Páter Spadaro: Pápež František má autoritu vďaka blízkosti k ľuďom
Vatikán 31. decembra 2014 - Podľa sociologického prieskumu inštitútu Demos
je pápež František verejnou osobnosťou, ku ktorej majú Taliani najväčšiu dôveru. Čo
sa skrýva za týmito pozitívnymi reakciami a tiež za prejavmi kritiky, ktoré sa na
adresu pápeža z niektorých strán objavujú? Páter Antonio Spadaro SJ, šéfredaktor časopisu
Civiltà Cattolica komentoval pre Vatikánsky rozhlas tieto skutočnosti v rozhovore
s redaktorom Fabiom Colagrandem.
P. Spadaro: „Dnes je tu potreba širšej
dôvery a zriedkakedy iné inštitúcie – pozrime sa napríklad na politiku – dokážu vytvoriť
túto dôveru. Pápež celkom isto vytvoril vzťah autority, ktorý je veľmi osobitný: bol
totiž schopný nadviazať priamy vzťah s jednotlivcami, čiže vzťah proximity, blízkosti,
a čím je bližší, tým má väčšiu autoritu. Zatiaľčo vieme, že vo všeobecnosti sa formy
autority vyznačujú svojou schopnosťou vytvárať odstup, a teda rozdelenie, takpovediac
všeobecné vydelenie a odlíšenie od jednotlivcov. Takže, povedal by som, že pápež prebúdza
toľkú dôveru, pretože je tu potreba spirituality a pápež odovedá na túto potrebu
spôsobom priamym, bezprostredným, blízkym, svojou blízkosťou. Toto je podľa mňa základný
kľúč.“
F. C.: „A predsa boli Vianoce 2014 poznačené na rovine žurnalizmu
článkom jedného z najznámejších katolíckych spisovateľov Vittoria Messoriho, ktorý
vyjadril pochybnosti ohľadom kurzu pápeža Františka...“
P. Spadaro:
„Pochybnosti, ťažkosti a povedal by som rezistencie voči pápežovi skutočne jestvujú,
ale nevidel by som v týchto rezistenciách problém. Naopak by som povedal, že sú azda
dôkazom účinnosti Františkovho konania. Osobitne jedného aspektu, ktorý sa mi zdá
byť najvýznačnejší: Františkovej výzvy žiť kresťanstvo ako dospelé, slobodné, ktoré
nemá problémy konfrontovať sa ani konfliktným spôsobom s ťažkosťami vzhľadom na tento
model kresťanstva zahľadený do seba, bojazlivý, ustráchaný, poklonkujúci: nuž tieto
formy kresťanstva reagujú, ale bezpochyby cesta, ktorá bola naznačená – povedal by
som – nielen pápežom, ale celým procesom, ktorý Cirkev prežívala v týchto rokoch počnúc
od Druhého vatikánskeho koncilu, pobáda k tomu smeru, ktorým sa František uberá.“
F.
C.: „Niektorí vytýkajú pápežovi Františkovi zvyk – v úvodzovkách – „palicovať“
katolíkov a zdôrazňujú, ako je naopak pápež veľmi oceňovaný v prostrediach vzdialených
od Cirkvi, a že je veľmi uznávaný a cenený aj zo strany mnohých neveriacich. Čo toto
všetko podľa Vás znamená?“
P. Spadaro: „Sú tu dve rozličné veci. Tá
prvá: povedal by som, že pápež „nepalicuje“ veriacich, nanajvýš ak im predkladá výzvu,
spytovanie svedomia a duchovné cvičenie. Aj slávny predvianočný príhovor Kúrii bol
príhovorom veľmi hutným, veľmi silným, ktorý mal svoje jadro vo výzve udržiavať si
v pamäti živý vzťah s Kristom: „vyhnúť sa duchovnému alzheimeru“, ako to on
pomenoval. Čiže ide o udržiavanie si pamäti stretnutia Kristom, aby sme kráčali vpred.
Je jasné, že popri rozpomínaní si uvedomujeme, aký je život, ktorý žijeme: je to život
poznačený biedami, hriechmi. A tak pápež vyzýva k novému svedomiu, predovšetkým k
tomu, aby hriech nedospel až do skazenosti. Pápež sa teda stáva veľmi tvrdým, veľmi
ráznym, pretože chce, aby Cirkev bola svedkom Krista, a nie svedkom radu praktík,
ideí, ideológií, čo je ohrozením, do ktorého by kresťanstvo mohlo upadnúť. Na druhej
strane toto posolstvo je veľmi prijímané aj v prostrediach, ktoré sú odlišné, pretože
vo svojej hĺbke posolstvo, ktoré ohlasuje František, je čisté evanjelium: to, čo je
tu zasahujúce, nie je natoľko pápež, ale posolstvo, ktoré on následne dokáže komunikovať
svojou osobou, s absolútnou jednoduchosťou a dôslednosťou života. Posolstvo teda prichádza
k adresátovi priamo: ak boli kedysi potrebné veľké interpretácie – neraz bolo posolstvo
pápeža v jeho čistote následne uzatvárané do klietky interpretácií a vízií –, tu pápež
komunikuje priamo. Posolstvo je prijaté v tom momente, ako je vyslané, možno tak povedať...
Toto je veľká sila: je to v konečnom dôsledku čaro evanjelia.“
F.
C.: „Enzo Bianchi, prior komunity Bose napísal, že «čím viac bude pápež napredovať
po ceste vernosti evanjeliu bez príkras – sine glossa – tým viac vydráždi démonické
sily». Čo znamená, podľa Vás, takéto vysvetľovanie?“
P. Spadaro: „Neraz
je pápež František chápaný ako milý a dobrý pápež, a on taký naozaj je, je veľmi dobrý,
je veľmi milý; ale je to milota evanjeliová, ktorá sa často neskôr stáva bojom, stáva
sa konfliktom. Vo svojich textoch, aj v textoch, ktoré napísal predtým, než sa stal
pápežom, sa slovo „boj“ objavuje veľmi často. Povedal by som, že evanjelium – v skutočnosti
– zjednocuje, no i rozdeľuje, pretože odhaľuje srdcia. Istotne – veď to zažívame a
sme aj svedkami toho, čo sa deje v istých kruhoch – pápežove slová sú predmetom manipulácie,
sú zneužívané; samotný pápež je kritizovaný a atakovaný. Toto všetko je súčasťou procesu,
pápež si je toho vedomý, keďže konflikt je v istom zmysle nevyhnutný. Je pravda, že
jestvuje táto moc zla, ktorá sa vynára a ktorá sa stáva konfliktnou pri konfrontovaní
sa – povedzme to tak – s dobrom, ktoré je však veľmi rozšírené, má kapilárny dosah
a napreduje.“ -jb-