Zamyslenie pátra Milana Bubáka: Milosrdenstvo verzus spravodlivosť

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD na 2. veľkonočnú nedeľu, cyklus C (Jn 20,19-31): Milosrdenstvo verzus spravodlivosť

Skúsme si dnes v nedeľu Božieho Milosrdenstva povedať, aký je vzťah, medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou. Tieto dve slová nemožno od seba oddeliť: ak chceme totiž hovoriť o milosrdenstve, nemôžeme nehovoriť o spravodlivosti a naopak ak chceme hovoriť o spravodlivosti nemôžeme nehovoriť o milosrdenstve. Spravodlivosť a milosrdenstvo nemôžeme od seba oddeliť. Sv. Tomáš Akvinský to vyjadril takto: „Spravodlivosť bez milosrdenstva by bola krutosťou, no milosrdenstvo bez spravodlivosti je matkou rozkladu“ (zdroj: Donald DeMarco, The Heart of Virtue, Ignatius Press, San Francisco, str. 154). Milosrdenstvo nemožno uplatniť tam, kde sa neuplatnila a neuznala spravodlivosť, avšak tam, kde sa spravodlivosť uznala a uplatnila, táto musí ustúpiť milosrdenstvu.

Vysvetlím to na dvoch príkladoch. Kráľ Friedrich Wilhelm I. (1688-1740) prišiel raz na návštevu do väzenia v Potsdame. Pri svojej pochôdzke celami si vypočul množstvo prosieb o milosť od väzňov, ktorí všetci do jedného o sebe tvrdili, že sú obeťami nespravodlivosti. Všetci do jedného prisahali, že vo väzení skončili kvôli zaujatosti sudcov, krivému svedectvu svedkov alebo kvôli skorumpovaným právnikom. Tvrdenia o očiernenej nevine a falošnom uväznení pokračovali od cely k cele až dovtedy, kým kráľ neprišiel k tej poslednej. Obýval ju nevrlý väzeň. Na rozdiel od iných mlčal. Kráľ prekvapený jeho mlčaním hovorí tak trocha sarkasticky: „Predpokladám, že aj ty si nevinný!“ „Nie, Veličenstvo“, hovorí na prekvapenie kráľa väzeň. „Som vinný a jasne som si zaslúžil všetko, čo som dostal!“ „Dozorca, ku mne!“, skrýkol Friedrich. „Poď sem a stras nás tohto prešibaného lotra skôr než nakazí tento svätý dav neviniatok, za ktorý si ty zodpovedný.“ Múdry kráľ ponúkol milosrdenstvo a milosť tomuto väzňovi preto, lebo bol ochotný prijať svoj spravodlivý trest.

Niečo podobné sa nachádza aj v divadelnej hre Heinricha von Kleista Princ Friedrich z Hom­burgu. Hra sa začína s Friedrichom Wilhelmom, vojenským miestodržiteľom z Branden­bur­gu, ktorý robí plány na bitku pri Fahrbelline proti Švédom (1675). Jeho syn, princ Friedrich z Homburgu, má na starosti velenie konskej jazde. Od otca, ktorý bol hlavným veliteľom, dostal prísne nariadenie, že má skôr než vyrazí na útok čakať na jeho signál. Taktiež má čakať na signál aj pri ukončení útoku. Lenže princ sníval o veľkých hrdinských činoch, ktorými by sa nielen sám zviditeľnil, ale zároveň by nimi zaimponoval aj na princeznú Natáliu a tak si získal jej lásku. Kvôli týmto svojím snom a túžbam po osobnej sláve nepočúvne miestodržiteľove príkazy a vyrazí so svojimi jednotkami do boja.

Bitku vyhral. No bola tu neposlušnosť voči miestodržiteľovým nariadeniam. Miestodržiteľ - jeho otec – nariadi vyšetrovanie a potom poľnému súdu prikáže, aby ho odsúdil na smrť. Princ upadne do paniky. Začne prosíkať najprv svoju matku a potom Natáliu, aby šli za otcom a aby sa za neho prihovorili a presvedčili ho, aby ustúpil od svojho rozhodnutia a aby ušetril jeho život. Bol ochotný urobiť čokoľvek: mohol byť degradovaný, prepustený, ba dokonca verejne potupený. Čokoľvek, len nie poslaný na smrť. Aj keď obe tieto ženy boli sklamané jeho prejavmi zbabelosti, napriek tomu šli za kráľom a prosili ho o milosť pre princa. Kráľ bol pohnutý Natáliinou úprimnou prosbou a túžbou ušetriť život jeho syna. Rozhodol sa preto, že dá svojmu synovi možnosť, aby sám rozhodol, či rozsudok smrti bol alebo nebol spravodlivý: „Ak trváš na tom, že trpíš z mojej strany na nespravodlivosť, prosím ťa úpenlivo, pošli mi svoje vyjadrenie a ja ti pošlem naspäť tvoj meč,“ odkázal mu.

