Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Apoštolské cesty

Pápež pred novinármi poďakoval Švédsku za prijímanie a integráciu utečencov

Svätý Otec na tlačovej konferencii pri spiatočnom lete zo Švédska do Ríma - REUTERS

02/11/2016 16:45

Vatikán/Švédsko 2. novembra – Pápež František sa včera podvečer vrátil z dvojdňovej ekumenickej návštevy Švédska pri príležitosti 500. výročia reformácie. Ešte cestou z letiska zastavil na krátku modlitbu v Bazilike Santa Maria Maggiore. Pri spiatočnom lete z Malmö do Ríma Svätý Otec odpovedal na otázky novinárov. V rámci 40-minútovej tlačovej konferencie, ktorú moderoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke, dominovali témy ako prijímanie utečencov, ekumenické vzťahy s turíčnymi kresťanskými spoločenstvami a prítomnosť charizmatických hnutí v Katolíckej cirkvi, výzva sekularizácie Európy, otázka svätenia žien, postoj Vatikánu k politickej kríze vo Venezuele či boj proti obchodovaniu s ľuďmi a modernému otroctvu.   

Pápež František verejne poďakoval Švédsku za pohostinnosť voči utečencom a zároveň zdôraznil nevyhnutnosť spájať prijatie cudzincov s ich integráciou do miestnej kultúry. „Neslobodno si zatvoriť srdce pred utečencom, ale žiada sa aj rozvážnosť predstaviteľov vlády“, povedal pápež a vyjadril porozumenie s rozhodnutím súčasnej švédskej vlády obmedziť prijímanie z kapacitných dôvodov a tiež s krajinami, ktoré si po zvážení svojich reálnych možností integrovať cudzincov stanovili určité hranice v ich prijímaní.

Pokiaľ ide o budúcoročné apoštolské cesty, pápež František zatiaľ nepotvrdil eventuálnu návštevu Nemecka pri príležitosti 500. výročia reformácie, o ktorej sa uvažuje, potvrdil však, že už pripravuje cestu do Indie a Bangladéša.

V plnom znení prinášame z tlačovej konferencie časti týkajúce sa tém migrácie a sekularizácie:

Švédska novinárka Elin Swedenmark položila Svätému Otcovi otázku:

Svätý Otec, včera ste hovorili o revolúcii nežnosti. Zároveň však vidíme, že čoraz viac ľudí pochádzajúcich z krajín ako sú Sýria či Irak hľadá útočisko v európskych krajinách. Niektorí však reagujú so strachom, ba dokonca sú tu aj ľudia, čo si myslia, že príchod týchto utečencov by mohol ohroziť kresťanskú kultúru v Európe. Aký je Váš odkaz pre ľudí, ktorí sa boja takéhoto vývoja situácie a aký je Váš odkaz Švédsku, ktoré po dlhej tradícii prijímania utečencov teraz začína uzatvárať vlastné hranice?“

Pápež František: „Predovšetkým ja, ako Argentínčan a Juhoameričan veľmi ďakujem Švédsku za túto pohostinnosť, lebo mnoho Argentínčanov, Čiľanov a Uruguajčanov bolo v čase vojenských diktatúr prijatých vo Švédsku. Švédsko má dlhú tradíciu prijímania. A nielen prijímania, ale aj integrovania, rýchle hľadanie ubytovania, školy, práce... integrácia do ľudu. Povedali mi o štatistike – možno sa mýlim, nie som si istý – avšak to, čo si pamätám je, že – môžem sa mýliť – 850-tisíc by bolo takzvaných „nových Švédov“, čiže migrantov alebo utečencov, či ich detí. Toto je prvá vec.

Po druhé: Musíme rozlišovať medzi migrantom a utečencom, nie je tak? S migrantom sa musí zaobchádzať prostredníctvom istých pravidiel, lebo migrovať je právom, avšak je to veľmi regulované právo. Naopak, byť utečencom vyplýva zo situácie vojny, úzkosti, hladu, jednej hroznej situácie a štatút utečenca potrebuje viac starostlivosti, viac práce. Aj v tomto Švédsko vždy dalo príklad – v ubytovaní, vo vyučovaní jazyka, kultúry a aj v integrácii do kultúry. Z tohto aspektu integrácie kultúr nemusíme mať strach, lebo Európa sa formovala prostredníctvom neustálej integrácie kultúr, mnohých kultúr... Verím, že – a toto nehovorím urážlivým spôsobom, to nie, ale len  ako zaujímavosť – fakt, že dnes na Islande Isanďan s dnešnou isladštinou môže čítať svojich klasikov spred tisíc rokov bez ťažkostí, znamená, že je to krajina s malým počtom migrácií, takzvaných „vĺn“ aké mala Európa. Európa sa formovala prostredníctvom migrácií...

