2015-03-19 13:55:00

Komentár Juraja Vitteka: Do lekárne či na spoveď?


Komentár otca Juraja Vitteka, moderátora Komunity Oratória sv. Filipa Neriho v Senci:

Jubileum milosrdenstva: Do lekárne či na spoveď?

Pápež František prekvapivo oznámil, že sa bude konať mimoriadny Jubilejný rok milosrdenstva. Pápež ešte určite upresní ciele a rozmery tohto Svätého roka. Komentáre pápežovho rozhodnutia vyhlásiť mimoriadne Jubileum sú ešte opatrné a mohli by byť predčasné. Ťažko ho však prejsť bez povšimnutia a uvažovania.

Pápežovo oznámenie a následné informácie (nóta) pre médiá nám podávajú dva dôležité prvky k zamysleniu. Po prvé, Jubileum bude otvorené v deň 50. výročia ukončenia II. vatikánskeho koncilu.

Veľký pápež Koncilu, Pavol VI., ktorého pápež František nedávno blahorečil a ktorého často cituje, v strhujúcej reči na ukončenie Koncilu pripomenul jeho cieľ, predtým naznačený svätým pápežom Jánom XXIII.: najvyšším záujmom Koncilu bolo to, aby sa “posvätný poklad kresťanského učenia zachoval a predkladal účinnejším spôsobom”. Je dobré si pripomenúť túto reč Pavla VI., ktorá odznela 7. decembra 1965. Pavol VI. v nej pripomenul, že Koncil cítil potrebu spoznať okolitú, stále viac sekularizovanú, spoločnosť, priblížiť sa k nej, porozumieť jej, slúžiť jej, evanjelizovať ju, prijať ju, doslova ju dobehnúť. Upozornil na to, že náboženstvo Koncilu bola predovšetkým láska, a nikto ho nemôže preto obviniť z bezbožnosti či nevernosti Evanjeliu. Koncil sa obracia k človeku, k tragédiám človeka v jeho drámach, supermanovi včerajška i dneška, a preto stále zraniteľnému a falošnému, egoistickému a dravému, k človeku nešťastnému, ktorý sa smeje a plače, k nestálemu človeku, i prísnemu zástancovi jedinej vedeckej skutočnosti, k človeku, ktorý miluje, pracuje, stále niečo očakáva, k človeku posvätnému pre jeho detskú nevinnosť, pre tajomstvo jeho chudoby, pre súcit nad jeho bolesťou, k človeku individualistickému i sociálnemu zároveň, človeku hriešnemu i svätému. Pripomenul i drámu sekularizmu: “Náboženstvo Boha, ktoré sa stalo človekom, sa premenilo na náboženstvo človeka, ktorý sa robí bohom”. Prišlo k stretu, k exkomunikácii? Mohlo sa tak stať, ale sa nestalo. Starobylý príbeh o Samaritánovi sa stal paradigmou spirituality Koncilu. Katolícke náboženstvo je tu pre človeka, je na strane človeka, v istom zmysle je životom ľudstva. Na jednej strane sekularizovaný človek, emancipovaný, pyšný a bezbožný, a na druhej strane Cirkev, ktorá potvrdzuje prítomnosť Boha, Božiu pravdu o človeku, ale zostáva na strane človeka. Pápež Ján Pavol II. viedol Cirkev po tejto ceste, ktorou je človek, človek, ktorý potrebuje spásu. Pápež Benedikt sekularizovanému človeku pripomínal túto potrebu, potrebu spásy, potrebu pravdy, potrebu Boha. Pápež František svojím symbolom Cirkvi, poľnej nemocnice, po 50 rokoch od Koncilu, pokračuje a prehlbuje toto moderné poslanie Cirkvi, obrátené k modernému človeku.

Druhým prvkom pre zamyslenie nad ohláseným Jubileom je sviatosť pokánia, svätá spoveď. Pápež ju naznačil počas samotného oznámenia Jubilea: “Bude to Svätý rok milosrdenstva. A toto zvlášť pre spovedníkov: veľa milosrdenstva!” Celé sa to udialo v kontexte kajúcej pobožnosti, krátko po tom sám pápež prijal od jedného zo spovedníkov sviatosť pokánia a sám vyspovedal niekoľkých kajúcnikov. Aj symbol Cirkvi ako poľnej nemocnice sa dotýka priamo kontextu svätej spovede. Milosrdenstvo, ktoré ohlasuje pápež František, treba čítať v kontinuite s učením svätej Terézie z Lisieux, ktorú má pápež tak rád, v kontinuite so svätou Faustínou Kowalskou a svätým Jánom Pavlom II., ktorý napísal encykliku o milosrdenstve s názvom Dives in misericordia. A v kontexte svätej spovede. Františkovo milosrdenstvo nie je lacné dobráctvo, ktoré vyprázdňuje pravdu o človeku. Niektorí hlásatelia milosrdenstva majú zvláštny nápad, že nám umožnia ľahšie odpúšťať hriechy, ak budú tvrdiť, že neexistujú hriechy. Pápež František je pápežom spovede. Ak sa niekto spovedá, vyhlasuje, že nie je relativista, rozlišuje dobro a zlo, pomenúva hriech, vyznáva, že treba konať dobro a že za spáchané zlo treba žiadať odpustenie a uzdravenie v spovednici.

V nedávnom rozhovore s Valentínou Alazraki pre mexickú televíziu sa pápež František okrem iného vrátil aj k spytovaniu svedomia pre rímsku kúriu v Advente minulého roka. Poukázal vtedy na desať pokušení, ktoré nazval chorobami: “Ale niežeby sa Kúria rozpadávala kvôli týmto komplikáciám alebo chorobám,” zdôraznil. Nazval ich “chorobami”, stále verný svojmu symbolu poľnej nemocnice. Spomína, že istý kardinál sa ho potom žartovne spýtal: “Povedzte mi, Svätosť, čo mám teraz robiť? Ísť na spoveď alebo do lekárne?” Pápež v rozhovore vysvetľuje: “Povedal som to jasne dvakrát, aby sme sa spovedali. Pretože ja chcem, aby sa tu všetci spovedali. A robíme to.” Pápež František chce, viac ako vonkajšie reformy štruktúr, zmenu zmýšľania a srdca. Všetkých. Či ide o jeho najbližších spolupracovníkov, či ide o biskupov, kňazov alebo veriacich vo farnosti, či ide o ľudí vzdialených Cirkvi, pre všetkých je tu Cirkev ako poľná nemocnica, ktorá uzdravuje. Pri včerajšej audiencii pápež František povedal, že niektoré deti plačú, keď ich berie do náručia, lebo si myslia, keď ho vidia v bielom, že je lekár, a že im ide pichnúť injekciu. A práve takto treba vnímať pápeža Františka i celú Cirkev, ako posla Božského Lekára Ježiša Krista, ktorý uzdravuje ľudstvo. Pápež zveril Jubileum Pápežskej rade na podporu novej evanjelizácie. Milosrdenstvo v kontexte svätej spovede je najúčinnejším spôsobom pre predkladanie pokladu nemeniteľného cirkevného učenia súčasnému človeku, teda pre novú evanjelizáciu. Milosrdenstvo dáva východisko človeku zdrveného hriechom a zmäteného relativizmom. Dáva mu nádej, odvahu i ochotu prijať náročnú Božiu pravdu. Úlohou Cirkvi zostáva naďalej posúdzovať ľudské konanie, či je v súlade s Božou pravdou alebo nie, ale súd nad dnešným človekom musí byť súdom milosrdenstva a odpustenia.








All the contents on this site are copyrighted ©.