Zamyslenie Mariána Gavendu: Veľkonočný čas

V zamyslení nad vplyvom médií na vytváranie súčasnej mentality vnímania času, poznačenej únikmi do umelej reality, Mons. Marián Gavenda poukazuje na hlboký duchovný a existenciálny zmysel kresťanského liturgického slávenia. Práve cez liturgické slávenia totiž prežívame tzv. pomalý, reálny čas a vyvažujeme v sebe neraz dehumanizujúci vplyv médií.

V rýchlom plynutí dní sa nám tohoročné veľkonočné sviatky už zdajú ako dávna minulosť. Premlelo sa odvtedy množstvo udalostí a aj príroda za tie dva týždne veľmi zmenila svoju tvár. Liturgicky však po ôsmych dňoch veľkonočnej oktávy naďalej prežívame a ešte budeme dlho prežívať veľkonočné obdobie, veľkonočný čas. Myslíme tým na liturgický čas. Rátame ho na týždne, v tomto prípade sedem krát sedem týždňov, po ktorých na päťdesiaty deň slávime Turíce. No liturgický čas je aj celkom osobitný druh času ako takého. V ňom nielen spomíname na niekdajšie udalosti, ale ich aj sprítomňujeme a vstupujeme v prvej osobe do ich deja. Tým sa minulosť spája s prítomnosťou a naše bežné a väčšinou všedné dni sa stávajú súčasťou veľkých udalostí spásy.

Veľkonočné slávenia a veľkonočné obdobie nám kladú aj jednu veľmi všeobecnú a závažnú otázku: ako vlastne vnímame čas? Ako ho vníma dnešný človek, žijúci v kybernetickom priestore, čase a v mentalite, ktorá, či si to uvedomíme alebo nie, vplýva na každého z nás. Čas a priestor sú základné koordináty v ktorých prežívame svoj život. Obe sú relatívne. Rýchle dopravné prostriedky skracujú vzdialenosti. Ešte viac to platí o rýchlosti šírenia informácií. Plynutie času závisí od pohybu a pozorovateľa a vplýva na spôsob myslenia i na celú organizáciu života. Jednoduché spoločnosti poznali cyklický čas, v ktorom sa človek rodí i zomiera a znova rodí, opakovane sa striedajú ročné obdobia a nič sa nepovažuje za nenávratne stratené. Používanie písma a judaizmus no najmä kresťanstvo s víziou večného života prelomilo cyklický čas a postupne pretvorilo jeho vnímanie na lineárne. To sprevádzala podstatná zmena ponímania života ako smerovania k eschatologickému naplneniu, nové spájanie minulosti s prítomnosťou a uvažovanie o budúcnosti. Na takomto ponímaní času sa rozvinula naša západná civilizácia.

V súčasnosti sme svedkami i aktérmi nových radikálnych zmien, ktoré sa na rozdiel od minulého vývoja dejú tak rýchlo, že si ich takmer nestíhame uvedomiť. V ponorení sa do internetovej komunikácie sa z psychologického hľadiska stráca pojem času, zastavuje sa a stáva sa prítomným, okamihovým, hoci mechanický čas naďalej plynie svojim tempom minút, hodín, dní. Nový spôsob života v lineárnom čase sa nazýva simultánnym časom. Odborníci hovoria v tomto novom kontexte o takzvanom rýchlom čase (kybernetickom, kde človek môže byť okamžite kdekoľvek, vystupovať súčasne cez viacero virtuálnych identít, rozvíjať množstvo virtuálnych vzťahov.) A existujú stále aj oázy pomalého času. Ten zažívame pri vzájomných stretnutiach, dlhodobých vzťahoch a vzájomnej reálnej komunikácii. Rodina, výchova, partnerstvo sa rozvíjajú v pomalom čase. Preto sú čoraz zriedkavejšie, lebo väčšinou niet času, aby vôbec mohli vzniknúť.

Toto celkom nové vnímanie priestoru a času utvára aj nový spôsob existenciálnej skúsenosti, teda prežívania svojho života. Profesor Slavomír Gálik uvádza nasledujúce charakteristiky:

- V kyberpriestore je možné prežívať nový fantazijný svet alebo reálny svet simulovať a v ňom aj komunikovať. Je to svet neobmedzených možností, kde neplatia fyzikálne zákony ako je gravitácia, hmotnosť, pevnosť, trojrozmerný priestor a podobne.

