Generálna audiencia: Deti sú nádejou spoločnosti, nie záťažou
Vatikán 11. februára – Pri dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa už konala opäť pod
holým nebom na Námestí sv. Petra, Svätý Otec pokračoval v cykle na tému rodiny. Po
predchádzajúcich katechézach venovaných materstvu a otcovstvu sa Svätý Otec zameral
na úlohu detí v rodine. Pripomenul, že byť synom či dcérou predstavuje základnú skúsenosť
človeka byť milovaný ako prvý, ešte skôr, než si to mohol niečím zaslúžiť. To, že
každé dieťa je jedinečným a neopakovateľným Božím darom, ilustroval spomienkou na
svoje detstvo, keď jeho mama prirovnávala svojich päť detí k prstom jednej ruky, z
ktorých každý je rovnako vzácny a jeho zranenie spôsobuje rovnakú bolesť.
Svätý
Otec ďalej poukázal na Božie prikázanie úcty k rodičom a na úzky súvis medzi vzájomným
súladom generácií a nádejou národa do budúcnosti. Ako povedal, spoločnosť, ktorá si
nectí rodičov, je spoločnosťou bez dôstojnosti. Spoločnosť, ktorá sa neteší z detí
a považuje dieťa iba za záťaž, je spoločnosťou v depresii. Pripomenul aj ťažkú situáciu
Európy zápasiacej s nízkou pôrodnosťou. O otvorenosti rodičov pre darovanie života
hovoril s poukazom na učenie bl. pápeža Pavla VI. o zodpovednom rodičovstve.
V
závere generálnej audiencie Svätý Otec reagoval na novú tragédiu migrantov v Stredozemnom
mori, smerujúcich z Líbye k talianskym brehom, pri ktorej podľa posledných údajov
zahynulo až 203 osôb. „Sledujem so znepokojením správy z Lampedúzy, kde sa počítajú
ďalší mŕtvi z radov migrantov v dôsledku chladu počas plavby cez Stredozemné more.
Chcem uistiť o mojej modlitbe za obete a nanovo povzbudiť k solidarite, aby nikomu
nechýbala nevyhnutná pomoc.“
Pred zajtrajším začiatkom zasadnutia kardinálskeho
konzistória pozval Svätý Otec veriacich, aby vyprosovali pomoc Ducha Svätého pre prácu
kardinálskeho kolégia a pre službu nových kardinálov, ktorí budú kreovaní v sobotu
14. februára.
Počas dnešnej generálnej audiencie bola na pódiu umiestnená socha
Panny Márie ozdobená kvetmi. Pápež František v závere pripomenul Svetový deň chorých,
ktorý sa v deň liturgickej spomienky Panny Márie Lurdskej slávi už po 23. krát. Tohoročnú
tému pápežovho posolstva ku Dňu chorých predstavujú slová Knihy Jób: „Očami som bol
pre slepého a nohami pre chromého“ (29,15), nad ktorými Svätý Otec v posolstve rozjíma
z perspektívy „múdrosti srdca“. -jb-
Plné znenie katechézy
„Drahí
bratia a sestry, dobrý deň!
Po zamyslení sa nad postavami matky a otca, chcel
by som v tejto katechéze o rodine hovoriť o dieťati, či lepšie, o deťoch. Vyjdem z
pekného Izaiášovho obrazu. Prorok píše: «Zďaleka prichádzajú tvoji synovia a tvoje
dcéry nesú v náručí. Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce» (Iz
60,4-5a). Je to nádherný obraz, obraz šťastia, ktoré sa uskutočňuje pri stretnutí
rodičov s deťmi, ktorí spoločne kráčajú v ústrety budúcnosti v slobode a pokoji po
dlhom období útrap a odlúčenia, tak ako tomu bolo v tom úseku dejín, keď boli vzdialení
od vlasti.
