Príhovor pápeža Františka pri záverečnom zasadnutí Synody
Vatikán 19. októbra – Podobne ako na začiatku, tak aj závere prác III. mimoriadneho
generálneho zhromaždenia Biskupskej synody sa v pléne prihovoril Svätý Otec František.
Uvádzame plné znenie príhovoru, ktorý predniesol v sobotu 18. októbra 2014 večer v
rámci 15. generálnej kongregácie, ktorej náplňou bolo hlasovanie o texte záverečnej
Relácie synody:
„Eminencie, Blaženosti, Excelencie, bratia a sestry,
so
srdcom plným uznania a vďačnosti by som chcel spolu s vami poďakovať Pánovi, že nás
sprevádzal a viedol v uplynulých dňoch svetlom Ducha Svätého!
Zo srdca ďakujem
pánovi kardinálovi Lorenzovi Baldisserimu, generálnemu sekretárovi synody, Jeho Excelencii
Mons. Fabiovi Fabenemu, podsekretárovi a spolu s nimi ďakujem relátorovi Péterovi
Erdőovi, ktorý mnoho pracoval aj v dňoch rodinného smútku, a osobitnému sekretárovi,
Mons. Brunovi Fortemu, trom predsedajúcim delegátom, zapisovateľom, konzultorom, tlmočníkom
a nemenovaným, všetkým tým, ktorí pracovali v zákulisí s ozajstnou vernosťou a úplnou
odovzdanosťou Cirkvi a bez prestávky: veľká vďaka!
Rovnako ďakujem všetkým
vám, drahí synodálni otcovia, bratskí delegáti, audítori, audítorky a prísediaci,
za vašu aktívnu a plodnú účasť. Nesiem vás v modlitbe, prosiac Pána, aby vám to odmenil
hojnosťou svojich darov milosti. Môžem úprimne povedať, že – s duchom kolegiality
a synodálnosti – sme naozaj zažili skúsenosť «synody», cestu spolupatričnosti, «spoločnú
cestu». Keďže to bola «cesta» – a ako na každej ceste, boli na nej chvíle rýchleho
behu, akoby sme chceli premôcť čas a čo najskôr dosiahnuť cieľ; ďalej, momenty únavy,
keď sme takmer chceli povedať «stačí»; a zase iné chvíle nadšenia a zanietenia. Boli
tu momenty hlbokej útechy, keď sme načúvali svedectvám pravých pastierov (porov. Jn
10 a CIC 375, 386, 387), ktorí múdro nosia v srdci radosti a slzy svojich veriacich.
Chvíle útechy, milosti a posilnenia pri počúvaní svedectiev rodín, ktoré sa zúčastnili
na synode a podelili sa s nami o nádheru a radosť ich manželského života.
Bola
to cesta, na ktorej sa silnejší cítil povinným pomáhať tomu slabšiemu, na ktorej sa
skúsenejší ponúkol slúžiť ostatným, aj prostredníctvom konfrontácií. A keďže je to
cesta ľudí, spolu s útechami boli na nej i chvíle neútechy, napätia a pokušení, z
ktorých môžeme spomenúť niektoré možnosti:
- Jednou je pokušenie nevraživej
strnulosti, čo znamená chcieť sa uzavrieť do písma (litery) a nenechať sa prekvapiť
Bohom, Bohom prekvapení (duch); do zákona, do istoty toho, čo už vieme a nie toho,
čomu sa máme ešte naučiť a to dosiahnuť. Od Ježišových čias je to pokušenie horlivcov,
úzkostlivých, ustarostených, a dnes takzvaných tradicionalistov a aj intelektualistov.
- Pokušenie «deštruktívneho dobráctva», ktoré v mene akéhosi klamlivého milosrdenstva
obväzuje rany bez toho, aby ich najsamprv ošetrilo a liečilo; ktoré sa zaoberá príznakmi
a nie príčinami a ich koreňmi. Je to pokušenie «dobrákov», bojazlivých a aj takzvaných
«progresistov a liberalistov».
- Pokušenie premieňať kamene na chleby, aby
sa prelomil dlhotrvajúci, ťažký a bolestný pôst (porov. Lk 4,1-4) a tiež meniť chlieb
na kameň a hodiť ho do hriešnikov, slabých a chorých (porov. Jn 8,7), inými slovami,
premeniť ho na «neúnosné bremená» (Lk 10,27).
- Pokušenie zostúpiť z kríža,
kvôli uspokojeniu ľudí, a nezostať na ňom, aby smetak plnili Otcovu vôľu;
prispôsobovať sa svetskému duchu, namiesto toho, aby sme ho očisťovali a prispôsobovali
Duchu Božiemu.
