ktoré prichádzajú tak od jednotlivcov, ako od spoločností a národov, ktoré tvoria Úniu. Žiaľ, často je tu dojem, že nastáva „citové oddelenie“ medzi obyvateľmi a európskymi inštitúciami, často vnímanými ako vzdialené a nepozorné k rozličným citlivostiam, ktoré vytvárajú Úniu. Potvrdiť ústredné miesto človeka znamená tiež znova objaviť ducha rodiny, v ktorej každý prispieva slobodne podľa svojich možností a talentov pre spoločný domov. Je vhodné mať na pamäti, že Európa je jedna rodina národov (porov. Príhovor v Európskom parlamente, Štrasburg, 25. novembra 2014) - a ako v každej dobrej rodine – sú rozdielne vnímavosti, ale všetci môžu rásť v tej miere, nakoľko sú jednotní. Európska únia sa rodí ako jednota rozdielností a jednota v rozdielnostiach.

Osobitosti nás preto nemajú naľakať, a ani si nemožno myslieť, že jednota by sa uchovala uniformitou. Ona je skôr súzvukom spoločenstva. Otcovia zakladatelia vybrali práve tento pojem ako kľúčový pre subjekty, ktoré sa zrodili z Dohôd, dávajúc dôraz na skutočnosť, že sa dávali do spoločného zdroje a dary každého. Dnes Európska únia potrebuje znova objaviť význam toho, že je v prvom rade „spoločenstvo“ osôb a národov, ktoré si uvedomuje, že «celok je viac ako časť, a tiež že je viac ako jednoduchý súčet» (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 235), a teda, že «treba vždy rozšíriť náš pohľad pre rozpoznanie väčšieho dobra, ktoré je pre blaho všetkých» (tamže). Otcovia zakladatelia hľadali ten súzvuk, v ktorom všetko je v každej z častí a časti sú – každá vo svojej vlastnej jedinečnosti – vo všetkom.

Európa opäť nachádza nádej v solidarite, ktorá je tiež najúčinnejším protiliekom na moderné populizmy. Solidarita zahŕňa vedomie, že sme súčasťou jedného tela a zároveň predpokladá schopnosť, že každý člen vie „sympatizovať“ s iným a so všetkými. Ak trpí jeden, trpia všetci (porov. 1 Kor 12,26). Tak aj my dnes oplakávame spolu so Spojeným kráľovstvom obete atentátu, ktorý zasiahol Londýn pred dvoma dňami. Solidarita nie je len dobrým predsavzatím: je charakterizovaná činmi a konkrétnymi skutkami, ktoré nás približujú k blížnemu, nech by sa nachádzal v akýchkoľvek podmienkach. Naopak, populizmy prekvitajú práve z egoizmu, ktorý uzatvára v obmedzenom a dusivom kruhu a nedovoľuje prekonať limity vlastných myšlienok a „dovidieť ďalej“. Oplatí sa nanovo začať myslieť európskym spôsobom, aby sa zažehnalo opačné nebezpečenstvo sivej jednotvárnosti, alebo víťazstvo partikularizmov. Od politiky sa očakáva také ideálne vedenie (leadership), ktoré nebude ťažiť z emócií na získanie súhlasu, ale skôr vypracuje v duchu solidarity a subsidiarity také politiky, ktorá umožnia rásť celej Únii v harmonickom rozvoji, takže ten, kto dokáže bežať rýchlejšie, bude môcť podať pomocnú ruku tomu, kto ide pomalšie a ten, kto to má namáhavejšie, bude sa môcť dotiahnuť na toho, kto je na čele.

Európa opäť nachádza nádej, keď sa neuzavrie v strachu do falošných istôt. Naopak, jej história je silne ovplyvnená stretnutiami s inými národmi a kultúrami a jej identita «je a vždy bola, identitou dynamickou a multikultúrnou» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016).  Vo svete je záujem o európsky projekt. Bolo to tak od prvého dňa, pri zaplnenom námestí na rímskom Kapitole a s gratulačnými pozdravmi, ktoré prichádzali z iných štátov. A ešte viac je tu dnes, počnúc štátmi, ktoré žiadajú o vstup a chcú byť súčasťou Únie, ako aj tých štátov, ktoré dostávajú pomoc, ktorá sa im s ozajstnou štedrosťou ponúka, aby sa vyrovnali s následkami chudoby, chorôb a vojen. Otvorenosť voči svetu predpokladá schopnosť «dialógu ako formy stretnutia» (Evangelii gaudium, 239) na všetkých úrovniach, počnúc od dialógu medzi členskými štátmi a medzi inštitúciami a obyvateľmi, až po ten s mnohými migrantmi, ktorí pristávajú pri brehoch Únie. Pri riešení ťažkej migračnej krízy týchto rokov sa nemožno tak obmedziť, ako keby išlo len o problém počtov, ekonomický alebo bezpečnostný.

