Príhovor pápeža Františka v Assisi: Iba pokoj je svätý, nie vojna

Assisi 20. septembra – Pápež František sa zúčastnil na medzináboženskom stretnutí v rodisku sv. Františka, aby sa spoločne so predstaviteľmi rôznych svetových cirkví a náboženstiev modlil za pokoj.

Plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka

„Svätosť, vážení predstavitelia Cirkví, kresťanských komunít a náboženstiev, drahí bratia a sestry!

Pozdravujem vás s veľkým rešpektom a láskou a ďakujem vám za vašu prítomnosť. Ďakujem Komunite sv. Egídia, assiskej diecéze a františkánskym rodinám, ktoré pripravili tento deň modlitby. Prišli sme do Assisi ako pútnici hľadajúci pokoj. Nesieme v nás a kladieme pred Boha očakávania a obavy mnohých národov a ľudí. Sme smädní po pokoji, túžime svedčiť o pokoji a predovšetkým sa potrebujeme modliť za pokoj, pretože pokoj je Božím darom a od nás sa očakáva, aby sme ho vzývali, prijímali ho a každý deň budovali s vašou pomocou.

«Blahoslavení tí, čo šíria pokoj» (Mt 5,9). Mnohí z vás prešli dlhú cestu, pokiaľ prišli na toto požehnané miesto. Vyjsť, vydať sa na cestu, stretnúť sa spoločne, pracovať pre pokoj. Nie je to iba fyzický pohyb, ale predovšetkým pohyb ducha. Sú to konkrétne duchovné odpovede na prekonanie uzatvorenia otvorením sa Bohu a bratom. Žiada to od nás Boh a vyzýva nás, aby sme čelili veľkej chorobe našej doby: ľahostajnosti. Je to vírus, ktorý paralyzuje, robí nás nečinnými a necitlivými, je to choroba, ktorá sa dotýka centra samotnej religiozity a plodí nové veľmi smutné pohanstvo: pohanstvo ľahostajnosti.

Nemôžeme ostať ľahostajní. Dnešný svet je veľmi smädný po pokoji. V mnohých krajinách trpia kvôli vojnám, ktoré sú síce často zabudnuté, ale vždy spôsobujú utrpenie a chudobu. Na ostrove Lesbos, s drahým ekumenickým patriarchom Bartolomejom, sme videli v očiach utečencov bolesť vojny, obavy národov smädných po pokoji. Myslím na rodiny, ktorých život bol obrátený na ruby; na deti, ktoré v živote nepoznali nič iné, iba násilie; na starých, donútených opustiť vlastnú zem. Tí všetci majú veľký smäd po pokoji. Nechceme, aby tieto tragédie upadli do zabudnutia. My spoločne chceme dať hlas všetkým, ktorí trpia, tým, ktorí nemajú hlas a nikto ich nepočúva. Oni veľmi dobre vedia, často lepšie ako mocní, že vo vojne neexistuje žiadne zajtra a že sila zbraní ničí radosť života.

My nemáme zbrane. Veríme ale v poníženú a pokornú silu modlitby. V tento deň sa smäd po pokoji stal vzývaním Boha, aby prestali vojny, terorizmus a násilie. Pokoj, o ktorý prosíme v Assisi nie je jednoduchým protestom proti vojne a nie je ani „výsledkom rokovaní, politických kompromisov, alebo ekonomických záujmov. Ale je výsledkom modlitby“ (Ján Pavol II., Príhovor, Bazilika Anjelskej Panny Márie, 27. októbra 1986: Učenie IX.,2 1986, 1252). V Bohu, ktorý je prameňom spoločenstva, hľadáme čistú vodu pokoja, po ktorej túži ľudstvo. Ona nemôže vyvierať v púšti pýchy a osobných záujmov, na vyprahnutej zemi zisku za každú cenu a z obchodu so zbraňami.

Naše náboženské tradície sú rozdielne. Rozdielnosť však pre nás nie je dôvodom pre konflikt, polemiku, alebo studený odstup. Dnes sme sa nemodlili jedni proti druhým, ako sa to bohužiaľ stalo niekedy v histórii. Bez synkretizmu a bez relativizmu sme sa modlili jedny vedľa druhých, jedny za druhých. Svätý Ján Pavol II. na tomto mieste povedal: „Možno nikdy v histórii ľudstva nebolo všetkým tak viditeľné vnútorné puto medzi autenticky náboženským postojom a veľkým dobrom pokoja“ (ID., Príhovor, Piazza inferiore Baziliky sv. Františka, 27. októbra 1986: I.c., 1268). Pokračujúc po ceste, ktorá začala pred tridsiatimi rokmmi v Assisi, kde je živá pamiatka na Božieho muža a muža pokoja, ktorým bol sv. František, „opätovne my tu zhromaždení potvrdzujeme, že ten, kto používa náboženstvo na podnecovanie násilia, stavia sa proti jeho skutočnej a hlbokej inšpirácii“ (ID., Príhovor zástupcom náboženstiev, Assisi, 24. januára 2002: Učenie XXV., 1 2002, 104), a akákoľvek forma násilia nepredstavuje „pravú povahu náboženstva. Je to naopak jeho prekrútenie a prispieva to k jeho zničeniu“ (Benedikt XVI., príhovor na dni reflexie, dialógu a modlitby za pokoj a spravodlivosť vo svete, Assisi, 27. októbra 2011: Učenie VII,2 2011, 512). Neunavíme sa opakovať, že Božie meno nemôže nikdy ospravedlniť násilie. Iba pokoj je svätý. Iba pokoj je svätý, nie vojna!