Vskutku, medzi nádejou národa a harmóniou medzi generáciami
je úzke prepojenie. Toto si dobre uvedomme. Medzi nádejou národa a harmóniou medzi
generáciami je úzky súvis. Radosť detí rozochvieva srdcia rodičov a otvára budúcnosť.Deti sú radosťou rodiny a spoločnosti. Nie sú akýmsi problémom reprodukčnej biológie,
ani nie sú jedným z mnohých spôsobov sebarealizácie. A ešte menej sú vlastníctvom
rodičov... Nie, to nie.Deti sú darom, rozumieme tomu? Deti sú dar.Každý
je jedinečný a neopakovateľný a zároveň zreteľne spojený so svojimi koreňmi.
Byť
synom a dcérou podľa Božieho plánu vskutku značí niesť v sebe pamäť a nádej vzťahujúcu
sa na lásku, ktorá zrealizovala seba samú, keď zažala život inej ľudskej bytosti,
originálnej a novej. A pre rodičov je každé dieťa samo sebou, je odlišné, je iné.
Dovoľte mi jednu spomienku na rodinu. Pamätám si, ako o nás naša mama, keďže nás bolo
päť, hovorievala: «Mám päť detí». Pýtali sa jej: «A ktoré je tvoje najobľúbenejšie?»
Odpovedala: «Nuž, mám päť detí, tak ako päť prstov. Ak ma udrú po tomto, bolí ma to.
Ak po tomto druhom, tiež ma to bolí. Pri všetkých piatich ma to bolí. Všetci sú moji,
ale sú odlišní, tak ako prsty na jednej dlani». Toto je rodina! Deti sú odlišné, ale
všetky sú deti!
Syna milujeme preto, lebo je synom, nie preto, že je pekný,
alebo pre to, či pre ono, ale pretože je synom! Nie preto, že zmýšľa ako ja, alebo
že je stelesnením mojich prianí. Syn je synom: život, ktorý sa zrodil z nás, avšak
je určený preňho, pre jeho dobro, pre dobro rodiny, spoločnosti a celého ľudstva.
Odtiaľto vychádza i hĺbka ľudskej skúsenosti byť synom a dcérou, ktorá nám
umožňuje odhaliť najnezištnejší rozmer lásky, ktorý nás neprestajne udivuje. Je to
krása toho, že sme boli milovaní už prv: deti sú milované prv, ako prídu. Koľkokrát
tu stretávam matky, ktoré ukazujú na brucho a prosia ma o požehnanie... pretože tieto
deti sú milované skôr, ako prídu na svet. A toto je nezištnosť, toto je láska: sú
milovaní už vopred, tak ako je to pri láske Boha, ktorý nás miluje vždy prvý. Sú milovaní
skôr než by urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili, skôr než dokážu rozprávať či
rozmýšľať, dokonca skôr než prídu na svet! Byť deťmi je základnou podmienkou pre spoznanie
Božej lásky, ktorá je prvotným zdrojom tohto pravého zázraku.Do duše každého
dieťaťa, pretože je zraniteľné, Boh vkladá pečať tejto lásky, ktorá je základom jeho
osobnej dôstojnosti, dôstojnosti, ktorú nič a nikto nebude môcť zničiť. Zdá
sa, že dnes je pre deti náročnejšie predstaviť si vlastnú budúcnosť. Otcovia – ako
som to naznačil v predošlých katechézach – možno urobili krok dozadu a deti sa stali
menej istými pri svojich krokoch vpred.Dobrému vzťahu medzi generáciami sa
môžeme učiť od nášho nebeského Otca, ktorý necháva každého z nás slobodného, ale nikdy
nás nenechá osamotených.A ak sa zmýlime, naďalej nás trpezlivo sprevádza bez
toho, aby oslabla jeho láska voči nám.Nebeský Otec nerobí krok dozadu vo svojej
láske k nám, nikdy! Ide vždy vpred, a ak sa to nedá, očakáva nás, ale nikdy nejde
naspäť. Chce, aby jeho deti boli odvážne a kráčali dopredu.
