Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Mobilná aplikácia:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Iné príhovory

Homília pápeža Františka pri kreovaní kardinálov: Evanjelium lásky k nepriateľom

Pápež František počas kardinálskeho konzistória v Bazilike sv. Petra (Vatikán, 19. novembra 2016) - REUTERS

19/11/2016 13:47

Vatikán 19. novembra – Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka pri slávení obradu kreovania nových kardinálov pri slávnostnom konzistóriu kardinálskeho zboru dňa 19. novembra 2016 v Bazilike sv. Petra.

„Evanjeliový úryvok, ktorý sme si práve vypočuli (Lk 6,27-36), mnohí nazvali „rečou na rovine“. Po ustanovení Dvanástich Ježiš zostúpil so svojimi učeníkmi tam, kde ho očakávali zástupy, aby ho počúvali a dávali sa uzdraviť. Povolanie apoštolov sprevádza toto „vykročenie na cestu“ smerom k rovine, ku stretnutiu so zástupom, ktorý, ako hovorí text evanjelia, trápili „neduhy“ (porov. v. 18). Namiesto toho, aby vyvolenie držalo [apoštolov] vysoko na hore, na výšine, privádza ich do srdca ľudu, stavia ich doprostred ich trápení, na rovinu ich života. Týmto spôsobom Pán zjavuje im i nám, že pravý vrchol sa dosahuje na rovine, a rovina nám pripomína, že vrchol sa nachádza v pohľade a zvlášť v povolaní: «Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!» (v. 36).        

To pozvanie sprevádzajú štyri príkazy, mohli by sme povedať štyri povzbudenia, ktoré im Pán adresuje, aby ich povolanie formoval v konkrétnosti, v každodennosti života. Sú to štyri činnosti, ktoré sformujú, stelesnia a urobia hmatateľným putovanie učeníka. Mohli by sme povedať, že sú to štyri etapy mystagógie milosrdenstva: milujte, robte dobre, žehnajte a modlite sa. Myslím, že na týchto štyroch aspektoch sa všetci môžeme svorne zhodnúť a že ich považujeme aj za rozumné. Sú to štyri činnosti, ktoré s ľahkosťou konáme voči našim priateľom, voči osobám viac menej blízkym, blízkym v citoch, vo vkuse a vo zvykoch.

Problém vyvstáva, keď nám Ježiš predstavuje adresátov týchto činov, a v tomto je veľmi jasný, nepoužíva slovné obchádzky ani zjemňovanie. Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, modlite sa za tých, čo vás potupujú (porov. v. 27-28).

A toto nie sú činy, ktoré by sa spontánne zrodili voči niekomu, kto stojí pred nami ako protivník, ako nepriateľ. Voči nim je naším prvým a inštinktívnym postojom ich diskvalifikácia, diskreditácia, zlorečenie; v mnohých prípadoch máme snahu ich „démonizovať“ s cieľom mať akési „sväté“ ospravedlnenie pre to, aby sme ich odstránili z nášho okolia. Naopak, vzhľadom na nepriateľa, na toho, kto ťa nenávidí, kto ti zlorečí a očierňuje ťa, Ježiš nám hovorí: miluj ho, rob mu dobre, žehnaj ho a modli sa za neho.

Máme pred sebou jednu z najvlastnejších charakteristík Ježišovho posolstva, to, kde sa skrýva jeho sila a jeho tajomstvo; odtiaľ pochádza zdroj našej radosti, moc nášho poslania a ohlasovanie Dobrej zvesti. Nepriateľ je niekým, koho mám milovať. V srdci Boha nie sú nepriatelia, Boh má iba synov a dcéry. My vztyčujeme múry, staviame bariéry a klasifikujeme osoby. Boh má synov a dcéry, a celkom iste ich od seba neodháňa. Božia láska má chuť vernosti voči ľuďom, pretože je to láska hlbinná, láska materinsko-otcovská, ktorá ich neponechá v opustení ani vtedy, keď schybili.

