Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Nedeľu Krista Kráľa
(Mt 25, 1-13) Bol
si kráľom?
Zdá sa, milí priatelia, ako keby Ježiš v nedeľnom evanjeliu
v čomsi zlyhal. Poznáte to. Oddáte sa istému ideálu, bojujete zaň, varujete pred všetkým,
čo by stálo proti nemu. Jedného dňa sa však okolnosti zmenia, a váš ideál ide hore
komínom. Napríklad kritizujete príslovie, pomocou ktorého niektorí, ktorí sa dostali
k moci zmenili svoje správanie. Honores mutant mores, pocty menia mravy. Vy
tvrdíte, „pocty, či postavenia, ktoré nám život prináša, predsa nesmú meniť naše mravy!
Aj keby sme sa stali generálnymi riaditeľmi veľkej firmy, my musíme ostať rovnako
skromnými, čestnými, prístupnými, komunikatívnymi a čistými ľuďmi, akými sme boli
predtým.“ No vás jedného dňa vymenujú za generálneho riaditeľa veľkej firmy, a zrazu
váš ideál neplatí.
Máme dojem, že presne toto sa stalo s Ježišom. Ježišovým
ideálom, ktorý naplno hlásal a ktorému sa úplne oddal bolo slúžiť ľuďom. Nie vládnuť
nad ľuďmi ani dávať ľuďom pociťovať svoju moc, ale ľuďom úplne slúžiť. Toto svoje
odhodlanie slúžiť ľuďom prejavoval rozličnými spôsobmi, no najviac ho spečatil, keď
sa rozhodol svojím učeníkom poumývať nohy. To bola služba otroka. Počas svojho kázania
za vzor spirituality svojho nasledovníka považoval deti a učeníkov varoval, aby si
dali pozor na to, aby nad ľuďmi nezačali panovať, či sa cítiť nad nimi nadradenými.
V nedeľnom evanjeliu podľa sv. Matúša o poslednom súde však Ježiš sám seba najmenej
dvakrát nazýva Kráľom. Aké to prekvapenie? Čo sa stalo s týmto tak strašne proti moci
bojujúcim Ježišom? Prestal vari byť obozretný?
Ak sme týmto textom zaskočení,
bude to asi tým, čo si my – ty či ja – predstavujeme pod pojmom kráľ. V priebehu dejín
si králi vytvorili svoju povesť tá nie je vôbec lichotivá. Keď povieme kráľ, vo väčšine
prípadov myslíme na tyrana, krutovládcu, vrtošivca, darmožráča.
Toto však
nebol obraz kráľa, ako nám ho predstavuje Starý zákon a ktorý teda mal na mysli Ježiš.
V Starom zákone sa slovo kráľ nachádza asi 2 500 krát! V Starom zákone kráľa bol človek,
od ktorého sa veľa očakávalo. Nikde inde nie sú tieto očakávania vyjadrené krajšie
a plnšie, ako v modlitbe za kráľa, ktorou je Žalm 72:
Bože, zver svoju
právomoc kráľovi, kráľovmu synovi svoju spravodlivosť, aby spravodlivo
vládol nad tvojím ľudom a podľa práva nad tvojimi chudobnými. Vrchy
nech ľudu prinesú pokoj a pahorky spravodlivosť. Prisúdi
právo ľuďom úbohým, poskytne pomoc deťom bedára a krivditeľa pokorí. On
vyslobodí bedára, čo volá k nemu, i chudobného, ktorému nik nepomáha. Zmiluje
sa nad chudobným a bedárom, zachráni život úbožiakom. A vyslobodí
ich z útlaku a násilia, lebo v jeho očiach je vzácna ich krv. (1-4,
12-14).
