Pápež František pri 200. výročí obnovenia jezuitov

Homília pápeža Františka pri slávení vešpier 27. septembra 2014 spolu s jezuitmi v Kostole Najsvätejšieho mena Ježiš v Ríme na poďakovanie pri 200. výročí obnovenia Spoločnosti Ježišovej pápežom Piom VII.

Drahí bratia a priatelia v Pánovi,

Spoločnosť označená Ježišovým menom prežila ťažké časy prenasledovania. Počas generalátu P. Lorenza Ricciho «nepriatelia Cirkvi dosiahli zrušenie Spoločnosti» (Ján Pavol II. v Posolstve P. Kolvenbachovi z 31. júla 1990) zo strany môjho predchodcu Klementa XIV. Dnes, keď si pripomíname jej obnovenie, sme pozvaní obnoviť si pamäť, spomínať, znovu si v mysli vybaviť prijaté dobrodenia a osobitné dary (porov. Duchovné cvičenia, 234). Dnes to chcem urobiť tu spolu s vami.

V časoch súženia a nepokoja sa vždy zdvihne mrak pochybností a trápení a nie je ľahké ísť ďalej a napredovať na ceste. Zvlášť v ťažkých a krízových obdobiach prichádzajú mnohé pokušenia: zastaviť sa a diskutovať o ideách, nechať sa premôcť neútechou, zamerať sa na skutočnosť prenasledovania a iné nevidieť. Pri čítaní listov P. Ricciho ma veľmi oslovila jedna vec: jeho schopnosť nenechať sa zabrzdiť týmito pokušeniami a ponúknuť jezuitom v čase súženia taký pohľad na veci, ktorý ich ešte viac zakoreňoval v spiritualite Spoločnosti.

Páter Generál Ricci, keď písal vtedajším jezuitom, vidiac, ako sa mračná zaťahujú nad obzorom, utužoval ich v ich príslušnosti k telu Spoločnosti a k jej poslaniu. Všimnime si: v čase zmätku a nepokoja urobil rozlišovanie. Nestrácal čas rozprávaním o ideách a lamentovaním, ale prevzal na seba zodpovednosť za povolanie Spoločnosti. Mal povinnosť udržiavať ho, a to aj konal.

A tento postoj priviedol jezuitov k tomu, že prežili skúsenosť Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Stojac pred stratou všetkého, dokonca aj svojej verejnej identity, neodporovali Božej vôli, nebránili sa konfliktu v snahe zachrániť seba samých. Spoločnosť – a to je pekné – prežila tento konflikt až do dna bez toho, aby ho umenšovala. Prežila poníženie s Kristom poníženým, poslúchla. Záchrana z konfliktu nikdy nespočíva v prefíkanosti a stratégiách stavania sa na odpor. V zmätku a zoči-voči poníženiu Spoločnosť uprednostnila prežívať rozlišovanie Božej vôle bez toho, aby hľadala spôsob ako z konfliktu vyjsť zdanlivo pokojným postupom, či aspoň s eleganciou, neurobila tak.

Naše srdce nikdy neupokojí zdanlivá nerušenosť, ale len pravý pokoj, ktorý je Božím darom. Nikdy nehľadajme ľahký kompromis, ani nepraktizujme plytké «irénizmy». Iba rozlišovanie nás zachraňuje od skutočného vykorenenia, od ozajstného «potlačenia» srdca, ktorým je sebectvo, svetáckosť, strata nášho horizontu, našej nádeje, ktorou je Ježiš a ktorou je jedine Ježiš. Takto P. Ricci a Spoločnosť v období zrušenia dali prednosť ozajstnej histórii pred nejakou prípadnou šedivou „historkou“, vo vedomí, že láska je tá, ktorá súdi dejiny a že nádej – aj v temnote – je väčšia ako naše očakávania.

Rozlišovanie sa má konať s rýdzim úmyslom, s jednoduchosťou v oku. Preto P. Ricci práve v tejto situácii zmätku a stratenosti pristupuje k tomu, aby hovoril o hriechoch jezuitov. Zdá sa to, akoby bol robil antireklamu. Neobraňuje sa pokladajúc sa za obeť dejín, ale uznáva, že je hriešnik. Hľadieť na seba tak, že sa uznávame za hriešnikov bráni tomu, aby sme sa stavali do pozície obetí stojacich pred katom. Uznať sa za hriešnikov, uznať, že sme naozaj hriešnici, znamená zaujať správny postoj pre prijatie útechy.