Dnes sme prosili o svätý dar pokoja. Modlili sme sa, aby sa svedomia zmobilizovali pri obrane posvätnosti ľudského života, aby podporovali pokoj medzi národmi a ochranu stvorenstva, nášho spoločného domu. Modlitba a konkrétna spolupráca pomáhajú nezostať uväznení v logike konfliktov a odmietnuť prístup rebelov, ktorí vedia iba zúriť a protestovať. Modlitba a vôľa k spolupráci vedú k pravému nie iluzórnemu pokoju. Nie pokoju toho, kto sa vyhýba ťažkostiam a obracia sa na druhú stranu, ak sa to netýka jeho záujmov; nie cinizmu toho, kto si umýva ruky pred problémami druhých; nie virtuálnemu prístupu toho, kto súdi všetko a všetkých pri klávesnici počítača, bez otvorenia očí pre potreby bratov a zašpinenia si rúk pre toho, kto to potrebuje. Naša cesta spočíva v ponorení sa do situácií a postavení na prvé miesto toho, kto trpí; pomenovania konfliktov a ich uzdravenia z vnútra; kráčania po cestách dobra, odmietajúc skratky zla; trpezlivo podporovať, s Božou pomocou a dobro vôľou, procesy pokoja.       

Pokoj, niť nádeje, ktorá spája zem s nebom, tak jednoduché slovo a zároveň ťažké. Pokoj znamená odpustenie, ovocie obrátenia a modlitby, ktoré prichádza z vnútra, a v Božom mene umožňuje uzdravenie rán minulosti. Pokoj znamená prijatie, pripravenosť viesť dialóg, prekonanie uzavretostí, ktoré nie sú stratégiami bezpečnosti, ale mostmi postavenými na prázdnote. Pokoj znamená spolupráca, živá a konkrétna výmena s druhým, ktorý predstavuje dar a nie problém, brat, s ktorým sa dá vybudovať lepší svet. Pokoj znamená výchova: pozvanie naučiť sa každý deň náročné umenie spoločného života, osvojiť si kultúru stretnutia, očisťujúc svedomie od každého pokušenia násilia a neústupčivosti, ktoré sú v rozpore s Božím menom a s dôstojnosťou človeka.

My tu, spoločne a v mieri, veríme a dúfame v bratský svet. Prajeme si, aby sa muži a ženy rôznych náboženstiev zišli a vytvorili svornosť, najmä tam, kde dochádza ku konfliktom. Naša budúcnosť znamená žiť spoločne. Z toho dôvodu sme povolaní, aby sme sa oslobodili od ťažkých bremien nedôverčivosti, od fundamentalizmov a od nenávisti. Veriaci sú umeleckými remeselníkmi mieru vo vzývaní Boha a v konaní pre človeka! A my, ako náboženskí lídri, sme povinní byť pevnými mostmi dialógu, kreatívnymi sprostredkovateľmi pokoja.

Obraciame sa tiež na tých, ktorí majú najvyššiu zodpovednosť v službe národom, na lídrov národov, aby sa neunavili v hľadaní a šírení života mieru, hľadiac ponad stranícke a momentálne záujmy: bez povšimnutia neostanú Boží apel na svedomia, výkrik mieru chudobných a správne očakávania mladých generácií. Pred tridsiatimi rokmi Ján Pavol II. na tomto mieste povedal: „Pokoj je stavenisko otvorené pre všetkých, nie len pre odborníkov, vzdelaných a stratégov. Pokoj je univerzálnou zodpovednosťou“ (Príhovor, Piazza inferiore Baziliky sv. Františka, 27. október 1986: I.c., 1269). Bratia a sestry, prijmime túto zodpovednosť, znovu potvrďme naše áno byť spoločne budovateľmi pokoja, ktorý chce Boh a po ktorom prahne ľudstvo.“

Preklad: Ľudovít Malík a Eva Jánošíková