Komentár Mariána Gavendu: Ani čierny, ani biely

Misionárka v Indii vysvetľovala deťom Ježišovo podobenstvo o poslednom súde. Navrhla, aby si deti túto scénu nakreslili do svojich zošitov. Zlých mali znázorňovať čierne ovečky, dobrých biele. Keď sa deti pustili do práce, zastavila sa nad jedným zo žiakov a pýta sa: Ako by si nakreslil seba? Chlapec sa na chvíľu zamyslel a povedal: strakato! Je to veľká pravda. Nikto z ľudí nie je ani dokonalý ani celkom zlý, všetci sme nejako strakatí. Pri čítaní súčasných domácich i zahraničných komentárov na dianie v Cirkvi sa človeka zmocňuje dojem, že sa ju média snažia spraviť čierno-bielou. Do čierna maľujú všetkých zástancov prirodzenej rodiny, základných ľudských práv i právd viery, vrátane – ako napísal istý komentár – „posledných troch ultrakonzervatívnych predchodcov“ súčasného pápeža Františka. Toho sa dali maľovať v bielom svetle. Zaiste nie pre jeho snahu reformovať Cirkev, zastávať sa chudobných, odsúdenie voľného trhu, ani pre farbu jeho pápežskej reverendy. Jednoducho potrebujú vyvolať dojem urputného boja vo vnútri Cirkvi, medzi pápežom a spiknutím konzervatívnych kardinálov a biskupov, zaraďujúc medzi tých druhých aj celú slovenskú hierarchiu.

Historia, magistra vitae. Nezaškodilo by trochu v nej zalistovať. Napríklad do tridsiatych rokov minulého storočia, keď bojovo ateistickým komunistom vyhovovalo raziť heslo „kto chce byť Kristov, volí komunistov“. Alebo si pripomenúť osudy takzvanej Katolíckej akcie v päťdesiatych rokoch, mierové hnutie katolíckych duchovných či ich neskoršiu rozbíjačskú odnož, ktorej nepriatelia cirkvi neváhali dať meno podľa pápežskej encykliky Pacem in terris.

Teda nič nového pod slnkom. Nanajvýš to, že ľuďom medzičasom viac otupel zrak, sluch i čuch a už tak pohotovo nerozoznávajú, odkiaľ tu fúka. „Nie je ti priateľom, kto ťa príliš chváli“, hovorí príslovie. A keď chváli pápeža antiklerikálna tlač a médiá, vždy to čímsi zaváňa. Samozrejme pod zdaním dobra. Netreba pritom médiám uberať na prínose, vďaka ktorému sa pápež František a jeho snaha o evanjelizáciu Cirkvi (nie o liberalizáciu) stretá so všeobecnými sympatiami. Len nie je ľahké rozpoznať, keď sa mu podsúva aj to, čo nepovedal a komentuje v úplne opačnom zmysle čo naozaj povedal. Keď zosobášil napríklad pred nedávnom aj tých, čo dovtedy žili bez manželského zväzku a jedna z prítomných dokonca čakala dieťa, nechcel tým schváliť voľné spolužitie. V tom prípade by ich nebol sobášil. Chcel len povedať a jasne ukázať, že Cirkev je tu pre všetkých a všetkým chce sprostredkovať Božie odpustenia a nový život. Nestačí počúvať, čo sa hovorí o pápežovi, treba počúvať, čo hovorí pápež.

Ak by sme túto diskusiu chceli pomenovať trochu hlbšie, neoprávnene sa dávajú do kontrastu dva postoje: teologický, morálny, učiaci čo je dobré a čo zlé a pastoračný postoj, hľadajúci, ako človeku pomôcť zbaviť sa zla a konať dobro. Keď pápež dá sväté prijímanie človeku, ktorý sa niekedy pohádal so svojou ženou, určite tým nechce schvaľovať a propagovať manželské hádky. A každý, kto pristupuje k svätému prijímaniu bol najskôr na spovedi a mal sa z čoho vyznávať. Ako sme to mohli vidieť pred pár mesiacmi, aj samotný pápež.

Treba však nazrieť aj do vlastných radov. Nebezpečenstvo zosvetáčtenia, sekularizácie ale aj riziko uzavretosti pretrvávajú cez celé dejiny Cirkvi a nie je tomu inak ani dnes. Aj tu je prirodzený sklon reagovať na jeden extrém opačným extrémom. Pápež nenavrhuje nejaký neutrálny stred, ale do stredu kladie evanjelium. A to má čo povedať i takzvaným liberálom a modernistom i takzvaným konzervatívcom a tradicionalistom. Stredobodom záujmu Cirkvi je spása každého človeka. Za tým cieľom treba ohlasovať Božie milosrdenstvo, prichádzať k človeku v tých prostrediach v ktorých žije, hovoriť tým jazykom, ktorým sa bežne medzi ľuďmi hovorí, Cirkev má byť vždy otvoreným domom Pána.

S prebiehajúcou mimoriadnou synodou kardinálneho významu sa stupňuje úsilie médií spraviť Cirkev čiernobielou. Medzi čiernou a bielou však je široká škála farieb evanjeliovej ponuky. V rámci nášho komentáru nemožno viac, než poukázať na tento jav. A povzbudiť veriacich, aby sa aspoň oni dozvedali o pápežovi či prebiehajúcej synode z niečoho vierohodnejšieho ako je bulvárna tlač, rozhlas či televízia. Aj preto, aby oni sami nezačali vidieť čiernobielo, aj preto, aby i druhým otvárali oči a pomáhali vidieť veci v správnych farbách – a tie sú určite svieže a pestré ako všade, kde zavanie Duch Svätý. A že cez Synodu vanie osobitným spôsobom, o tom netreba pochybovať.