Muž modlitby Ján Pavol II. – svedectvo kardinála Re
Prinášame svedectvo kardinála Giovanniho Battistu Re, niekdajšieho úzkeho spolupracovníka
pápeža Jána Pavla II., publikované v denníku L´Osservatore Romano 28. marca 2014.
Dnes 80-ročný taliansky kardinál bol v roku 1987 menovaný Jánom Pavlom
II. za sekretára Kongregácie pre biskupov, v roku 1989 za substitúta Štátneho sekretariátu
v sekcii pre všeobecné záležitosti a v rokoch 2000 – 2010 bol prefektom Kongregácie
pre biskupov. Na kardinála ho kreoval Ján Pavol II. 21. februára 2001, od roku 2002
je v hodnosti kardinála-biskupa.
Gigantickú osobnosť Jána Pavla II. ocenil
svet predovšetkým pre to, čo urobil za 26 a pol roka svojho pontifikátu, pretože toto
bol najviditeľnejší aspekt. Avšak jeho najdominantnejšou dimenziou bola bez pochýb
modlitba. Jeho dlhý život bol obdivuhodnou syntézou modlitby a činnosti, predsa však
v jeho mysli a v jeho osobnej vízii mala prednosť modlitba. Karol Wojtyla už od svojej
mladosti miloval modlitbu a dával jej vždy privilegované miesto. Tvorila súčasť jeho
existencie. Dá sa povedať, že modlitba bola zdrojom jeho dynamizmu a jeho neúnavnej
apoštolskej činnosti. Bola tiež príčinou pôsobivosti jeho svedectva.
Pracujúc
v blízkosti Jána Pavla II. bolo mnoho vecí, ktoré sa človeka dotýkali. Predovšetkým
to bola jeho istota. Bol človekom pevného presvedčenia. A potom tiež hĺbka jeho myšlienok,
schopnosť hovoriť k davom, ľahkosť s akou zvládal cudzie jazyky, pohotovosť s akou
dokázal odpovedať v danej situácii. Ale to, čo na mňa vždy najviac zapôsobilo, bola
intenzita jeho modlitby, prejav naozaj hlbokej a žitej jednoty s Bohom. Spôsob, akým
sa vždy pohrúžil do modlitby napĺňal úžasom. Bolo vidieť zápal, ktorý ho pohlcoval,
akoby ani nemal problémy a naliehavé povinnosti, ktorým sa musel aktívne venovať.
Jeho výraz počas modlitby prezrádzal hlboké sústredenie a súčasne pokojné uvoľnenie.
Boli svedectvom hlbokého duchovného zjednotenia sa a presvedčivým výrazom modlitby,
ktorej sa oddával a prežíval. Keď sa modlil osamote, dalo sa vycítiť, ako sa pre neho
zjednotenie s Bohom stalo dychom jeho duše a prameňom jeho usudzovania. Dojemná bola
ľahkosť a rýchlosť, s akými prechádzal od kontaktu s ľuďmi k rozjímaniu v intímnom
rozhovore s Bohom. Mal veľkú schopnosť sústredenia sa. Keď bol sústredený v modlitbe,
zdalo sa, že to, čo sa dialo okolo neho, sa ho nedotýka a netýka, až tak sa vnáral
do stretnutia sa s Bohom. Prechod z jednej činnosti do druhej počas dňa vždy sprevádzal
rýchlou modlitbou. Keď svojím drobným rukopisom písal v poľštine svoje prejavy, homílie
alebo dokumenty magistéria, text sa vždy začínal krátkou invokáciou alebo modlitbou
v latinčine na pravej strane listu, v ktorej pokračoval aj na nasledovnej strane.
Napríklad: Totus tuus ego sum a na nasledujúcej strane: et omnia mea tua
sunt a tak ďalej aj na ostatných stranách. Modlitbou sa pripravoval na rôzne stretnutia
dňa alebo týždňa. Niekoľkokrát to výslovne povedal. Napríklad, keď prijal Gorbačova
v roku 1989. Pápež začal spoločný rozhovor tým, že sa mu zdôveril o svojej modlitbe
k Bohu za jeho osobu a aj za ich vzájomné stretnutie. Všetky svoje dôležité voľby
nechával vyzrieť v modlitbe. Pred každým významným rozhodnutím sa Ján Pavol II. najprv
za danú skutočnosť dlho – niekoľko dní, niekedy aj niekoľko týždňov – modlil. Čím
dôležitejšie bolo rozhodnutie, tým dlhšia bola modlitba. Pri ťažších voľbách sa nikdy
nerozhodoval ihneď. Tým, ktorí ho o niečo žiadali alebo mu niečo navrhovali, odpovedal,
že skôr, než rozhodne, chce nad tým najprv popremýšľať. V skutočnosti tak získaval
čas, aby si vypočul názor iných. Mal vždy mnoho kontaktov, najmä sa však chcel za
danú skutočnosť modliť a získať tak svetlo zhora skôr, než sa rozhodne. Spomínam si
na viac prípadov za tie roky, keď som bol substitútom Štátneho sekretariátu, keď sa
mi zdalo, že pápež bol už jasne naklonený v prospech istého rozhodnutia. Spýtal som
sa ho teda, či môžeme pokračovať a vydať o tom komuniké. Odpoveď bola: „Počkajme,
chcem sa za to ešte trochu modliť pred tým, ako sa definitívne rozhodnem.“ Keď
sa skúmala istá otázka a nedarilo sa nájsť riešenie, pápež to uzatvoril slovami: „Musíme
sa ešte modliť, aby nám Pán prišiel na pomoc.“ Ján Pavol II. sa odovzdával modlitbe,
aby mal jasno v ceste, ktorou sa mal uberať.
Dva týždne po svojom zvolení na
pápežský stolec išiel do svätyne Mentorella, ktorá je asi šesťdesiat kilometrov vzdialená
od Ríma a hovoril o modlitbe. Okrem iného spomenul, že prvým poslaním pápeža voči
Cirkvi a voči svetu je modliť sa. Povedal: „Modlitba (...) je prvou úlohou a v
istom zmysle prvým ohlasovaním pápeža, tak ako je prvou podmienkou jeho služby v Cirkvi
a vo svete.“ Potom doplnil, že „modlitba je prvou podmienkou autentickej slobody
ducha“, „vovádza človeka do vzťahu so živým Bohom“, a preto
„dáva zmysel celému životu, v každom jeho momente, za každých okolností.“
Modlitba
bola u neho akoby niečím spontánnym a zároveň bola spojená s tradičnými prejavmi ľudovej
zbožnosti, medzi nimi napríklad hodina adorácie každý štvrtok, modlitba krížovej cesty
každý piatok a každodenný ruženec. Eucharistia, kríž a Panna Mária boli tromi centrami
jeho zbožnosti. Svätá omša bola pre neho najvyššou a najsvätejšou skutočnosťou, srdcom
každého jeho dňa. Počas jedného stretnutia s kňazmi v roku 1995 povedal: „Svätá
omša je absolútnym centrom môjho života a každého môjho dňa.“ Keď bol doma a program
mu dovoľoval zotrvať samému v kaplnke, rád sa modlieval ležiac na podlahe ako pri
kňazskej a biskupskej vysviacke. Tou polohou tela chcel vyjadriť hlbokú úctu a úpenlivú
pokornú prosbu pred nekonečnou veľkosťou Boha. -zk-