Potom, čo si myslím o krajinách, ktoré zatvárajú hranice: myslím, že teoreticky sa nedá uzavrieť srdce pred utečencom, ale treba aj obozretnosť vlád: musia byť veľmi otvorení, aby ich prijali, ale treba aj kalkuláciu ako ich umiestniť, lebo utečenca nesmieme len prijať, ale musí sa integrovať. A ak má povedzme istá krajina kapacitu integrovať dvadsiatich, nech tak robí až po tento počet. Ďalšia má na viac, nech urobí viac. Avšak treba mať vždy otvorené srdce: nie je ľudské zatvoriť dvere, nie je ľudské uzavrieť srdce a v konečnom dôsledku sa za to platí. Tu sa platí politicky; ako sa tiež dá politicky platiť za nerozvážnosť v kalkulácii, v prijímaní väčšieho počtu, než je možné integrovať. Lebo aké je nebezpečenstvo, keď sa utečenec či migrant – a toto platí pre oboch – neintegruje? Dovolím si jedno slovo – možno je to novotvar – getizuje sa – čiže vstupuje do určitého geta. A kultúra, ktorá sa nevyvíja vo vzťahu s inou kultúrou, toto je nebezpečné. Myslím si, že tým najhorším radcom pre krajiny, ktoré sa prikláňajú k uzatváraniu hraníc, je strach a tým najlepším radcom je zas obozretnosť.

Rozprával som sa počas týchto dní s jedným činiteľom švédskej vlády, a hovoril mi o niekoľkých súčasných ťažkostiach – toto platí pre poslednú otázku – , o niekoľkých ťažkostiach, lebo prichádzajú mnohí a nestíha sa ich umiestniť, nájsť školu, dom, učiť ich jazyk. Obozretnosť musí takto kalkulovať. Avšak Švédsko... neverím, že ak Švédsko zmenší svoju kapacitu prijímania, urobí to z egoizmu alebo preto, že by tú schopnosť stratila; ak je tu niečo takéto, je to kvôli tejto poslednej veci, čo som spomenul. Dnes mnohí hľadia na Švédsko, lebo poznajú jeho pohostinnosť, avšak pre umiestnenie všetkých chýba potrebný čas.“

Mathilde Imberty, rímska korešpondentka francúzskeho Radio France položila nasledovnú otázku:

„Vaša Svätosť, vraciame sa zo Švédska, kde je sekularizácia veľmi silná, je to fenomén týkajúci sa Európy vo všeobecnosti. V krajine akou je Francúzsko sa odhaduje, že v nasledujúcich rokoch bude väčšina obyvateľstva bez náboženstva. Podľa Vás je sekularizácia fatálnou osudovosťou? Kto je zodpovedným – laické vlády či Cirkev, ktorá je príliš ostýchavá?“

Pápež František: „Fatálnosť nie. Ja neverím na fatálnu osudovosť! Kto je zodpovedný? Neviem povedať... Každý je zodpovedný. Neviem, ide o proces... No ešte predtým chcem povedať jednu vec. Pápež Benedikt XVI. o tomto hovoril mnoho a jasne. Keď sa viera stane vlažnou, je to preto, tak ako hovoríte, lebo sa oslabuje Cirkev... Časy viac sekularizované... nuž pomyslime napríklad na Francúzsko, na časy zosvetštenia na kráľovskom dvore: časy, v ktorých kňazi boli dvornými kaplánmi, klerikálny funkcionalizmus... Ale chýbala evanjelizačná sila, sila evanjelia. Vždy keď dochádza ku sekularizácii, môžeme povedať, že je tu niekde slabosť v evanjelizácii, to je pravda... Avšak je tu aj ďalší proces, kulturálny proces, proces – verím, že raz som o ňom hovoril – druhej formy „skultúrňovania“, keď človek prijme svet od Boha preto, aby ho skultúrnil, aby mu pomohol rásť, aby mu vládol. V istom bode sa človek tak veľmi cíti byť pánom tej kultúry – pomyslime na príbeh o Babylonskej veži – je tak pánom tejto kultúry, že sa sám začína správať ako stvoriteľ ďalšej kultúry, avšak vlastnej, a zaujíma miesto Boha stvoriteľa. A myslím si, že pri sekularizácii skôr či neskôr dochádza k hriechu proti Bohu stvoriteľovi. Sebestačný človek. Nie je to problém laickosti, lebo potrebujeme zdravú laickosť, ktorá je autonómiou vecí, zdravou autonómiou vecí, zdravou autonómiou vied, myslenia, politiky – treba istú zdravú laickosť. No inou vecou je laicizmus, aký nám v dedičstve zanechalo osvietenstvo.

