Čítaj článok Čítaj menu

Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:

Svätý Otec \ Apoštolské cesty

Slová pápeža Františka na medzináboženskom stretnutí v mešite v Baku

Pápež František prednáša príhovor v hlavnej mešite v Baku - REUTERS

03/10/2016 13:20

Azerbajdžan 2. októbra – Prinášame príhovor Svätého Otca Františka na medzináboženskom stretnutí v Mešite Hejdara Alijeva v Baku:

Je požehnaním, že sa tu nachádzame spoločne. Chcel by som poďakovať predsedovi Rady moslimov Kaukazu, ktorý nás so zvyčajnou zdvorilosťou hostí, a miestnym náboženským predstaviteľom Ruskej pravoslávnej cirkvi a židovských obcí. Je veľkým znamením stretnúť sa v bratskom priateľstve na tomto mieste modlitby, znamením, ktoré ukazuje tú harmóniu, ktorú môžu náboženstvá spoločne budovať počnúc osobnými vzťahmi a dobrou vôľou zodpovedných. Tu to dokazuje napríklad konkrétna pomoc, ktorú predseda Rady moslimov Kaukazu zabezpečil katolíckej komunite pri viacerých príležitostiach, a múdre rady, o ktoré sa s ňou v rodinnom duchu delí; treba tiež podčiarknuť pekné puto, ktoré spája katolíkov s pravoslávnou komunitou v konkrétnom bratstve a v každodennej náklonnosti, ktoré sú príkladom pre všetkých, a srdečné priateľstvo so židovskou komunitou.

Azerbajdžan, ktorý je charakteristický prijatím a pohostinnosťou, má z tejto priaznivej zhody prospech v podobe darov, ktoré som mohol zakúsiť v tento pamätný deň, za čo som veľmi vďačný. Tu je vôľa opatrovať veľké náboženské dedičstvo a zároveň úsilie o väčšiu a plodnú otvorenosť: napríklad aj katolicizmus nachádza svoje miesto a harmóniu medzi inými omnoho početnejšími náboženstvami, čo je konkrétnym znakom, ktorý ukazuje, že nie protiklad, ale spolupráca pomáha vybudovať lepšie a pokojnejšie spoločnosti. To, že sme sa spoločne stretli, je tiež pokračovaním početných stretnutí, ktoré sa dejú v Baku na podporu dialógu a multikultúrnosti. Otváraním brán prijatiu a integrácii sa otvárajú brány sŕdc každého a brány nádeje pre všetkých. Verím, že táto krajina, «brána medzi Východom a Západom» (Ján Pavol II., Príhovor pri uvítacej ceremónii, Baku, 22. máj 2002), bude neustále kultivovať svoje povolanie k otvoreniu sa a k stretnutiu, čo sú nevyhnutné podmienky na vytvorenie pevných mostov pokoja a budúcnosti hodnej človeka.

Bratstvo a delenie sa navzájom, ktoré si želáme rozhojniť, neocení ten, kto chce vyhraňovať rozdelenia, roznecovať napätia a ťažiť zisky z protikladov a kontrastov. Sú však žiadané a očakávané zo strany tých, čo túžia po spoločnom dobre, a hlavne sú milé Bohu, Súcitnému a Milosrdnému, ktorý chce, aby boli synovia a dcéry jedinej ľudskej rodiny medzi sebou viac zjednotení a neustále v dialógu. Veľký básnik, syn tejto zeme, napísal: «Ak si človek, zmiešaj sa s ľuďmi, lebo ľuďom sa dobre darí medzi sebou» (Nizami Ganjavi, Kniha o Alexandrovi, I, O vlastnom stave a plynutí času). Otvorenie sa iným neochudobňuje, ale obohacuje, lebo pomáha byť ľudskejšími: prihlásiť sa k aktívnej účasti na väčšom celku a interpretovať život ako dar pre druhých; mať za cieľ nie vlastné záujmy, ale dobro ľudstva; konať bez idealizovania a bez dirigovania zhora, bez škodlivého zasahovania a silených činov, ale vždy v úcte k dynamike dejín, kultúry a náboženských tradícií.