- Pokušenie ignorovať poklad viery (depositum fidei),
považujúc sa nie za strážcov, ale za majiteľov a pánov, a z druhej strany, pokušenie
obchádzať skutočnosť, používajúc prehnane puntičkársku reč a uhladený jazykový štýl,
aby sme povedali veľa vecí a v skutočnosti nepovedali nič! Myslím, že tieto veci sa
nazývali «byzantinizmami»...
Drahí bratia a sestry, pokušenia nás nemajú vyľakať,
ani zneistiť a ani obrať o odvahu, pretože nijaký žiak nie je väčší ako jeho pán;
ak bol teda Ježiš pokúšaný – a dokonca nazvaný Belzebulom (porov. Mt 12,24) – jeho
učeníci nemôžu očakávať lepšie zaobchádzanie.
Osobne by som bol veľmi ustarostený
a zarmútený, ak by neboli tieto pokušenia a tieto živé diskusie; tento «pohyb duchov»,
ako ho nazýval sv. Ignác (Duchovné cvičenia, 6), pokiaľ by všetci súhlasili
alebo boli mlčanliví vo falošnom a neúprimnom pokoji. Naopak, videl som a počul –
s radosťou a uznaním – príhovory a vystúpenia plné viery, pastoračnej a doktrinálnej
horlivosti, múdrosti, priamosti, odvahy a parrézie. A cítil som, že sme mali
pred očami dobro Cirkvi, rodín a najvyšší zákon (suprema lex), spásu duší (salus
animarum) (porov. CIC 1752). A to zakaždým – povedali sme to tu, v aule – bez
toho, aby sme čo len raz spochybnili základné pravdy sviatosti manželstva: nerozlučiteľnosť,
jednotu, vernosť a plodenie, čiže otvorenosť voči životu (porov. CIC 1055, 1056 a
Gaudium et spes, 48).
Toto je Cirkev, Pánova vinica, plodná Matka a
starostlivá Učiteľka, ktorá sa nebojí vyhrnúť si rukávy, aby olejom a vínom potrela
rany ľudí (porov. Lk 10,25-37); ktorá nehľadí na ľudstvo z akéhosi skleneného zámku,
aby posudzovala a zatrieďovala osoby. Je to Cirkev jedna, svätá, katolícka, apoštolská
a skladá sa z hriešnikov, z tých, ktorí potrebujú jej milosrdenstvo. Taká je Cirkev,
pravá Kristova nevesta, ktorá sa usiluje zostať verná svojmu Ženíchovi a jeho náuke.
Je to Cirkev, ktorá sa nebojí jesť a piť s prostitútkami a verejnými hriešnikmi (porov.
Lk 15). Cirkev, ktorá má dokorán otvorené dvere, aby prichýlila núdznych, kajúcich,
a nie iba spravodlivých a tých, ktorí veria tomu, že sú dokonalí! Cirkev, ktorá sa
nehanbí za brata, ktorý padol a netvári sa, že ho nevidí, ba viac, ktorá sa priam
cíti byť tiahnutá a takmer povinná zodvihnúť ho, povzbudiť ho, aby sa opäť vydal na
cestu a sprevádza ho v ústrety konečnému stretnutiu so svojím Ženíchom v nebeskom
Jeruzaleme.
Taká je Cirkev, naša matka! A keď sa Cirkev v rozličnosti svojich
chariziem vyjadrí ako spoločenstvo, nemôže sa zmýliť; tu je krása a sila zmyslu viery
(sensus fidei), toho nadprirodzeného zmyslu viery, ktorý je darom Ducha Svätého,
aby sme mohli všetci spoločne vstúpiť do srdca evanjelia a naučiť sa nasledovať Ježiša
v našom živote, a toto nemôže byť považované za príčinu na zmätok a rozpaky. Toľkí
komentátori, alebo ľudia, ktorí vedú reči, si predstavovali, že uvidia Cirkev v spore,
kde jedna strana je proti druhej, pochybujúc dokonca o Duchu Svätom, pravom podnecovateľovi
a garantovi jednoty a súladu v Cirkvi. O Duchu Svätom, ktorý počas dejín vždy viedol
loďku prostredníctvom svojich služobníkov, aj vtedy, keď more bolo rozbúrené a nepokojné
a služobníci neverní a hriešni.