No princ odmietol poslať takéto vyjadrenie s tým, že musí nad tým všetkým trocha viac popremýšľať. Po vážnom skúmaní duše sa z princa náhle vynorí jeho iné, vznešenejšie «ja». Záver, ku ktorému príde je, že jeho otec s ním naložil spravodlivo: „Ak by som sa dal s ním do vyjednávania o udelení milosti, nič by som sa nedozvedel o jeho milosrdenstve“. Takto však v skutočnosti podpisuje svoj vlastný ortieľ smrti. Následne, v prítomnosti miestodržiteľstva, formálne uzná oprávnenosť rozsudku nad sebou. Potom hrdo potvrdí kódex cti a vlasteneckej služby a naplno uzná, že veliteľ sa musí v prvom rade a predovšetkým naučiť poslúchať. „...Teraz, keď som sa nad tým zamyslel, želám si zomrieť smrťou, ktorá bola nadomnou vyhlásená! ...Je mojou absolútnou túžbou, aby som si dobrovoľnou smrťou uctil posvätný kódex o bitke, ktorý som ja porušil pred celou armádou.“

No a teraz, keď už bol princ ochotný prijať spravodlivosť, až teraz bol spôsobilý prijať milosrdenstvo. Keď miestodržiteľ počul tieto odvážne slová, zaradoval sa. Roztrhá rozsudok smrti, udelí princovi milosť a dovolí mu, aby sa oženil s Natáliou. Takto je princ znova navrátený k životu, k cti a k šťastiu. Týmto radostným záverom sa hra končí (zdroj: Donald DeMarco, The Heart of Virtue, Ignatius Press, San Francisco, str. 151-153).

Na týchto dvoch príkladoch vidíme, aký je vzťah medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou. A ako nie je možné jedno bez druhého. Spravodlivosť je nutná na to, aby sa dalo na svete žiť a to žiť kvalitne. Spravodlivosť spočíva na pravidlách a zákonoch. Bez nich by bol život chaosom. Predstavte si len také dopravné predpisy. Keby sme ich nemali, nebolo by možné jazdiť autom, lebo by sme sa navzájom pozabíjali. To isté platí v našich domácnostiach, školách, na pracoviskách, v komunitách. Ak by si napríklad na internátnej izbe jeden študent hral na gitare, iný by chcel spať a tretí by napriek tomu, že tí dvaja sú nefajčiari fajčil, nastali by tam neznesiteľné pomery – pre všetkých. No nielen o tom sú pravidlá, totiž aby bolo možné spolužitie. Sú i o kvalite života. Ak nebudeme zachovávať zákony, ktoré vedú k životu, skončíme v smrti: napríklad pravidlá týkajúce sa zdravia, mravnosti, hodnôt.

Ak sa prekročia pravidlá, ten ktorý ich prekročí musí za to niesť plnú zodpovednosť. Kde je prekročenie pravidiel, musí prísť k trestu, aby si človek uvedomil oprávnenosť ich existencie. Ak by tak nebolo, nastal by podľa slov sv. Tomáša Akvinského rozklad a anarchia. No nakoľko zákony nie sú samoúčelné, ale ich zmyslom je láska k človeku a život človeka, je nevyhnutné po ich prekročení človeku dať novú šancu. Preto tu je milosrdenstvo. Milosrdenstvom dáme človeku najavo: „To, čo si urobil je vážne. Ale je tu nový začiatok. Teraz už poučený svojím pádom, môžeš skúsiť znova!“ Milosrdenstvo však predpokladá, že človek za to, čo vykonal pocíti vinu, že ju vyjadrí a za svoj čin prevezme zodpovednosť a ak je to možné vykoná i nápravu. Iba tak je možné milosrdenstvo.

Ako je to s tebou? Sú aj pre teba milosrdenstvo a spravodlivosť nerozlučným párom, alebo ich oddeľuješ? Čo má v tvojich vzťahoch posledné slovo milosrdenstvo alebo spravodlivosť?