Deti sa zo svojej
strany nemajú ľakať námahy pri budovaní lepšieho sveta: je správne, aby túžili po
lepšom svete, než aký dostali! To však má byť bez arogancie, bez namyslenosti. Je
potrebné vedieť uznať hodnotu detí a rodičom treba vždy priznať úctu.
Štvrté
prikázanie vyžaduje od detí – a nimi sme všetci –, aby si ctili otca a matku (porov.
Ex 20,12). Toto prikázanie nasleduje hneď po tých, ktoré sa týkajú samého Boha; po
tých troch prikázaniach, ktoré sa týkajú samotného Boha, nasleduje toto ako štvrté.
Naozaj, obsahuje čosi posvätné, niečo božské, niečo, čo je pri koreni každého iného
druhu úcty medzi ľuďmi. A v biblickej formulácii štvrtého prikázania sa dodáva: «Cti
svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh».
Pozitívne
puto medzi generáciami je zábezpekou budúcnosti a zárukou ozajstnej humánnosti dejín.
Spoločnosť, v ktorej si deti nectia svojich rodičov, je spoločnosťou bez cti; keď
si nectíme rodičov, strácame vlastnú česť! Taká spoločnosť speje k tomu, že ju zaplnia
mladí ľudia, ktorí budú prázdni a chamtiví. Avšak aj spoločnosť skúpa na plodnosť,
ktorá sa nerada obklopuje deťmi, ktorá ich považuje predovšetkým za starosť, za bremeno,
za riziko, je spoločnosťou v depresii.
Pomyslime na toľké spoločnosti, ktoré
sú nám známe tu v Európe: sú to spoločnosti v depresii, pretože nechcú deti, nemajú
deti, úroveň pôrodnosti nedosahuje jedno percento. Prečo? Každý z nás nech sa zamyslí
a nech si odpovie. Ak sa na rodinu bohatú na deti hľadí ako na bremeno, niečo tu nesedí!
Plodenie detí má byť zodpovedné, ako to učí aj encyklika Humanae vitae blahoslaveného
pápeža Pavla VI., avšak rozhodnutie mať viac detí sa nemôže stať automaticky nezodpovednou
voľbou. Navyše, rozhodnutie nemať deti je sebeckou voľbou.
Život sa omladzuje
a naberá na energii, keď sa znásobuje: obohacuje sa, a nie ochudobňuje! Deti sa učia
preberať zodpovednosť za svoju rodinu, dozrievajú vo vzájomnom delení sa o jej obety,
rastú v oceňovaní jej darov. Radostná skúsenosť bratstva oživuje úctu a starostlivosť
o rodičov, ktorým sme povinní našou vďačnosťou.
Mnohí z vás majú deti a všetci
sme deťmi. Urobme teraz jednu vec, na minútku, nebude to dlho. Nech každý z nás myslí
v srdci na svoje deti – ak ich má –; nech myslí v tichu. A všetci si pomyslime i na
našich rodičov a ďakujme Bohu za dar života. V tichu, tí, ktorí majú deti, nech na
ne myslia, a všetci myslime na našich rodičov. [chvíľa ticha] Pán nech požehnáva
našich rodičov a požehnáva i vaše deti.
Ježiš, večný Syn, ktorý sa v čase stal
dieťaťom, nech nám pomôže nájsť cestu, na ktorej nanovo zažiari táto ľudská skúsenosť,
tak jednoduchá a tak veľká, akou je byť deťmi. V množení sa ľudského pokolenia je
tajomstvo, ktoré obohacuje život všetkých, ktoré prichádza od samého Boha. Musíme
ho znovu objaviť, postaviť sa zoči-voči predsudkom; a prežívať ho vo viere a v dokonalej
radosti. A poviem vám: aké krásne to je, keď prechádzam pomedzi vás a vidím otcov
a mamy, ktorí zdvíhajú svoje deti, aby dostali požehnanie. Je to priam božské gesto.
Ďakujem, že tak robíte.“