Kardinál Giovanni Battista Re: Tajomstvo nesmiernej sympatie Jána XXIII.

Ako je známe, 27. apríla budú medzi svätých zaradené dve významné osobnosti z radov pápežov: Ján XXIII. a Ján Pavol II. Nadovšetko obľúbení a milovaní pápeži, ktorí ostávajú v srdciach ľudí, a ktorí svojou pôsobivou genialitou otvorili nové horizonty na ceste Cirkvi a ovplyvnili dejiny sveta. Dvaja pápeži, navzájom odlišní svojím pôvodom a formáciou, no obaja významní pre svoju šľachetnosť duše, nesmiernu ľudskosť, mimoriadnu spiritualitu a inteligenciu. Aké je tajomstvo nesmiernej sympatie, ktorú pápež Roncalli vzbudzoval u mužov a žien každého národa, zo všetkých oblastí života, či dokonca u tých, ktorí zastávali odlišné náboženské a politické presvedčenie? Odpoveď na túto otázku ponúka vo svojom článku pre denník L´Osservatore Romano taliansky kardinál Giovanni Battista Re, niekdajší prefekt Kongregácie pre biskupov.

Pápež Ján XXIII., rodák zo Sotto il Monte v oblasti Bergama, fascinoval veľkých i malých svojou prekypujúcou dobrotou, ktorá sa prejavovala aj v spontánnych a dojemných gestách. Tak tomu bolo aj v ten večer, keď bol otvorený Druhý vatikánsky koncil, keď ľuďom zhromaždeným na Námestí sv. Petra povedal, aby, keď sa vrátia domov, pohladili svoje deti a povedali im, že je to „pohladenie od pápeža“.
Ľudstvo žízni po dobre, láske, ľudskom teple, a keď objaví tieto hodnoty žité s takou intenzitou, aká bola charakteristická pre pápeža Roncalliho, rodí sa spontánny obdiv a sympatia. Dobrota, s akou si pápež Ján XXIII. získal svet, sa opierala o jeho radostnú, pokojnú a optimistickú povahu, ale nemožno zabudnúť, že jeho charakter bol výsledkom úsilia a nepretržitej práce na osobnej cnosti, čerpajúc zo školy evanjelia. Inými slovami, jeho spôsob bytia a života bol ovocím hlbokého života modlitby a asketickej snahy o sebazdokonalenie, ktoré si ako dieťa osvojil v rodine a potom v nich dozrieval a rástol. Keď pôsobil ako nuncius v Bulharsku, svojim rodičom napísal: „Odkedy som odišiel z domu, pred niečo viac ako desiatimi rokmi, prečítal som veľa kníh a naučil som sa mnoho vecí, ktoré ste ma vy nemohli naučiť. Ale tie niekoľké, ktoré som sa naučil od vás, sú pre mňa stále tie najcennejšie a najdôležitejšie. Podopierajú a dávajú hodnotu mnohým ďalším, ktorým som sa naučil neskôr.“

Dobrota pápeža Roncalliho si získavala veľký úspech, pretože bola sprevádzaná múdrosťou a zdravým rozumom. Bola to dobrota osvetlená tou inteligenciou, ktorá vie vždy hľadieť doďaleka. Keď sa Roncalli stal pápežom, začal s iniciatívami, ktoré si podmanili svet, pričom medzi najpozoruhodnejšie patrí zvolanie koncilu. Vždy sa snažil mať priateľské vzťahy s ľuďmi, a tiež s ľuďmi vzdialenými od Cirkvi a od kresťanskej viery. Vo svojom živote bol bezpochyby staviteľom nie múrov, ale mostov. Druhý vatikánsky koncil je v skutočnosti veľkým mostom, ktorý postavil smerom k modernému svetu. Rovnako aj jeho dve nezabudnuteľné encykliky Mater et magistra a Pacem in terris predstavujú dva druhy mostov ku všetkým ľuďom dobrej vôle na tému hospodárstva, práce, sociálnej spravodlivosti a pokoja.
Roncalli svojou dobrotou – ako apoštolský nuncius, ako patriarcha Benátok a potom ako pápež – dokázal vyriešiť mnoho problémov, pretože jeho dobrota otvárala dvere k dialógu a toto mu pomáhalo nájsť správne riešenia. Bol presvedčený o tom, že hoci nejaký človek možno inklinuje k zlému, prebýva v ňom vždy lúč dobra a kúsok ľudskosti. Ako zvykol hovoriť, v každom mužovi a v každej žene je čosi dobré, aj v tých, ktorí sa zdajú byť tými najhoršími. Z tohto dôvodu mal dôveru nielen v Boha, ale aj v ľudí.

Keď Cirkev vyhlasuje pápeža Roncalliho za svätého, zo srdca vyviera spontánny hlasitý súhlas: Česť a sláva tomuto pápežovi, ktorý otvoril koncil, dobrorečenie tomuto pápežovi, ktorý ukázal svetu obraz dobra a naznačil všetkým, že jedinou cestou, ktorá vedie k lepšej budúcnosti, je cesta pravdy, spravodlivosti, solidarity a lásky. Nech je požehnaný tento pápež, ktorý naučil svet tomu, že ľudstvo potrebuje predovšetkým lásku a dobrotu. (Zdroj: L´Osservatore Romano, 28. marca 2014) –mf–