Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Rubriky \ Homílie M. Bubáka

Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Je hnev hriechom?

Ilustračná snímka

11/02/2017 15:41

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD, duchovného otca Farnosti Povýšenia Svätého kríža v Bratislave-Petržalke, nad liturgickými textami 6. nedele v cezročnom období (cyklus A: Mt 5,17-37) 

Je známa historka o macedónskom kráľovi Alexandrovi a jeho dobrom priateľovi Klitovi. Pri jednej hostine sa kráľ posmechom podráždený tak rozzúril, že vytrhol stráži kopiju a v prudkom hneve zasadil smrteľnú ranu svojmu záchrancovi života Klitovi a tým aj starému, vernému priateľstvu. Túto historku zaiste každý z nás pozná v rozličných obmenách zo svojho každodenného života.

Hnev je šialenstvo minúty, je prudkým vzrušením mysle, ktoré chce ubližovať a ničiť a  pri tom neskúma, či sa to, čo človek svojou päsťou udrie alebo rozdrví, skutočne proti nemu dopustilo viny. Rozbíja mŕtve veci, ktoré, prirodzene, nemôžu nikdy niesť vinu na tom, čo sa mu stalo. Bije a trápi ľudí, ktorí sa snáď ani v najmenšom neprevinili, ich jedinou vinou je to, že sú práve teraz v jeho blízkosti. Hnev skoro nikdy nesiahne po váhe, aby preskúmal veľkosť krivdy, namiesto toho ihneď siahne po zraňujúcej zbrani. Málokedy bývame voči ľuďom nespravodlivejší, než keď sme v hneve. Dokonca aj ľudia, čo by inak druhým ani v najmenšom neublížili a vždy vážia právo a krivdu na zlatníckej váhe, môžu v hneve konať tak trpko a nespravodlivo, a dokážu byť tak tvrdými a krutými, akoby to ani oni neboli.

Preto nás ani trochu neprekvapuje, čo hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ.’ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá.“ Áno, hnev je zlá emócia, povieme si, a preto ju treba zo seba, zo svojho srdca a zo svojho života, nemilosrdne vyhnať. Lenže je to naozaj tak? Chcel nám Ježiš naozaj prikázať, že nesmieme nikdy v sebe cítiť hnev? Ako si potom vysvetlíme hnev, ktorý mal on? Napríklad u Marka čítame, ako raz farizeji pozorovali Ježiša, či uzdraví v sobotu človeka s vyschnutou rukou. A evanjelista hovorí o Ježišovi: „S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: «Vystri ruku!»“ (3,5). A keď Ježišovi učeníci bránili deťom, aby prichádzali k nemu Marek hovorí toto: „Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: «Nechajte deti prichádzať ku mne!»“ (10,14). Čo to je namrzený? No predsa nahnevaný! Ak teda Ježiš bol nahnevaný, ako si to zmierime s jeho slovami z dnešného evanjelia?

A potom máme tu mnohé životné situácie, v ktorých cítime, že nemôžeme byť nenahnevaní, veď predsa treba sa i brániť, nemožno od iných ľudí tolerovať všetko. Staroveký filozof Aristoteles, ktorý žil tri storočia pred Kristom, považoval hnev za prostriedok, ktorý človeku– ak s ním dobre zachádza – slúži k rastu a dozrievaniu. Schopnosť človeka nehnevať sa Aristoteles veľmi výrazne podčiarkoval. Doslova hovorí: „Tí, ktorí sa nenahnevajú na veci, na ktoré by mali byť nahnevaní, sa považujú za hlupákov. Takíto ľudia, ktorí nie sú schopní či už obrániť seba samých, alebo napadnúť nespravodlivosť okolo seba, sa považujú za ľudí so zlým charakterom a to nie preto, že sa by nechali vyprovokovať alebo „vyviesť z miery”, ale preto, že upadli do ,nečnostnej’ pasivity; že totiž neboli schopní povstať a nechať sa vyburcovať k správnej reakcii, keď si to situácia žiadala.“[1] Z postoja Ježišovho aj zo slov Aristotela, ktoré určite potvrdzujú skúsenosť mnohých z náš nám naznačujú, že hnev nie je celkom a vždy negatívnou vecou, a že tu teda treba rozlišovať.