Práve náboženstvá majú veľkú úlohu: sprevádzať ľudí pri hľadaní zmyslu života, pomáhať im pochopiť, že obmedzené schopnosti ľudskej bytosti a dobrá tohto sveta sa nikdy nesmú stať absolútnymi hodnotami. Ten istý Nizami napísal: «Nespoliehaj sa mocne na tvoje sily, kým si nenašiel príbytok v nebi! Ovocie sveta nie je večné, neklaňaj sa tomu, čo zahynie»(Leyla a Majnun, Smrť Majnuna na hrobe Leyly). Náboženstvá sú povolané upovedomiť nás o tom, že centrum človeka je mimo neho, že sme nasmerovaní k nekonečným výšinám a smerom k druhému, ktorý je naším blížnym. Život je povolaný vydať sa na cestu práve tam, smerom k najvznešenejšej a taktiež najkonkrétnejšej láske: táto musí byť nevyhnutne vrcholom každej skutočne náboženskej túžby; lebo – ako znova hovorí básnik – «láska je to, čo nikdy neutíchne, láska je to, čo neskončí» (tamže, Majnunova beznádej).

Náboženstvo je tak pre človeka nevyhnutnosťou, aby zrealizoval svoj cieľ, kompasom, ktorý ho nasmerúva k dobru a vzďaľuje ho od zla, ktoré neustále číha pri dverách jeho srdca (porov. Gn 4,7). V tomto zmysle majú náboženstvá výchovnú povinnosť: napomôcť človeku vydať zo seba to najlepšie. A my máme ako sprievodcovia veľkú zodpovednosť ponúknuť autentické odpovede na hľadanie človeka, ktorý je dnes často stratený v paradoxných víroch našej doby. Vskutku vidíme, ako v terajších dňoch na jednej strane zúri nihilizmus toho, kto viac neverí ničomu, ak len nie vlastným záujmom, výhodám a prospechu, toho, kto zahadzuje život a pomaly sa prispôsobuje tomu, že «ak niet Boha, všetko je dovolené (porov.  F.M. Dostojevskij, Bratia Karamazovovci, XI, 4.8.9); na druhej strane sa stále viac objavujú neúprosné a fundamentalistické reakcie toho, kto chce násilím slova a gest vynucovať extrémne a radikalizované postoje, najväčšmi vzdialené od živého Boha.

Náboženstvá, ktoré naopak pomáhajú rozpoznať dobro a uskutočňovať ho skutkami, modlitbou a námahou vnútorného úsilia, sú povolané budovať kultúru stretnutia a pokoja tvorenú trpezlivosťou, pochopením, pokornými a konkrétnymi krokmi. Takto sa slúži ľudskej spoločnosti. Ona je zo svojej strany vždy povinná prekonať pokušenie využiť náboženský činiteľ: náboženstvá nikdy neslobodno zneužívať a nikdy sa nesmú podieľať na vyhrocovaní konfliktov a rozporov.

Ovocie naopak prináša zdravý vzťah medzi spoločnosťou a náboženstvami, úctivé spojenectvo, ktoré treba budovať a opatrovať, a chcel by som ho symbolizovať obrazom, ktorý je tejto krajine taký drahý. Odvolávam sa na cenné umelecké vitráže už po stáročia prítomné v tejto zemi, zhotovené čisto z dreva a farebného skla (shebeke). Pri ich remeselnej výrobe ide o jedinečnú zvláštnosť: nepoužíva sa lepidlo ani klince, ale dávajú sa dokopy drevo a sklo tým, že sa do seba zakliňujú  dlhou a precíznou prácou. Tak drevo podopiera sklo a sklo necháva prenikať svetlu. Rovnakým spôsobom je úlohou každej občianskej spoločnosti podporovať náboženstvo, ktoré umožní vstup svetla nevyhnutného pre život: preto je nutné zabezpečiť účinnú a opravdivú slobodu. Nemožno teda používať umelé ,lepidlá‘, ktoré nútia človeka veriť, nanucujúc mu vymedzené krédo a pozbavuje ho slobody voľby; do náboženstiev nesmú vniknúť ani vonkajšie ,klince‘ svetských záujmov, dychtivosti po moci a po peniazoch. Lebo Boha nemožno vzývať pre skupinové záujmy a egoistické ciele, nemôže ospravedlniť žiadnu formu fundamentalizmu, imperializmu a kolonializmu. Teda ešte raz, z tohto takého významného miesta stúpa naliehavý výkrik: už nikdy viac násilie v Božom mene! Nech je jeho sväté meno uctievané, a nie hanobené a využívané na kšeftovanie ľudskou nenávisťou a rozbrojmi.  

