Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Ako nestratiť vieru?

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 26. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 16,19-31): Ako nestratiť vieru?

Milí priatelia, medzi najpálčivejšie otázky nášho života patrí otázka viery. Nie však viery sveta, ani viery našich najbližších, ale viery našej. Aj my, čo si myslíme, že sme veriaci, musíme sa svojou vierou zaoberať, lebo viera nie je vec hotová. Vieru možno totiž ľahko stratiť. Ako?

Tak, ako ju stratili bratia boháča z evanjelia dnešnej nedele. V známom evanjeliu o boháčovi a Lazárovi, boháč po tom, čo skončil v pekle prosí Abraháma za svojich piatich bratov, aby ich varoval, aby zmenili svoj život, aby aj oni neskončili tak, ako on v pekle. Abrahám mu však na to odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.“ Boháč nalieha ale ďalej: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.“ No Abrahám zakončuje tento dialóg smutnými ale pravdivými slovami: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ Čo tým Abrahám chcel povedať? To, že ľudia, zahádzaní materiálnymi pôžitkami nie sú schopní uveriť v Boha alebo svoju vieru v Boha si udržať.

Vo Svätom písme je napísané, že vieru vo všeobecnosti nie je až také ťažké získať. Napríklad sv. Pavol v liste Rimanom píše, že z veľkosti a krásy stvorenia možno pomocou prirodzeného svetla rozumu spoznať Boha (por. Rim 1,20). Ale čo z toho, keď rozum človeka je opantaný honbou za pôžitkami. A sv. Gregor Naziansky vraví, že keď vstúpiš do nejakého domu a vidíš, že v tom dome je všetko upratané, upravené a vyzdobené, ľahko uveríš, že dom má svojho majiteľa, ktorý to všetko zariadil. Podobne keď vstúpiš do domu tohto sveta a všimneš si na nebi a na zemi poriadok, zákon a účelnosť ľahko uveríš, že existuje nebeský Otec, ktorý je krajší, než všetky hviezdy a všetky krásy sveta. Lenže keď je človek zaujatý požitkami, ako kedysi päť bratov boháča, je schopný rozmýšľať o poriadku, zákone a účelnosti v prírode a spoznať tak, že Boh jestvuje? Veď aj apoštol Pavol jasne napísal: „Telesný človek nechápe veci Ducha Božieho“ (1 Kor 2,14).

Vedecky nám poučenie z dnešného evanjelia overuje aj jeden z najväčších psychológov minulého storočia Karl Gustav Jung. On sám bol kedysi neveriaci a odmietal náboženstvo ako nehodnoverné. No keď empiricky preskúmal psychiku človeka do najväčších hĺbok zistil, že v človeku nevyhnutne jestvujú otázky ako: Kto som? Kde som bol pred tým, než som sa narodil? Kam idem? Z akého dôvodu som tu? Načo žijem? „Je možné“, hovorí Jung, „že niektorý človek tieto otázky zahádže hŕbou materiálnych pôžitkov. Ale človek, ktorý sa nimi zaoberá hlbšie a hlbšie, sa postupne dostane do takej hĺbky svojho vnútra, kde sa jeho sebapoznanie stretne s poznaním Boha.“ A presne takto sa aj vedec Jung dopracoval k viere v Boha. Jeho analytickú psychológiu si osvojili mnohí veriaci a to až tak, že za jej pomoci boli schopní čítať ba dokonca lepšie porozumieť veľkých mystikov 16. storočia akými boli sv. Terézia Avilská a sv. Ján z Kríža. Ich knihy Vnútorný hrad alebo Výstup na vrch Karmel sú presne popisom tejto cesty do hĺbok nášho vnútra, ako to vyjadruje Jung. A Jung dodáva: „Najrozhodujúcejšia otázka ľudského života je: Som alebo nie som zameraný na Boha? Od tohto potom závisí, či má alebo nemá môj život hodnotu.“

Z toho vyplýva, že osudnej chyby sa dopúšťa ten človek, ktorý svoju hĺbku zameranú pôvodne na Boha, zahádže materiálnymi pôžitkami a to až tak, že stráca vieru v Boha.

A ďalej z toho vyplýva, že keď chce niekto iného človeka obrať o vieru, nemusí to robiť presviedčaním alebo argumentovaním. Presvedčovanie a argumenty ešte nikoho neobrátili – ani od viery, ani k nej. Na odvrátenie od viery stačí, keď v tomto človeku nastolí konzumný alebo nemravný spôsob života. Keď mu dá dostatok pôžitkov a takto v ňom zahádže záujem o Boha a o veci Božie. Vidíme to na konzumnom spôsobe života mnohých ľudí súčasnosti. Načo by sa zaoberal túžbou po Bohu alebo po veciach ducha človek, ktorý má všetko? Iste toto jeho všetko sa jedného dňa ukáže ako jedna veľká ilúzia, ale kto mu to dnes vysvetlí? Snáď „Keby k nim niekto prišiel z mŕtvych, možno by robili pokánie?“, ako usudzoval boháč. Zabudnime na to! Pokiaľ je človek spokojný so svojimi pôžitkami, „neuverí, ani keby niekto z mŕtvych vstal!“ Nakoniec, veď aj vstal – Ježiš predsa vstal zmŕtvych – a koľkí z pôžitkárov ho berú vážne?

Jedno francúzske príslovie hovorí: „Noblesse oblige!“ Noblesa zaväzuje. My sme neboli stvorení, aby sme si hoveli v pôžitkoch. Boli sme stvorení na vyššie veci a hanba tomu, kto pred lietaním vo výškach dá prednosť váľaniu sa v pôžitkoch. Pekne to popisuje jeden veľmi starý, ale stále dobrý príbeh o farmárovi, ktorý choval sliepky a jedného dňa našiel orlie vajce. Zobral toto orlie vajce a pridal ho k normálnym slepačím vajciam. Čoskoro sa z vajca vyliahol orol. Mladý orol vyrástol so všetkými ostatnými kuriatkami a čokoľvek robili ony, robil on tiež. Myslel si, že je sliepka, rovnako ako boli ony. A pretože sliepka môže lietať iba na veľmi malé vzdialenosti, orol sa tiež naučil lietať len na malé vzdialenosti. Myslel si, že to bolo to, k čomu bol predurčený a teda, že to je všetko, čo dokáže robiť. A výsledkom bolo, že to naozaj bolo všetko, čo bol schopný spraviť. Jedného dňa orol videl vtáka, ktorý lietal vysoko nad ním. Bol ohromený a inšpirovaný. „Kto je to?“ spýtal sa sliepok okolo seba. „To je orol, kráľ vtákov“, povedali mu sliepky. „Patrí na oblohu. My patríme sem, na zem, pretože sme iba sliepky.“ Takže orol žil a aj umrel ako sliepka, pretože to bolo to, čo si myslel, že má robiť.

Dnes by som nás všetkých, milí priatelia, seba samého i vás chcel povzbudiť a povedať nám, že my sme tento orol. Ja, ty, každý jeden z nás. Možno nás vychovávali v prostredí, ktoré nás nasmerovalo – obrazne povedané – medzi sliepky. Možno sme sa takýmito sliepkami stali sami svojím nerozumným a krátkozrakým rozhodnutím oddať sa naplno pôžitkom. Nech to bol čokoľvek, urobme dnes rozhodnutie stať sa orlom. Nastúpme cestu, ktorá nám bola určená: cestu ducha, cestu dôstojnosti, cestu k Bohu. Veď ako hovorieval sv. Alojz: „Ad maiora natus sum“ – „Som stvorený pre vyššie veci.“

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.