Pápež v piatkovej homílii: Učme sa od detí, ako sa máme spovedať

Vatikán 25. október – K odvahe pomenovať svoje hriechy pravým menom nás povzbudil pápež František počas piatkovej rannej svätej omše v Dome sv. Marty. V homílii sa sústredil na sviatosť zmierenia. Ako povedal, ísť na spoveď je ako ísť v ústrety Ježišovej láske s úprimným srdcom a transparentnosťou detí. Nemá nás preto odrádzať zahanbenie, máme ho naopak prijať ako „milosť“, ktorá nám pomôže pochopiť Božie odpustenie.

Pre mnohých dospelých veriacich je vyznanie hriechov pred kňazom neprekonateľne náročné, čo často vedie k zanedbávaniu tejto sviatosti. Alebo je takou ťažkosťou, že sa stáva okamihom pravdy v pokuse o jej prikrášlenie. Sv. Pavol vo svojom liste Rimanom (Rim 7, 18-25a) robí pravý opak, poznamenal Svätý Otec. Verejne pred komunitou uznáva, že „v jeho tele nesídli dobro“. Tvrdí, že je „zajatcom“, ktorý nerobí dobro, ktoré chce, ale zlo, ktoré nechce. V živote viery sa stáva, povedal pápež, že keď chcem robiť dobro, zlo je na dosah ruky:

„A toto je zápas kresťanov. Náš každodenný boj. Nie vždy máme odvahu hovoriť o tomto boji ako hovorí Pavol. Vždy hľadáme spôsob na ospravedlnenie. Ale všetci, áno všetci sme hriešnici. Hovoríme to tak, nie? Povedzme to dramaticky: je to náš boj. A ak si to nepriznáme, nikdy nedosiahneme Božie odpustenie. Pretože ak to, že som hriešnik je len nejaké slovo, spôsob, ako sa to hovorí, tak nepotrebujeme Božie odpustenie. Ale ak je to skutočnosť, ktorá z nás robí otrokov, potrebujeme toto Pánovo vnútorné oslobodenie, potrebujeme tú moc. Oveľa dôležitejšie však je, že Pavol preto, aby našiel cestu vyslobodenia, vyznáva svoj hriech, svoju tendenciu k hriechu pred spoločenstvom. Neskrýva ju.“

Pokorné vyznanie hriechov je to, čo Cirkev žiada od nás všetkých, pripomenul Svätý Otec citujúc výzvu sv. Jakuba: «Vyznávajte si navzájom hriechy» (porov. Jak 5,16). Ale nie pre reklamu, lež preto, aby sme vzdali chválu Bohu a s uznaním, že je to „on, ktorý ma zachraňuje“. To je dôvod, prečo ideme na spoveď k bratovi, bratovi kňazovi. Aby sme si počínali ako Pavol. Predovšetkým s rovnakou konkrétnosťou, zdôraznil pápež František.

„Niektorí ľudia hovoria: Ja sa spovedám Bohu. Toto je jednoduché, však? Je to ako spoveď prostredníctvom e-mailu. Boh je tam ďaleko, ja hovorím tie veci, ale nie tvárou v tvár, nie medzi štyrmi očami. Pavol priznáva svoju slabosť pred bratmi tvárou v tvár. Iní hovoria: ‚Veď ja chodím na spoveď‘, no spovedajú sa z vecí natoľko všeobecných, akoby lietali vo vzduchu, nie sú konkrétni. To je to isté, ako keby ani nič neurobili. Vyznanie hriechov nie je ako ísť na stretnutie s psychiatrom, ani nie ako ísť do mučiarne. Znamená povedať Pánovi: ‚Pane, som hriešnik‘, no povedať to prostredníctvom brata, aby to vyznanie bolo konkrétne. Som hriešnik preto a preto.“

Ide tu o konkrétnosť, čestnosť a tiež úprimnú schopnosť hanbiť sa za svoje chyby Neexistujú chodníčky v tieni ako alternatíva k otvorenej ceste, ktorá vedie k Božiemu odpusteniu, k precíteniu jeho odpustenia a jeho lásky v hĺbke srdca. V tejto súvislosti Svätý Otec naznačil, že sa máme čo učiť od detí:

„Tí maličkí majú túto múdrosť: keď príde na spoveď dieťa, nikdy nehovorí všeobecne. Povie: ‚Otče, urobil som to a to, mojej tete som urobil tamto a ešte som povedal toto slovo‘ a povedia to slovo. Sú konkrétni. Majú tú jednoduchosť pravdy. My máme vždy tendenciu skrývať skutočnosť našej biedy. Ale je tu jedna pekná vec. Keď v Božej prítomnosti vyznávame svoje hriechy také, aké sú, vždy pociťujeme milosť zahanbenia. Hanbiť sa pred Bohom je milosť. Je to milosť, keď sa hanbím. Spomeňme si na Petra po Ježišovom zázraku na jazere: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny.» Hanbil sa za svoj hriech pred svätosťou Ježiša Krista.“ –jk–