Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Modliť sa správne

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 17. nedeľu cez rok, cyklus C (Lk 11, 1-13): Modliť sa správne

Je veľa vecí, ktoré nám do duše prinášajú pokoj a vyrovnanosť. Napríklad zvuk padajúcej vody vo vodopádoch či vôd mora narážajúcich do skál, alebo vtáčí spev či krásna jemná hudba, alebo pohľad na praskajúce horiace drevo v kozube. Sú to zvuky, ale tieto zvuky nevyrušujú, ale naopak upokojujú. Človek sa pri nich ukľudní, odreaguje či úplne zabudne na svoje starosti.

Túto schopnosť majú však nielen veci, ale aj niektorí ľudia. Zaiste každý z nás poznáme ľudí, z prítomnosti ktorých sa vraciame osviežení, povzbudení a upokojení. Takýmto bol napríklad nemecký básnik Reinhold Schneider (1903-1958), ktorého životnú cestu po dve desaťročia sprevádzalo priateľstvo, obdiv, úcta a vďaka. „Prvý dojem, ktorým pôsobil tento dva metre vysoký chlap, bola rýdzosť zmýšľania, ktorá prechádzala aj na iných. Nezabudnuteľným bol jeho stisk ruky. Bolel, ale zároveň dával pocit, akoby sila a energia Reinholda Schneidera vychádzala v ústrety tomu, s kým sa stretol“, napísal o ňom jeden jeho súčasník. A ďalší – jeho priateľ, básnik – vo svojom prejave na jeho 50-tke mu povedal: „Niet nikoho, kto by pri stretnutí s vami nezískal nejaké nové bohatstvo, jemnosť, láskavosť a dobrotu, kto by nezakúsil ako veľké šťastie vašu rýdzosť zmýšľania, nesebeckosť, statočnosť a aristokratickú skromnosť.“ Pri všetkých poctách prijímal ako veľké vyznačenie aj obyčajný ďakovný list od obyčajného človeka, alebo stisk ruky od neznámeho. Hoci bol celý svoj život chorľavý a väčšinou mohol písať len na pohovke, i v najdôvernejších rozhovoroch sa len zriedka a nerád zmieňoval o sebe. Celkom sa dištancoval od svojej osoby a tak boli jeho zmysly prístupné každému dojmu.“

Reinhold Schneider nebol jediným človekom tohto typu. Mnohí čosi podobné hovorili – a ja sám to môžem potvrdiť, mal som to šťastie to zažiť – aj o Sv. Otcovi, pápežovi Jánovi Pavlovi II. Bol to človek, ktorý priťahoval ako magnet široké davy ľudí. A aj vo svojom vysokom veku ho vyhľadávali hlavne mladí.

Mohli by sme sa pýtať: Čím to je, že niektorí ľudia majú tento dar? Dar upokojovať, rozdávať okolo seba – bez toho, že by sa na to priamo zamerali – vyrovnanosť, povzbudenie a radosť do života? A čím to je, že iní tento dar nemajú?

Určite je za tým viac dôvodov, no tým najmocnejším bude „bezosporu“ to, že ľudia, ktorí pôsobia pozitívne na svoje okolie, „vchádzajú často do svojej vnútornej komôrky“, kde sa dokážu stíšiť a kontemplovať nad svojím životom. Je to pre nich priestor, kde sa stretávajú so svojím Bohom a od neho získavajú pokoj a vnútornú vyrovnanosť.

V evanjeliu tejto nedele budeme počuť o Ježišovi, ktorého apoštoli prosili, aby ich naučil modliť sa. Táto prosba je čudná, zvlášť keď si uvedomíme, že židia pokladali modlitbu za pevnú súčasť svojho života. V každej židovskej rodine sa praktizovala modlitba. Rodičia svoje deti od malička učili modliť sa. Apoštoli Ježišovi ako židia sa teda určite modlili, ak nie denne, určite často. Tak prečo táto prosba?