Náš Otec nevyčkáva, že bude milovať svet vtedy, keď budeme dobrí, nečaká s láskou k nám kým budeme menej nespravodliví alebo dokonalí; miluje nás, pretože si nás vyvolil pre lásku, miluje nás, pretože nám dal postavenie synov a dcér. Miloval nás aj vtedy, keď sme boli jeho nepriateľmi (porov. Rim 5,10). Bezpodmienečná Otcova láska voči všetkým bola a je tou pravou požiadavkou obrátenia nášho úbohého srdca, ktoré má sklon posudzovať, rozdeľovať, oponovať a odsudzovať. Vedieť, že Boh naďalej miluje aj toho, kto ho odmieta, je nekonečným zdrojom dôvery a stimulom pre misiu. Nijaká špinavá ruka nemôže zabrániť Bohu, aby do tejto ruky nevložil Život, ktorý nám túži darovať.

Naša doba je charakterizovaná silnými problémami a otázkami vo svetovom meradle. Prichodí nám prechádzať obdobím, v ktorom epidemicky nanovo povstáva v našich spoločnostiach polarizácia a vylúčenie ako jediný možný spôsob na vyriešenie konfliktov. Vidíme napríklad, ako rýchlo sa tomu, kto je v našej blízkosti, nielenže dostáva status neznámeho či imigranta alebo utečenca, ale stáva sa hrozbou, nadobúda status nepriateľa. Je nepriateľ, lebo pochádza z ďalekej zeme alebo má iné zvyky. Nepriateľ pre farbu svojej pleti, pre svoj jazyk či svoju sociálnu situáciu, nepriateľ, lebo zmýšľa iným spôsobom a aj preto, že má inú vieru. Nepriateľ, lebo...

A bez toho, aby sme si to uvedomili, sa táto logika zavádza do nášho spôsobu života, do konania, do postupovania. Teda všetko a všetci začínajú mať príchuť nepriateľstva. Krok za krokom sa rozdiely menia na symptómy nevraživosti, hrozby a násilia. Koľko rán sa roztvára kvôli tejto epidémii nepriateľstva a násilia, ktorá sa vtláča do mäsa mnohých, ktorí nemajú hlas, lebo ich krik sa oslabil a zredukoval na ticho kvôli tejto patológii ľahostajnosti! Koľko situácií neistoty a utrpenia sa rozsieva prostredníctvom tohto nárastu nepriateľstva medzi národmi, medzi nami!

Áno, medzi nami, vo vnútri našich komunít, u našich kňazov, na našich stretnutiach. Vírus polarizácie a nepriateľstva preniká našimi spôsobmi myslenia, cítenia a konania. Nie sme voči tomu imúnni a musíme si dávať pozor, aby taký prístup neuchvátil naše srdce, lebo by šiel proti bohatosti a univerzálnosti Cirkvi, ktorej sa môžeme rukou dotýkať v tomto Kardinálskom kolégiu. Pochádzame z ďalekých krajov, máme odlišné zvyky, farbu pleti, jazyky i sociálne podmienky; premýšľame odlišnými spôsobmi a aj vieru slávime odlišnými obradmi. A nič z tohto všetkého z nás nerobí nepriateľov, naopak je to jedno z našich najväčších bohatstiev.

Drahí bratia, Ježiš neprestáva „schádzať z vrchu“, naďalej chce vstupovať do križovatky našich dejín, aby ohlasoval Evanjelium milosrdenstva. Ježiš nás naďalej volá a pozýva nás na „rovinu“ našich národov, naďalej nás pozýva vynakladať náš život v podporovaní nádeje našich ľudí, ako znaky zmierenia. Buďme si ako Cirkev naďalej vedomí výzvy otvárať naše oči, aby sme hľadeli na rany mnohých bratov a sestier pozbavených ich dôstojnosti, oberaných o ich dôstojnosť.

Drahý brat nový kardinál, cesta k nebu sa začína na rovine, v každodennosti života, ktorý sa rozdáva a zdieľa, v živote odovzdanom a darovanom. V každodennom a tichom dare toho, kým sme. Naším vrcholom je táto kvalita lásky, našou métou a túžbou je usilovať sa na rovine života, spolu s Božím ľudom, o premenu na osoby schopné odpustenia a zmierenia.

Drahý brat, dnes sa od teba žiada, aby si si uchoval vo svojom srdci a v srdci Cirkvi túto výzvu byť milosrdným ako Otec, s vedomím, že «ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života»“ (Evangelii gaudium, 49).

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, bp-

19/11/2016 13:47