Komentár Mons. Mariána Gavendu k Roku zasväteného života
Oživiť
korene
Pápež František v Apoštolskom listevšetkým zasväteným
vzmedzuje tri ciele Roku zasväteného života: 1) s vďakou hľadieť na minulosť;
2) prežívať s nadšením prítomnosť; 3) objať s nádejou budúcnosť. Vzťah minulosti,
prítomnosti a budúcnosti prirovnáva filozof Henry Bergson k luku: čím viac napneme
tetivu (uvedomenie si váhy nažitej minulosti), tým mocnejšie luk vymrští šíp do budúcnosti.
K identite rehole nepatrí len charizma zakladateľa v čase jej vzniku, ale aj jej život
v rôznych historických obdobiach a na rôznych miestach: „Každý inštitút vychádza z
bohatých dejín charizmy. Na jeho počiatku je vždy konanie Boha, ktorý vo svojom Duchu
povoláva niektorých ľudí na nasledovanie Krista zblízka, na pretlmočenie evanjelia
do istej konkrétnej formy života, na čítanie znamení čias očami viery a tvorivé odpovedanie
na potreby Cirkvi,“ hovorí pápež František v Liste zasväteným a navrhuje v
ňom, aby si „každá charizmatická rodina pripomenula svoje začiatky a svoj dejinný
vývoj“ a na zachovanie svojej živej identity a posilnenie jednoty jednotlivých rehoľných
rodín „vyrozprávala svoj príbeh“. Pápež spresňuje: „Nejde pritom len o akýsi archeologický
výskum alebo pestovanie neužitočnej nostalgie, ale skôr o to, znovu prejsť po ceste
minulých generácií a vziať si z nej iskry inšpirácie, vysoké ideály, plány, hodnoty,
ktoré ich motivovali. (...) Je to aj cesta uvedomiť si, ako sa prežívala vaša charizma
v dejinách, aká tvorivosť z nej vytryskla, akým ťažkostiam musela čeliť a ako ich
prekonala.“
Možno bez nadsadzovania povedať, že veľmi silnou kapitolou v životnom
príbehu každej mužskej či ženskej rehole na Slovensku je obdobie štyridsaťročného
prenasledovania v druhej polovici minulého storočia. Rok zasväteného života
je v duchu pápežovho Listu celkom isto aj príležitosťou vrátiť sa do tohto
obdobia, oživiť jeho ideály, vyvodiť z neho skúsenosti pre vlastnú rehoľu i celú Cirkev.
Nezabúdať na duchovný poklad obetovaného utrpenia a svedectvo mučeníkov. Práve komunistickí
ideológovia, ktorí okrem iného potláčali aj úctu k svätým si uvedomili, že ľuďom treba
ponúknuť „náhradných svätých“, hrdinov práce, mučeníkov revolúcie a do šírenia ich
úcty zapájali umenie i policajný aparát. Aj to nám má zo skúsenosti daného obdobia
čo povedať. Úcta k mučeníkom nielen dodávala odvahu v časoch prenasledovania, ale
chránila vieru pred zosvetáčtením aj v časoch relatívneho pokoja a blahobytu.
V
rámci nášho komentára môžeme vypichnúť len niekoľko oblastí, kde môže byť pre rehole
i celú Cirkev na Slovensku ukrytý poklad duchovnej skúsenosti.
V extrémnych
podmienkach sa z človeka vyplavia neslýchané výšky i priepastné hĺbky. Mobilizácia
síl ide do krajnosti a najsilnejšie sa preverí, čo je podstatné, nevyhnutné k prežitiu
– na biologickej, psychickej i duchovnej úrovni. „Vo väzení Boh častejšie zasahuje
nadprirodzeným spôsobom, lebo to tam ľudia možno aj viac potrebujú. Skôr a ľahšie
pochopíme Božie zásahy v krajnej núdzi ako vonku, kde pre nával starostí a kolotoč
života tieto zázraky veľmi často prehliadneme“, konštatuje vo svojich spomienkach
o časoch Od barbarskej noci kardinál Korec. V ťažkých podmienkach mohli Bohom formovaní
budúci formátori do hĺbky a bezprostredne spoznávať dramatické životné okolnosti,
priepastné výšky i hĺbky každého človeka. Takáto skúsenosť je najlepšia príprava najmä
na službu duchovného vedenia, ktorému sa potom venovali s osobitnou starostlivosťou.
Samota väzenia ponúkala mimoriadne možnosti na revíziu osobného, rehoľného,
cirkevného i národného života. Potvrdzovala sa nenahraditeľnosť
Eucharistie, kvôli ktorej boli väznení ochotní podstupovať aj maximálne
riziká. Podmnienky väzení a ťažkých prác vo výrobe fermentovali objavenie zmyslu
prinášania obetí v rámci communio sanctorum. Práve vedomie, že obety prenasledovaných
sú účasťou na Kristovej obete za život sveta dávalo zmysel aj najabsurdnejším prácam,
ponižovaniam a utrpeniam. Z pohľadu spirituality je dôležité, že práve touto formou
sa hromadil duchovný potenciál, bez ktorého si nemožno neskoršiu duchovnú obrodu správne
vysvetliť.
Na základe princípu, že v ohrození človek vypúšťa všetko nepodstatné
ale úporne sa pridŕža toho, čo je podstatné, môžeme sledovať, ako vo väzení katalyzovali
hlavné piliere duchovného života sine qua non. Osvedčila sa tu aj sila dobrých
návykov, získaných vo formácii, o ktoré sa väzeň mohol oprieť aj v ťažkých chvíľach.
Vo väzeniach i v civilnom živote bol najúčinnejším formátorom život sám.
Ďalšia podmienka prežitia, ktorá sa potvrdila najmä v skúškach civilných
zamestnaní je spoločný život. Pre rehoľníkov je podstatnou
črtou ich zasvätenia. Ukázalo sa, že je to podmienka prežitia aj pre diecéznych
kňazov a laikov, ktorí v časoch normalizácie postupne preberali
spôsob stretávania, aký sa v šesťdesiatych rokoch vykryštalizoval medzi rehoľníkmi.
Kvôli spoločným stretnutiam sa podstupovali riziká, merali dlhé vzdialenosti, obetovali
víkendy a dovolenky. Kto sa prestal stretávať, postupne odchádzal.
Základom
duchovného rozlišovania je vnímať momentálnu situáciu ako Božiu výzvu. V období totality
prežili bohatý kňazský, rehoľný a laickí život tí, čo takto pochopili a prijali aj
danú dobu. Bola to najmä výzva na osobné a plné prijatie viery avytváranie
malých spoločenstiev ako náhrady za sformalizované vzťahy
vo farnostiach.Pod tlakom ateizácie sa ukázali slabé stránky tradičnej
viery a prázdnoty, ktorá sa za ňu skrývala. Práve tieto miesta však ukazovali aj to,
odkiaľ treba začať nápravu. „Niesť kríž“ je základnou podmienkou
učeníctva. Strata postoja sebaobetovania je najrýchlejšia cesta k strate rehoľnej
a kňazskej identity. Podstata konformizmu favoritov hnutia „Pacem in terris“ sa prenáša
aj do postojov mnohých súčasných kňazov, ktoré možno tiež nazvať úsilím o „pacem in
terris“, teda snahou mať na tejto zemi čím väčší pokoj. Tých môže pohľad do minulosti
zdravo znepokojiť. Pohľad do nedávnej minulosti životného príbehu cirkvi na Slovensku
zaiste účinne napomôže aj ďalšie dva ciele Roka zasväteného života: prežívať
s nadšením prítomnosť a s nádejou objať budúcnosť.