Problematika migrácie vyvoláva hlbšiu otázku, ktorá je predovšetkým kultúrna. Akú kultúru ponúka dnes Európa? Strach, ktorý často pociťujeme, nachádza vskutku svoju hlbšiu príčinu v strate ideálov. Bez perspektívy pravých ideálov nás nakoniec ovládne strach, že nás ten druhý vytrhne z ustálených zvyklostí, že nás pripraví o dosiahnutý komfort, že nejakým spôsobom spochybní náš životný štýl, často vytvorený len materiálnym blahobytom. Naopak, bohatstvo Európy vždy spočívalo v jej duchovnej otvorenosti a schopnosti klásť si základné otázky o zmysle existencie. Otvorenosť voči zmyslu pre večnosť ide ruka v ruke tiež s pozitívnou otvorenosťou voči svetu, i keď nie bez napätí a chýb. Naopak sa zdá, že získaný blahobyt pristrihol Európe krídla a donútil ju sklopiť zrak. Európa má vo svete jedinečné ideové a duchovné dedičstvo, ktoré si zasluhuje, aby sa nanovo ponúklo s oduševnením a obnovenou sviežosťou, a ktoré je najlepším liekom na hodnotové prázdno našich čias, ktoré je úrodnou pôdou pre každú formu extrémizmu. Toto sú tie ideály, ktoré vytvorili Európu, ten „polostrov Ázie“ ktorý siaha od Uralu po Atlantik.

Európa opäť nachádza nádej, keď investuje do rozvoja a do mieru. Rozvoj nie je súhrnom výrobnej techniky. On sa dotýka celého bytia človeka: dôstojnosti jeho práce, primeraných podmienok života, dostupnosti vzdelania a nevyhnutnej zdravotnej starostlivosti. «Rozvoj je nové meno pre pokoj» (Pavol VI., Encyklika Populorum progressio, 26. marca 1967, 87), prehlásil Pavol VI, pretože niet skutočného pokoja, ak sú ľudia odsúvaní na okraj alebo prinútení žiť v biede. Nie je pokoj tam, kde chýba práca alebo perspektíva dôstojnej odmeny. Nie je pokoj na okrajoch našich miest, kde sa šíria drogy a násilie.

Európa opäť nachádza nádej, ak sa otvára budúcnosti. Ak sa otvára mladým, ponúkajúc im seriózne vyhliadky na vzdelanie, reálne možnosti začlenenia sa do sveta práce. Keď investuje do rodiny, ktorá je prvou a základnou bunkou spoločnosti. Keď rešpektuje svedomie a ideály svojich občanov. Keď garantuje možnosť mať deti bez strachu o ich zabezpečenie. Keď chráni život v celej jeho posvätnosti.

Vážení hostia,

vo všeobecnom predlžovaní veku života, šesťdesiat rokov sa dnes berie ako čas plnej dospelosti. Je to rozhodujúci vek, v ktorom sme ešte raz pozvaní zamyslieť sa. Aj od Európskej únie sa dnes žiada zamyslieť sa a ošetriť nevyhnutné bolesti, ktoré prichádzajú s rokmi, a nájsť nové trasy pre napredovanie na svojej ceste. Avšak na rozdiel od šesťdesiatročného človeka, Európska únia nemá pred sebou nevyhnutnú starobu, ale má možnosť novej mladosti. Jej úspech bude závisieť od vôle opäť pracovať spoločne a od ochoty staviť na budúcnosť. Vás ako lídrov čaká, aby ste rozlíšili cestu «nového európskeho humanizmu» (Príhovor pri príležitosti odovzdania Ceny Karola Veľkého, 6. mája 2016), tvoreného ideálmi a konkrétnosťou. Znamená to nemať strach prijať účinné rozhodnutia, schopné odpovedať na reálne problémy ľudí a obstáť v skúške času.

Z mojej strany vás môžem len a len ubezpečiť o blízkosti Svätej stolice a Cirkvi voči celej Európe, ku ktorej budovaniu vždy prispievala a bude prispievať, zvolávajúc na ňu Pánovo požehnanie, aby ju chránil a dal jej mier a rozvoj. Stotožňujem sa preto so slovami, ktoré na Kapitole vyslovil Joseph Bech: Ceterum censeo Europam esse aedificandam - navyše si myslím, že Európa si zaslúži, aby sa vybudovala.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ej, ab-

25/03/2017 20:08