Dôvodom bude celkom iste to, že svojho Majstra, Ježiša, vídavali často odchádzať na osamelé miesta, kde sa modlil. A vždy, keď sa zo svojej modlitby vracal, musel byť ňou zasiahnutý a ovplyvnený. Apoštoli pravdepodobne videli Ježiša po modlitbe zmeneného. Ich ich vlastná modlitba pravdepodobne takto nemenila. Aj keď sa modlili, pravdepodobne cítili, že ich modlitba im veľa nedáva. Nemení ich, neupokojuje, neinšpiruje. A preto chceli vedieť, v čom je modlitba Ježišova iná než tá ich. A Ježiš ich učí modliť sa.

V istom zmysle by sme mohli povedať, že v dnešnom evanjeliu Ježiš pokračuje v tom, čo sme si čítali minulú nedeľu. Ježiš bol na návšteve u Marty a Márie a tam zažil scénu, ktorú mu urobila prácou vyťažená Marta. Ježiš jej ako dobrú radu odporúčal, aby si našla a často nachádzala priestor k modlitbe a reflexii, aby tak mala miesto, kde by sa pozitívne vyrovnávala so svojím stresom a frustráciami a kde by získavala pokoj a nové inspirácie. Tento dialóg sa odohral v prítomnosti jeho apoštolov a teraz oni sami mohli na ňom vidieť, ako a čo tým myslel.

Milí priatelia, aj medzi nami je veľa takých, ktorí sa modlíme, no máme dojem, že naša modlitba nás nemení. Cítime, že napriek tomu, že trávime veľa času na modlitbe, stále sme zaseknutí, nespokojní, prázdni. A určite sú medzi nami aj takí, ktorí sa modlia veľa a svojím modlením sa i chvália, sú s tým nadmieru spokojní, no ich okolie sa čuduje, čo a ako sa to vlastne modlia. Ich modlitba ich život nemení; sú zákerní, zahľadení do seba, namyslení, nepokorní. A to možno ešte viac ako tí, ktorí sa vôbec nemodlia. Možno máme dokonca spoločenstvá – napríklad rehoľné alebo iné podobné –, ktoré sa modlia veľa, modlia sa aj spoločne aj individuálne, no ich správanie to neodráža. Kde je chyba?

Nie je modlitba ako modlitba. Modlitba, ktorá sa neodráža na našom živote, je modlitba zlá. Faktom je, že bez modlitby sa nedá žiť vyrovnane. No rovnakým faktom je, že vyrovnane sa nedá žiť ani s modlitbou zlou. Žiadna modlitba alebo zlá modlitba je jedno a to isté.

Ako vyzerá dobrá modlitba? Ktorá modlitba mení náš život? Dobrá modlitba nespočíva ani tak v slovách, ako skorej v postoji. V dnešnom evanjeliu pochádzajúcom od sv. Lukáša nám Ježiš predstavuje vzor dobrej modlitby. Je to známa modlitba Otče náš. Táto Lukášova je však iná než tá, ktorú sa modlíme bežne a ktorá pochádza od evanjelistu Matúša. Ježiš dnes hovorí: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno, príď tvoje kráľovstvo. Chlieb náš každodenný daj nám každý deň a odpusť nám naše hriechy, lebo aj my odpúšťame každému svojmu dlžníkovi. A neuveď nás do pokušenia.” To, že každý evanjelista uvádza iný text, svedčí o tom, že slová nie sú až tak dôležité. Dôležitý je postoj pokory pred Bohom, ktorý nám je Otcom, ktorý o nás všetko vie, a o ktorom sme si istý, že nám chce iba dobre. Je to postoj odovzdanosti a túžby po plnení jeho vôle. No nadovšetko je to postoj odpúšťania: prijatého a ďalej dávaného.

Ak sa budeme, milí priatelia, modliť takto, naša modlitba bude – podobne ako modlitba Ježišova – meniť naše životy a i my sa staneme ľuďmi pokoja pre svoje okolie.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.