Uctievajme naopak prozreteľné milosrdenstvo Božie voči nám vytrvalou modlitbou a konkrétnym dialógom, «nevyhnutnou podmienkou pokoja vo svete, a preto povinnosťou pre kresťanov, ako aj pre ostatné náboženské spoločenstvá» (Apoštol. exhortácia Evangelii gaudium, 250). Modlitba a dialóg sú medzi sebou hlboko prepojené: vychádzajú z otvorenosti srdca a sú zamerané na dobro iných; vzájomne sa teda obohacujú a posilňujú. Katolícka cirkev v línii Druhého vatikánskeho koncilu presvedčivo «povzbudzuje svojich synov a dcéry, aby s múdrosťou a láskou vydávali svedectvo o viere a kresťanskom živote, nadväzovali dialóg a spoluprácu s vyznávačmi iných náboženstiev a uznávali, chránili i zveľaďovali duchovné, mravné a kultúrno-spoločenské hodnoty, ktoré sa u nich nachádzajú» (Deklarácia Nostra aetate, 2).

Žiadny «zmierlivý synkretizmus», nie akási «diplomatická otvorenosť, ktorá súhlasí so všetkým, len aby sa vyhla problémom» (Evangelii gaudium, 251), ale vedenie dialógu s inými a modlitba za všetkých: toto sú naše prostriedky na premenu kopijí na viničné nože (porov. Iz 2,4), aby nastúpila láska na miesto nenávisti a odpustenie na miesto urážky, aby sme sa neunavili úpenlivo prosiť a kráčať cestami pokoja. Opravdivého pokoja, založeného na vzájomnej úcte, na stretnutí a na podelení sa, na vôli ísť poza predsudky a omyly minulosti, na odmietnutí dvojtvárnosti a straníckych záujmov; trvalého pokoja živeného odvahou prekonávať bariéry, premáhať chudobu a neprávosti, odsudzovať a ukončiť šírenie zbraní a nespravodlivé zárobky vykorisťovaním druhých.

Hlas priveľkého množstva krvi volá k Bohu zo zeme, nášho spoločného domu (porov. Gn 4,10). Teraz sa od nás žiada dať odpoveď, ktorú už nemožno odkladať, vybudovať spoločne budúcnosť pokoja: nie je čas na násilné a náhlivé riešenia, ale je najvyšší čas začať trpezlivé procesy zmierenia. Ozajstná otázka našej doby nie je tá, ako ďalej udržiavať naše záujmy – toto nie je tá opravdivá otázka -, ale akú životnú perspektívu ponúknuť budúcim generáciám, ako zanechať svet lepším než aký sme ho prijali. Boh a samotné dejiny sa nás budú spytovať, či sme sa dnes nasadili za pokoj; už nás o to naliehavo žiadajú mladé generácie, ktoré snívajú o inej budúcnosti.

V noci konfliktov, ktorou prechádzame, sú náboženstvá úsvitmi pokoja, semienkami znovuzrodenia uprostred pustošenia smrti, ozvenami dialógu, ktoré neúnavne rezonujú, cestami stretnutia a zmierenia, aby sme dospeli aj tam, kde pokusy o oficiálne vyjednávanie ako sa zdá neprinášajú výsledky. Obzvlášť v tomto milovanom kaukazskom regióne, ktorý som si veľmi želal navštíviť a do ktorého som prišiel ako pútnik pokoja, nech sú náboženstvá aktívnymi nástrojmi na prekonanie tragédií minulosti a napätí dneška. Nech sa neoceniteľné bohatstvá týchto krajín stanú známymi a docení sa ich hodnota: starobylé i stále nové poklady múdrosti, kultúry a nábožnosti národov Kaukazu sú veľkým zdrojom pre budúcnosť regiónu a osobitne pre európsku kultúru, vzácne dobrá, ktorých sa nemôžeme vzdať. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -bp, jb-

Aktualizované

 

03/10/2016 13:20