Toto bol profil kráľa a toto sa od kráľa očakávalo v Starozákonnej
dobe: byť zástancom a obrancom chudobného, biedneho a úbožiaka. Presne v tejto dobe
a presne v tomto kontexte sa Ježiš nazval Kráľom. Spomeňme si na deň, keď Ježiš vošiel
do nazaretskej synagógy a keď zobral do svojich rúk Starý zákon, aby na začiatku svojej
verejnej činnosti predstavil svoj program. A v tomto Starom zákone, konkrétne vo zvitku
proroka Izaiáša, čítal:
„Duch Pána je nado mnou, (to bolo to, za
čo sa mali modliť ľudia v Žalme 72) lebo ma pomazal, aby som hlásal
evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a
slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť
Pánov milostivý rok.“ (Lk 4, 17-19)
Keď sa na text prizrieme bližšie,
zistíme, že ide o modifikáciu Žalmu 72, ktorý popisuje, ako by mal vyzerať kráľ. Na
Ježišovi sa konečne toto, čo sa celé veky očakávalo od kráľa, splnilo. Ježiš mal vlastnosti
i úlohu, ktorú mali vždy plniť králi. Z toho teda vyplýva, že Ježiš BOL kráľ!
A ak sa v nedeľnom evanjeliu pri konci svojej verejnej činnosti nazval kráľom, urobil
to celkom legitímne. On bol kráľom nie podľa obrazu kráľa, ktorý nosíme my v svojej
mysli – čo je obraz tyrana, ale podľa obrazu kráľa, akého ho predstavuje Starý zákon.
Lenže
v Matúšovom evanjeliu je čosi zvláštne. Podobenstvo popisuje posledný súd. A pri tomto
súde sa predkladajú otázky, ktoré sa nachádzajú v Žalme 72, popisujúcom vlastnosti
a povinnosti kráľa. Čakali by sme, že my budeme súdiť kráľa: z toho, či bol takým
kráľom, akým mal byť. Či bol teda dobrým kráľom. No je to naopak: Súdi kráľ a súdi
nás. Kráľ súdi nás, či a nakoľko sme my – ty i ja – žili veci, ktoré sa očakávajú
od dobrého kráľa. Zvláštne! Kráľ úplne zamení role a pýta sa: „Čo ste urobili, keď
ste videli hladného, alebo smädného, alebo utláčaného, alebo núdzneho alebo uväzneného?“
A v tejto zámene rolí ide dokonca až tak ďaleko, že so všetkými týmito núdznymi identifikuje
seba samého.
Čo to znamená? Drahí priatelia, na sviatok Ježiša Krista Kráľa
na konci liturgického roku sa od každého z nás očakáva, že nám bude jasné, že našou
rolou, rolou každého jedného z nás, ako nasledovníka Krista Kráľa, bude panovať, lebo
ako kresťania sme boli pri krste pomazaní za (kňazov, prorokov a) kráľov. A ako od
kráľov sa od nás očakáva, že budeme rozdávať život a nádej. Že budeme v iných spôsobovať
rast. Že budeme rozširovať ich srdcia i mysle. Že budeme v Ježišovom mene ľudí oslobodzovať
a zachraňovať, otvárať a rozvíjať.
Správame sa, priatelia ako králi alebo kráľovné?
Vychádza z nás spravodlivosť, ktorá ide ponad vrchy a kopce do celého širokého okolia?
Lebo presne toto je otázka, ktorú nám jedného dňa položí On, náš Kráľ.
Milí
priatelia, a týmito slovami sa s vami, ktorí ste počas viac než troch rokov počúvali
tieto moje nedeľné zamyslenia na Rádiu Vatikán a na Rádiu Lumen lúčim. Táto úvaha
na sviatok Krista Kráľa je moja posledná. Cítim, že po viac než troch rokoch treba
štafetu odovzdať iným. Ďakujem vám za vašu priazeň. Bol to záväzok, ktorý som robil
rád. Úplne sa však nelúčim, občas ma Rádiu Vatikán i Lumen budete ešte počuť, ale
už nie pravidelne.
Ešte raz, nech vás všetkých Pán Boh žehná a nech
vám odplatí vašu priazeň.