Homília pápeža Františka pri omši s katolíkmi viacerých obradov v Istanbule
Homília Svätého Otca Františka pri slávení Eucharistie v sobotu 29. novembra
2014 v Katedrále Svätého Ducha v Istanbule spoločne s predstaviteľmi
cirkvi latinského obradu i východných katolíckych cirkví
„Človeku prahnúcemu
po spáse sa Ježiš v evanjeliu predstavuje ako prameň, z ktorého sa dá načrieť, ako
skala, z ktorej Otec dáva vyprýštiť prúdom živej vody pre všetkých, ktorí v neho veria
(porov. Jn 7,38). Týmto proroctvom, verejne vyhláseným v Jeruzaleme, Ježiš vopred
ohlasuje dar Ducha Svätého, ktorý dostanú jeho učeníci po jeho oslávení, teda, po
jeho smrti a zmŕtvychvstaní (porov. Jn 7,39).
Duch Svätý je dušou Cirkvi. On
dáva život, vzbudzuje rozličné charizmy, ktoré obohacujú Boží ľud, a najmä, vytvára
jednotu medzi veriacimi: z mnohých tvorí jedno telo, Kristovo telo. Celý život a poslanie
Cirkvi závisia od Ducha Svätého: on uskutočňuje všetky veci.
Samotné vyznanie
viery, ako nám pripomína sv. Pavol v dnešnom prvom čítaní, je možné iba preto, že
je podnietené Duchom Svätým: «Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom»
(1 Kor 12,3b). Keď sa modlíme, je to preto, že Duch Svätý nám vzbudzuje modlitbu v
srdci. Keď lámeme obruč nášho sebectva, vychádzame zo seba a približujeme sa k druhým,
aby sme ich stretli, načúvali im a pomáhali, Duch Svätý je ten, ktorý nás k tomu podnietil.
Keď v sebe objavíme nepoznanú schopnosť odpúšťať, milovať aj toho, ktorý nás nemá
rád, Duch Svätý je ten, ktorý nás zasiahol. Keď sa povznesieme ponad slová čírej slušnosti
a obrátime sa k bratom s nežnosťou, ktorá zohrieva srdce, istotne sa nás dotkol Duch
Svätý.
Je pravda, že Duch Svätý vzbudzuje rozličné charizmy v Cirkvi; zdanlivo
to môže vyzerať ako vytváranie neporiadku, avšak v skutočnosti svojím vedením ustanovuje
nesmierne bohatstvo, pretože Duch Svätý je Duchom jednoty, ktorá však neznamená uniformitu.
Iba Duch Svätý môže vzbudiť rozličnosť, mnohorakosť, a zároveň spôsobiť jednotu. Keď
sme my tými, ktorí chcú vytvoriť rozličnosť a zavrieme sa do našich partikularizmov
a exkluzivizmov, prinesieme rozdelenie; a keď sme to my, ktorí chcú nastoliť jednotu
podľa našich ľudských plánov, nakoniec zavedieme uniformitu a rovnakosť. Ak sa naopak
necháme viesť Duchom, bohatstvo, rôznorodosť a rozdielnosť sa nikdy nestanú zdrojom
konfliktu, pretože On nás pobáda prežívať rôznorodosť v spoločenstve Cirkvi.
Množstvojejčlenov a chariziem nachádza svoj harmonizujúci pôvod v Kristovom Duchu,
ktorého Otec poslal a neprestajne posiela, aby dovŕšil jednotu medzi veriacimi. Duch
Svätý spôsobuje jednotu Cirkvi: jednotu vo viere, jednotu v láske, jednotu vo vnútornej
súdržnosti. Cirkev a cirkvi sú povolané, aby sa nechali viesť Duchom Svätým zaujatím
postoja otvorenosti, učenlivosti a poslušnosti. Je to on, kto harmonizuje Cirkev.
Prichádza mi na myseľ to krásne vyjadrenie sv. Bazila Veľkého: „Ipse harmonia est“
– On sám je harmóniou.
Ide o perspektívu nádeje, ktorá však môže byť zároveň
náročná, keďže je v nás neprestajne prítomné pokušenie vzdorovať Duchu Svätému, pretože
znepokojuje, premiestňuje, núti k pohybu, podnecuje Cirkev, aby napredovala. Vždy
je ľahšie a pohodlnejšie uvelebiť sa vo vlastných statických a nemenných pozíciách.
Vskutku, Cirkev sa ukazuje ako verná Duchu Svätému v takej miere, v akej si nenárokuje
obmedzovať ho a skrotiť. A Cirkev sa preukazuje vernou Duchu Svätému aj vtedy, keď
zanecháva pokušenie hľadieť sama na seba.A my, kresťania sa stávame autentickými
učeníkmi misionármi, schopnými interpelovať na svedomie, ak opustíme ten obranný štýl,
aby sme sa nechali viesť Duchom. On je sviežosť, fantázia a novosť.
Naše
obranné mechanizmy sa môžu prejavovať ako nadmerné opevňovanie sa v pozícii našich
ideí, našich síl – avšak takto skĺzavame do pelagianizmu –, prípadne ako ambiciózny
a márnivý postoj. Tieto obranné mechanizmy nám bránia naozaj pochopiť iných a otvoriť
sa pre úprimný dialóg s nimi. Ale Cirkev, ktorá vyprýštila z Turíc, dostáva do daru
oheň Ducha Svätého, ktorý nenapĺňa iba myseľ ideami, ale zažíha srdce; je poháňaná
vanutím Ducha, ktoré neodovzdáva moc, ale uschopňuje k službe lásky, tej reči, ktorej
je každý schopný porozumieť.
Čím viac sa na našej ceste viery a bratského
života necháme s pokorou viesť Duchom Pána, tým väčšmi prekonáme nepochopenia, rozdelenia
a spory a budeme vierohodným znamením jednoty a pokoja. Vierohodným znamením, že náš
Pán je vzkriesený, je živý.
S touto radostnou istotou objímam vás všetkých,
drahí bratia a sestry: sýrsko-katolíckeho patriarchu, predsedu biskupskej konferencie,
apoštolského vikára Mons. Pelâtreho, ďalších biskupov a exarchov, kňazov a diakonov,
zasvätené osoby a veriacich laikov, ktorí patria k rôznym spoločenstvám a rozličným
rítom Katolíckej cirkvi. Chcel by som s bratskou láskou pozdraviť konštantínopolského
patriarchu, Jeho Svätosť Bartolomeja I., sýrsko-pravoslávneho metropolitu, arménskeho
apoštolského patriarchálneho vikára a predstaviteľov protestantských spoločenstiev,
ktorí si priali modliť sa spolu s nami počas tohto slávenia. Vyjadrujem im vďačnosť
za toto bratské gesto. Úprimný pozdrav zasielam arménskemu apoštolskému patriarchovi,
Mesrobovi II. a uisťujem ho o mojej modlitbe.
Bratia a sestry, obráťme sa
v duchu na Pannu Máriu, svätú Božiu Matku. Spolu s ňou, ktorá sa modlila vo Večeradle
s apoštolmi v očakávaní Turíc, prosme Pána, aby zoslal svojho Svätého Ducha do našich
sŕdc a urobil nás svedkami jeho evanjelia v celom svete. Amen!“