Myslím, že sú tu tieto dve veci: tak trochu sebestačnosť človeka stvoriteľa kultúry, ktorý však ide mimo hranice a cíti sa byť Bohom, a tak trochu i slabosť v evanjelizácii, ktorá sa stáva vlažnou a kresťania sú vlažnými. Tu nás zachráni, keď trochu znovunadobudneme zdravú autonómiu v rozvoji kultúry a vied, aj so zmyslom pre to, že sme závislí, že sme stvoreniami a nie Bohom; a ďalej keď znovunadobudneme evanjelizačnú silu. Verím, že dnes je táto sekularizácia veľmi silná v kultúre a v istých kultúrach. Je tiež veľmi silná v rozličných formách svetskosti, duchovnej svetskosti. Keď do Cirkvi vstúpi duchovná svetskosť, to je to najhoršie. Tieto slová, čo teraz vyslovím, nie sú moje, sú to slová kardinála De Lubaca, jedného z veľkých teológov Druhého vatikánskeho koncilu. Hovorí, že keď do Cirkvi vstúpi duchovná svetskosť, je to tá najhoršia vec, aká sa jej môže stať, horšia než to, čo sa stalo v čase skazených pápežov. A spomína niektoré formy skazenosti pápežov, nepamätám si dobre, no sú mnohé. Svetskosť. Toto je podľa mňa nebezpečné. Riskujúc, že to tu vyzerá ako kázeň, homília, poviem toto: Ježiš, keď sa modlí za nás všetkých pri Poslednej večeri, prosí Otca o jednu vec pre nás všetkých: aby nás nevzal zo sveta, ale aby nás chránil pred svetom, opred svetskosťou. Je veľmi veľmi nebezpečná, ide o sekularizáciu tak trochu zamaskovanú, prezlečenú, o tak trochu „sériovú módu“ (prêt-à-porter) v živote Cirkvi.“

Anna Cristina Kappelinová, redaktorka Švédskej televízie sa pápeža Františka opýtala:

„Švédsko, ktoré hostilo toto dôležité ekumenické stretnutie, má na čele svojej cirkvi ženu. Čo si o tom myslíte? Je realistické rozmýšľať o ženách v úlohe kňazov aj v Katolíckej cirkvi v budúcich desaťročiach? A ak nie, prečo? Boja sa katolícki kňazi konkurencie?“

Pápež František: „Čítajúc tak trochu dejiny tejto oblasti, kde sme boli, som videl, že tu bola istá kráľovná, ktorá trikrát ovdovela; a povedal som: „Táto žena je silná!“ A vraveli mi: „Švédske ženy sú veľmi silné, veľmi statočné a preto niektorí švédski muži hľadajú ženu inej národnosti“. Neviem či je to pravda!... Ohľadom svätenia žien v Katolíckej cirkvi dal posledné jasne slovo svätý Ján Pavol II. a toto zostane. Toto zostane. Ohľadom konkurencie, neviem...“

„Ak si dobre prečítame vyhlásenie, ktoré urobil Ján Pavol II., ide v tejto línii. Áno. Veď ženy môžu robiť mnohé veci, lepšie než muži. A aj v dogmatickej oblasti – na objasnenie, aby azda bola vec jasnejšia a nebolo to len odkazovanie na určitý dokument – v katolíckej ekleziológii sú prítomné dva rozmery: dimenzia petrovská, ktorá je dimenziou apoštolov – Peter a kolégium apoštolov, čo je pastorácia prislúchajúca biskupom – a dimenzia mariánska, ktorá je ženským rozmerom v Cirkvi. A toto som už povedal nie jeden raz. Kladiem si otázku, kto je dôležitejší v teológii a v mystike Cirkvi: apoštoli či Mária – v deň Turíc? Je to Mária! Naviac: Cirkev je ženou. Je to „tá“ Cirkev a nie „ten“ Cirkev. Tá Cirkev. Cirkev-nevesta Ježiša Krista. Je to sobášne tajomstvo. A vo svetle tohto tajomstva rozumieme prečo sú tu tieto dva rozmery: dimenzia petrovská, čiže biskupská a dimenzia mariánska, so všetkým tým, čo je materstvom Cirkvi, avšak v tom najhlbšom zmysle. Neexistuje Cirkev bez tohto ženského rozmeru, lebo ona sama je ženského rodu.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, zk-

Text bol doplnený

02/11/2016 16:45