Svätý Otec v utorkovej homílii: Aj nárek v utrpení je modlitbou

Vatikán 30. septembra - Aj nárek v ťažkých chvíľach sa môže stať modlitbou, no dávajme si pozor na „teatrálne náreky“. Toto zdôraznil Svätý Otec vo svojej homílii z rannej omše v Dome sv. Marty. Vychádzal v nej z prvého čítania z knihy Jób (Jób 3,1-3.11-17.20-23) a spomenul v nej aj tých, čo prežívajú veľké tragédie, ako napríklad kresťanov vyhnaných pre vieru zo svojich domovov.

Jób preklína deň, v ktorom sa narodil, jeho modlitba vyzerá ako zlorečenie. Ako pripomína pápež František, „Jób bol podrobený skúške, stratil celú rodinu, prišiel o všetok majetok, o zdravie, a celé jeho telo sa stalo akoby jednou veľkou ranou, odpudzujúcou ranou“. V tom momente „jeho trpezlivosť pretiekla a vyslovuje tieto slová. Sú nepekné! No Jób bol naučený hovoriť pravdivo a toto bola pravda, ktorú v tej chvíli pociťoval“. Pápež František pripomenul, že aj Jeremiáš „použil takmer tie isté slová: ‚Prekliaty deň, keď som sa narodil!‛“ „Vari sa tento človek rúha? Toto je moja otázka – pýta sa Svätý Otec – tento človek, ktorý sa v tejto situácii ocitol osamote, sa rúha?“

„Keď Ježiš narieka - ‚Otče, prečo si ma opustil!‛ - je to rúhanie? Toto je tajomstvo. Mnohokrát som počúval ľudí, ktorí prežívali ťažké, bolestné situácie, keď mnoho stratili alebo sa cítili osamotení a opustení. Prichádzajú sa posťažovať a kladú otázku: prečo? Prečo? Búria sa proti Bohu. A ja im hovorím: ‚Pokračuj v tejto modlitbe, lebo aj toto je modlitba‛. Modlitbou bolo aj to, keď Ježiš povedal svojmu Otcovi: ‚Prečo si ma opustil!‛“

Ako hovorí Svätý Otec, „to, čo tu hovorí Jób, je modlitbou. Lebo modliť sa znamená stávať sa pravdivými pred Bohom. A Jób sa nemohol modliť ináč“. „Modlíme sa uprostred reality, skutočná modlitba vychádza zo srdca, z toho, čo človek v tej chvíli prežíva“. Je to modlitba v bezútešných časoch, vo chvíľach života, kde nevidíme nádej, nevidíme obzor“:

„Mnoho, veľmi mnoho ľudí sa dnes nachádza v Jóbovej situácii. Mnoho dobrých ľudí tak ako Jób nerozumie, čo sa im to stalo a prečo vlastne. Mnohým bratom a sestrám chýba nádej. Pomyslime na tragédie, na veľké tragédie, napríklad na našich bratov, ktorí boli vyhnaní zo svojich domovov pre to, že sú kresťanmi a zostali bez ničoho. Mohli by povedať: ‚Pane, veď ja som v teba veril. Prečo? Vari veriť v teba, Pane, znamená prekliatie?‛“

„Myslime na starých ľudí odsunutých bokom. Pomyslime na chorých, na to množstvo osamelých ľudí v nemocniciach“, pokračoval Svätý Otec a zdôraznil, že za všetkých týchto ľudí a „aj za nás, keď kráčame v tmách, sa Cirkev modlí. Cirkev sa modlí! Berie na seba všetku túto bolesť a modlí sa!“ A my, „čo sme bez chorôb, bez hladu, čo nepociťujeme veľkú núdzu, vtedy, keď máme v duši trochu tmy, cítime sa byť mučeníkmi a prestávame sa modliť. Sú aj takí, čo hovoria: ‚Hnevám sa na Boha, nepôjdem viac na omšu!‛ ‚Ale kvôli čomu?‛, kladie si otázku pápež František a odpovedá: ‚Kvôli maličkosti‛. Svätý Otec poukázal na to, že keď sa svätá Terezka od Dieťaťa Ježiša v posledných rokoch svojho života „snažila myslieť na Nebo, vnímala v sebe hlas, ktorý akoby jej hovoril: ‚Nebuď hlúpa, nefantazíruj. Vieš, čo ťa čaká? Ničota!‛“

„Mnohokrát touto situáciou prechádzame, prežívame ju. Je toľko ľudí, čo si myslia, že skončia v ničote. Svätá Terezka sa modlila a prosila o silu pokračovať ďalej, aj v tme. Toto znamená ponoriť sa do trpezlivosti. Náš život je príliš ľahký, naše sťažnosti sú tak trochu teatrálnymi nárekmi. Oproti týmto nárekom toľkých ľudí, toľkých bratov a sestier, čo prežívajú temnotu, čo takmer stratili pamäť, takmer stratili nádej, ktorí prežívajú to vyhnanstvo zo seba samých, sú vyhnancami dokonca zo seba samých, je to nič! A Ježiš si týmto prešiel: od večera na Olivovej hore až po posledné slovo na kríži: ‚Otče, prečo si ma opustil!‛“

Pápež František poukázal na dve veci, ktoré môžu poslúžiť: „Prvá: pripraviť sa na obdobie tmy“, ktoré možno nebude také ťažké ako to Jóbove, „no obdobie tmy príde. Treba si na to pripraviť srdce.“ A druhá vec znie: „Modliť sa, ako sa modlí Cirkev, modliť sa spolu s Cirkvou za množstvo bratov a sestier, ktorí znášajú bolesť vyhnanstva zo seba samých, v tmách a v utrpení, bez nádeje, ktorá by bola naporúdzi“. Je to modlitba Cirkvi za týchto „trpiacich Ježišov“, ktorí sa nachádzajú všade“. -zk-