- V kyberpriestore sa všetko deje rýchlo a okamžite. Dochádza k banalizácii minulosti a budúcnosti. Všetko sa deje okamžite. V kyberpriestore zanikajú vzdialenosti a geografický priestor. Ktorúkoľvek časť sveta alebo vesmíru mám okamžite pred sebou a vstupujem do nej.

- Stlačením funkcie enter umožňuje neobmedzené a okamžité vstupy k informáciám každého druhu. Vytvára sa pocit neobmedzenej slobody, ktorá je mimo kontroly a zodpovednosti.  V kyberpriestore je možné znásobovať svoju identitu, identifikovať sa s vymyslenými alebo reálnymi ľuďmi.

- Kyberpriestor poskytuje neobmedzený tok informácií, medzi ktorými sa málo alebo vôbec nerozlišujú informácie na vážne a zábavné a všetko vyznieva ako nezáväzná hra.

Táto mentalita má samozrejme vážny dopad na ponímanie samotného života a na konkrétne reagovanie. Spomenieme aspoň niektoré: prežívanie virtuálneho simultánneho času zoslabuje spojitosť s minulosťou a budúcnosťou, spôsobuje pocit vykorenenosti, bezprizornosti, prázdna, zbavuje schopnosti rozhodovať sa. Možnosť byť okamžite všade aj nikde vedie k strate pocitu domova a kultúrnej identity, ktoré sa viažu na konkrétne miesto a utvárajú sa ako dlhodobý vzťah. Rýchly prístup k informáciám a záplava informáciami neponecháva priestor triediť ich a dávať si ich do súvisu. Človek vie vyhľadávať informácie ale nevie rozmýšľať. Podobných dôsledkov je celý rad. Poukážme však najmä na ten najzákladnejší. Človek, ľudská osoba sa utvára a rozvíja vďaka vzťahom, a to k Bohu, k druhému človeku a k spoločnosti. Ak druhý človek, Boh i svet jestvuje len na obrazovke a možno si ich utvárať klikaním jedného prsta, človek komunikuje vlastne neustále sám so sebou, žije vo svojom priestore a tým sa ničí vo svojej najhlbšej identite, pričom postupne nastáva fyzická, psychická a duchovná sebalikvidácia, až samovražda. Obete, poznačené epidémiou mediálnych závislostí stretáme veľmi často, a to aj v zdravých rodinách.

Milí poslucháči, prečo toto všetko spomínam v súvise s veľkonočným obdobím? Problematike vplyvu médií sa venujem už dlhodobo. Práve cez veľkonočnú vigíliu, keď sme pri tajomnom svite sviec počúvali nádherný exultet, ospevujúci dejiny spásy a potom biblické čítania o Abrahámovi, prechode Izraelitov cez Červené more a ďalšie udalosti, uvedomil som si jednu závažnú skutočnosť. Že je to práve kresťanstvo a predsa len na Slovensku státisíce ľudí, ktorí sa zúčastňujú na liturgických sláveniach, ktoré najúčinnejším spôsobom ponúka terapiu zo zhubných mediálnych chorôb. Cez liturgické slávenia prežívame pomalý, reálny čas. Sme v spoločenstve konkrétnych, živých ľudí. Objavujeme svoju zakorenenosť. V genealógii viery siaha náš rodokmeň až k Abrahámovi, každý z nás je priamym dedičom najväčších udalostí v dejinách ľudstva. A slávením Pánovho zmŕtvychvstania si uvedomujeme aj smerovanie svojho života. Praktický a praktizovaný náboženský život v tomto novom kontexte ešte jasnejšie zachraňuje človeka ako človeka, pre večnosť ale aj pre tento pozemský život. Je veľmi dôležité, aby kresťania dobre poznali tieto súvisy a vedeli na ne poukázať aj druhým. Niet lepšej a účinnejšej alternatívy aby človek zostal človekom ako praktizovaný náboženský život. A okrem cirkví a ich aktivít nemáme na Slovensku inej inštitúcie či štruktúry, ktorá by túto službu záchrany človeka ponúkali v takej masovej a účinnej miere. Ján Pavol II. by nám aj v tomto súvise zopakoval spolu s jeho charakteristickým vztýčeným ukazovákom: „Dobre si to uvedomte!“