Poďme teda rozlišovať. Odborníci nám hovoria, že pri hneve je veľmi dôležité rozlišovať medzi emóciou a správaním. Správanie založené na hneve môže ale aj nemusí byť hriechom, emócia hnevu hriechom nie je nikdy. Totiž emóciu hnevu nám Boh dal na to, aby nás chránila pred nespravodlivosťou. Veď skúsme sa zamyslieť nad hnevom v našom živote: či sa neozval v nás vtedy, keď sme mali dojem, že ľudia sa voči nám dopustili nespravodlivosti, alebo že sa voči nám správajú nespravodlivo? Emócia hnevu je preto pre nás dôležitým signálom. Je ako poštár, ktorý nám doručí list, v ktorom je správa, že sa čosi dôležité stalo. No bolo by chybou, keby sme tomuto poštárovi dovolili, aby na list, ktorý nám doniesol aj odpísal. Je na nás, na našom rozume a vôli, rozhodnúť ako presne zareagujeme, aby sa situácia vyriešila a aby sme sa pritom nedopustili hriechu. Ako hovorí  istý autor: „Dôveruj svojim emóciám, avšak používaj hlavu!“.

A že je možné – ba aj nutné – reagovať na hnev a to nehriešne, o tom nás presviedčajú slová apoštola Pavla z listu Efezanom: „Hnevajte sa, ale nehrešte! Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom” (4,26). Podľa Pavla je teda dôležité vedieť sa nahnevať, ale pritom nehrešiť. Ako je to možné? Vysvetľuje to Pavol v slovách predtým: „Odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.“ Čo znamená, že ak som na niekoho nahnevaný, mám si ho pozvať na rozhovor, v pravde mu povedať o tom, čo cítim a spolu s ním hľadať konštruktívne riešenie!“ Čo si však my namiesto toho dosť často volíme, je jedna z dvoch hriešnych prejavov hnevu: buď sme násilní alebo hnev potlačíme a inému sa odplácame skrytým, ale o to rafinovanejším spôsobom. Žiadna z týchto foriem vec nerieši, naopak ju komplikuje a navyše každá z nich v konečnom dôsledku zničí náš vzťah.

Mohli by ste namietať, že takýto pohľad nemá oporu v dnešnom evanjeliu; že Ježiš nehovorí o tom, že emócia hnevu je dobrá a že to, za čo si zaslúžime súd je iba hriešne správanie založené na hneve. Ak sa ale pozrieme do evanjelia lepšie, zistíme, že naša námietka celok neobstojí. Ježiš totiž na to, čo má pod hnevom na mysli uvádza aj príklady. Počúvajme: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: ‚Hlupák,‘ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: ‚Ty bohapustý blázon,‘ pôjde do pekelného ohňa.“ Čo to znamená niekomu povedať hlupák alebo ty bohapustý blázon? Keď niekoho nazvem takýmito hanlivými slovami, to už nie je len púha emócia, to je už hriešne správanie. Vidíme teda, že Ježiš – podobne ako Pavol – nás varuje nie pred emóciou hnevu, ale pred správaním založenom na  hneve.

Zapamätajme si, milí priatelia, jednu vec: emóciu hnevu potrebujeme, aby nás chránila pred nespravodlivosťou zo strany druhých. Bez nej by sme sa stali naivnými obeťami sily a vrtochov každého. Ďalej: nie je na nás rozhodnúť, či emóciu hnevu chceme alebo nechceme cítiť. Keď ju raz máme, ona sa – či to chceme, alebo nechceme – pri nespravodlivosti voči nám automaticky ozve. Čo však je v našej moci a za čo sme úplne zodpovední je to, AKO budeme na náš hnev reagovať. Či moja reakcia naše vzťahy zničí alebo ich vyjasní a tým ešte viac upevní, toto je v našich rukách.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

 

[1] Evelyn Eaton Whitehead and James D. Whitehead, Seasons of Strenght. New Vision of Adult Christian Maturing, An Image Book, Doubleday, New York, 1984, str. 116

11/02/2017 15:41