V krátkosti si môžeme pripomenúť túto cestu rozlišovania a služby, ktorú páter generál naznačil Spoločnosti. Keď v roku 1759 Pombalove dekréty zničili portugalské provincie Spoločnosti, P. Ricci neprežíval tento konflikt ponosovaním sa, či upadnutím do neútechy, ale pozýval k modlitbe za vyprosenie si dobrého ducha, pravého nadprirodzeného ducha povolania, dokonalej poddajnosti voči Božej milosti. Keď v roku 1761 táto búrka zúrila vo Francúzsku, páter generál pozýval vložiť všetku nádej v Boha. Chcel, aby z podstúpených skúšok vzišiel osoh pre väčšie vnútorné očistenie: ony nás privádzajú k Bohu a môžu poslúžiť na jeho väčšiu slávu; ďalej odporúča modlitbu, svätosť života, pokoru a ducha poslušnosti. V roku 1760, po vyhnaní španielskych jezuitov, pozýva naďalej k modlitbe. A nakoniec, 21. februára 1773, iba šesť mesiacov pred podpísaním breve Dominus ac Redemptor, bez akejkoľvek možnosti ľudskej pomoci, vidí milosrdnú ruku Boha, ktorý vyzýva tých, ktorých podrobuje skúške, aby sa nespoliehali na iných, ale jedine na neho. Dôvera musí rásť práve vtedy, keď nás okolnosti zrážajú na zem. Pre pátra Ricciho bolo dôležité, aby Spoločnosť až po posledného člena bola verná duchu svojho povolania, ktorým je väčšia Božia sláva a spása duší.

Spoločnosť aj pred svojím vlastným koncom zostala verná cieľu, pre ktorý bola založená. Práve preto Ricci v závere povzbudzuje, aby si zachovala ducha lásky, jednoty, poslušnosti, trpezlivosti, evanjeliovej jednoduchosti a ozajstného priateľstva s Bohom. Všetko ostatné je svetáctvo. Nech nami aj dnes preniká plameň väčšej Božej slávy, nech spáli každé samouspokojenie a nech nás obklopí tým plameňom, ktorý máme vo vnútri, ktorý nás sústreďuje i rozpína, zväčšuje i umenšuje.

Takto Spoločnosť prežila najvyššiu skúšku obety, ktorá bola od nej nespravodlivo požadovaná, prisvojac si tak modlitbu Tóbiho, ktorý s dušou skrúšenou od bolesti vzdychá, plače a potom sa modlí: «Pane, ty si spravodlivý a spravodlivé sú všetky tvoje skutky. Všetky tvoje cesty sú milosrdenstvo a pravda; ty súdiš celý svet. Teraz si, Pane, spomeň na mňa a zhliadni na mňa! Netrestaj ma za moje hriechy, ani za hriechy a nedbalosť mojich otcov, ktorými sme sa previnili proti tebe, lebo sme neposlúchali tvoje prikázania. Preto si nás vydal za korisť, do zajatia a na smrť, aby sme boli na posmech, ohováranie a potupu u všetkých národov, medzi ktoré si nás rozohnal». A zakončí s najdôležitejšou prosbou: «Neodvracaj odo mňa svoju tvár, Pane!» (Tob 3,1-4.6b).

A Pán odpovedal tak, že poslal Rafaela, aby sňal beľmo z Tóbiho očí, aby znovu videl Božie svetlo. Boh je milosrdný, Boh korunuje milosrdenstvom. Boh nás má rád a zachraňuje nás. Cesta, ktorá vedie do života, je niekedy úzka a tesná, ale súženie, ak sa prežíva vo svetle milosrdenstva, nás očisťuje ako oheň, prináša hojnú útechu a zapaľuje naše srdce, podnecujúc ho k modlitbe. Naši bratia jezuiti v období zrušenia boli zanietení v duchu a v Pánovej službe, radostní v nádeji, pevní v súžení, vytrvalí v modlitbe (porov. Rim 12,11-13). A toto slúžilo Spoločnosti ku cti, a nie chváloreči o jej zásluhách. A tak to bude navždy.