A ako som si už dovolil povedať vám na začiatku,
bolo potrebné, aby sme toto všetko prežívali pokojne, s vnútorným pokojom, aj preto,
lebo synoda sa uskutočňuje «cum Petro et sub Petro» (s Petrom a pod vedením
Petra) a pápežova prítomnosť je zárukou pre všetkých. Hovorme teraz trochu o pápežovi,
vo vzťahu k biskupom... Nuž teda, úlohou pápeža je garantovať jednotu Cirkvi;pripomínať
veriacim ich povinnosť nasledovať Kristovo evanjelium; pripomínať pastierom, že ich
prvou povinnosťou je sýtiť stádo, to stádo, ktoré im Pán zveril, a snažiť sa prijímať
– otcovsky a milosrdne a bez falošných obáv – stratené ovce. Pomýlil som sa tu. Povedal
som «prijímať»: ísť a nachádzať ich.
Jeho úloha je pripomínať všetkým, že autorita
v Cirkvi je služba (porov. Mk 9,33-35), ako jasne vysvetlil pápež Benedikt XVI. slovami,
ktoré citujem: «Cirkev je povolaná a snaží sa vykonávať tento druh autority,
ktorá je službou, a neuplatňuje ju z vlastnej moci, ale v mene Ježiša Krista... prostredníctvom
pastierov Cirkvi Kristus skutočne pasie svoje stádo: je to On, kto ho vedie, chráni,
napráva, pretože ho hlboko miluje. Avšak Pán Ježiš, najvyšší Pastier našich duší,
chcel, aby zbor apoštolov, dnes biskupov, v spoločenstve s nástupcom svätého Petra
... mali účasť na tejto úlohe starať sa o Boží ľud, aby boli vychovávateľmi vo viere,
viedli, oživovali a podporovali kresťanské spoločenstvo, alebo – ako hovorí Koncil,
starali sa o to, «aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu
svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode,
ktorou nás Kristus oslobodil» (Presbyterorum ordinis, 6) ... a prostredníctvom
nás – pokračuje pápež Benedikt – Pán prichádza k dušiam, učí ich, stará sa
o ne, vedie ich. Svätý Augustín vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu hovorí:
«Pásť Pánovo stádo je teda záväzkom lásky» (123,5); toto je najvyššia
norma správania Božích služobníkov, bezpodmienečná láska, akou je láska Dobrého Pastiera,
ktorý je plný radosti, otvorený pre všetkých, pozorný k blízkym a starostlivý o vzdialených
(porov. sv. Augustín, Príhovor 340, 1; Príhovor 46, 15), citlivý k slabým,
maličkým, jednoduchým a k hriešnikom, aby tak ukázal nekonečné Božie milosrdenstvo
povzbudzujúcimi slovami nádeje (porov. Id., List 95,1)» (Benedikt XVI.,
Generálna audiencia v stredu 26. mája 2010).
Takže, Cirkev je Kristova – je
jeho Nevesta – a všetci biskupi v spoločenstve s Petrovým nástupcom majú úlohu chrániť
ju a slúžiť jej nie ako vlastníci, ale ako služobníci. Pápež v tejto súvislosti nie
je zvrchovaným pánom, alepredovšetkým zvrchovanýmslužobníkom
– sluhom sluhov Božích (servus servorum Dei), garantom poslušnosti a súladu
Cirkvi s Božou vôľou, s Kristovým evanjeliom a Tradíciou Cirkvi, odložiac bokom každú
osobnú svojvôľu, aby bol – z vôle samého Krista – «najvyšším pastierom a učiteľom
všetkých veriacich» (CIC 749) a zároveň mal najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu
riadnu moc v Cirkvi (porov. CIC 331-334).
Drahí bratia a sestry, máme ešte
jeden rok, aby prostredníctvom pravého duchovného rozlišovania mohli dozrievať predložené
idey a aby sa našli konkrétne riešenia mnohých ťažkostí a nespočetných výziev, ktorým
musia čeliť rodiny; a aby sme poskytli odpovede na mnohé skľučujúce skutočnosti, ktoré
obklopujú a ťažia rodiny. Jeden rok pre prácu na Relácii synody (Relatio
synodi), ktorá je poctivým a jasným zhrnutím všetkého, čo bolo povedané a prediskutované
v tejto aule a v malých skupinách. Potom bude predstavená biskupským konferenciám
ako «Lineamenta».
Pán nech nás sprevádza, nech nás vedie na tejto
ceste na slávu jeho Mena, na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie a sv. Jozefa! A
prosím vás, nezabúdajte sa za mňa modliť!Ďakujem.“