Rozpomeňme sa na naše dejiny: Spoločnosť «dostala milosť nielen v Krista veriť, ale aj trpieť pre neho» (Flp 1,29). Prospeje nám, ak si to pripomenieme. Loďka Spoločnosti bola zmietaná vlnami a niet sa tomu čo diviť. Aj s Petrovou loďkou sa to dnes môže diať. Noc a moc temna sú vždy prítomné. Veslovať je namáhavé. Jezuiti majú byť «skúsenými a statočnými veslármi» (Pius VII., Sollecitudo omnium ecclesiarum): veslujte teda! Veslujte, buďte silní, aj keď duje opačný vietor! Veslujme v službe Cirkvi. Spoločne veslujme! Kým však veslujeme – a veslujeme všetci, aj pápež vesluje v Petrovej loďke – musíme sa veľmi modliť: «Pane, zachráň nás!», «Pane, zachráň svoj ľud!» Pán nás zachráni, hoci sme ľuďmi slabej viery a hriešnikmi. Dúfajme v Pána! Vždy dúfajme v Pána!

Spoločnosť znovuobnovená mojím predchodcom Piom VII. bola zložená z mužov odvážnych a pokorných v ich svedectve nádeje, lásky a apoštolskej kreativity, ktorá pochádza z Ducha. Pius VII. napísal, že chcel obnoviť Spoločnosť, aby «vhodným spôsobom vyšiel v ústrety duchovných potrebám kresťanského sveta bez rozdielu medzi ľuďmi a národmi» (tamže). Kvôli tomu dal jezuitom, ktorí tu i tam ešte existovali vďaka jednému luteránskemu panovníkovi a jednej pravoslávnej panovníčke, oprávnenie «zostať zjednotenými v jednom tele». Nech Spoločnosť zostane zjednotená v jednom tele!

Spoločnosť sa hneď stala misionárskou a dala sa k dispozícii Apoštolskej stolici vo veľkodušnom nasadení «pod zástavou kríža pre Pána a jeho zástupcu na zemi» (Formula Instituti, 1). Spoločnosť obnovila svoju apoštolskú činnosť kázňami a vyučovaním, duchovnými ministériami, vedeckým výskumom a sociálnou činnosťou, misiami a starostlivosťou o chudobných, trpiacich a vytlačených na okraj.

Dnes Spoločnosť s múdrosťou a činorodosťou čelí aj tragickému problému vyhnancov a utečencov a usiluje sa prostredníctvom rozlišovania integrovať službu viery a napomáhanie spravodlivosti v súlade s evanjeliom. Potvrdzujem dnes to, čo nám povedal Pavol VI. počas našej 32. generálnej kongregácie a čo som ja sám počul na vlastné uši: «Kdekoľvek v Cirkvi, aj v najnáročnejších a najvyhrotenejších oblastiach, na križovatkách ideológií, v spoločenských prepadliskách, tam, kde bola a je konfrontácia medzi spaľujúcou núdzou človeka a trvalým posolstvom evanjelia, tam boli a tam sú jezuiti». To sú prorocké slová budúceho blahoslaveného Pavla VI.

V roku 1814, vo chvíli obnovenia, boli jezuiti malým stádom, «najmenšou Spoločnosťou», ktorá sa však dokázala po skúške kríža vložiť do veľkého poslania prinášať svetlo evanjelia až po končiny zeme. Tak sa máme dnes cítiť my, a to vo vychádzaní, v poslaní. Identita jezuitu je identitou muža, ktorý sa klania iba Bohu a miluje a slúži svojim bratom, ukazujúc svojím príkladom nie iba v čo verí, ale aj v čo dúfa a kto je ten, do ktorého vložil svoju nádej (porov. 2 Tim 1,12). Jezuita chce byť Ježišovým spoločníkom, takým, ktorý má rovnaké zmýšľanie ako Ježiš.

Bula Pia VII., ktorou bola Spoločnosť obnovená, bola podpísaná 7. augusta 1814 v Bazilike Santa Maria Maggiore, kde náš svätý otec Ignác slávil svoju prvú svätú omšu vo Vianočnej noci roku 1538. Mária, naša Pani, Matka Spoločnosti, bude dojatá našimi snahami byť v službe jej Synovi. Ona nech nad nami bdie a vždy nás ochraňuje.

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