Pápež František odpovedal, ako účinne komunikovať vieru

Počas sobotnej vigílie Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes uverejňujeme druhú z nich:

Otázka:
Svätý Otec, môj príbeh je skúsenosťou z každodenného života ako mnohé iné. Snažím sa žiť vieru v mojom pracovnom prostredí v kontakte s inými ako úprimné svedectvo o dobrodeniach, ktoré prijímam zo stretnutia s Pánom. Som, sme „Božími myšlienkami“, pochádzajúcimi od tajomnej Lásky, ktorá nám dala život. Vyučujem v jednej škole a toto vedomie mi dáva dôvod byť oduševnenou pred mojimi žiakmi a spolupracovníkmi. Často sa presviedčam o tom, že mnohí hľadajú šťastie na toľkých individuálnych cestách, ktoré sa mnohokrát zredukujú na materializmus. Taký človek chce mať všetko, ale ostáva večne neuspokojený alebo ho to privádza až k nihilizmu a nič pre neho nemá význam. Kladiem si otázku, ako môže ponuka viery, ktorá tkvie v osobnom stretnutí, v spoločenstve, v ľude, zasiahnuť srdce muža a ženy našich čias. Sme stvorení pre nekonečno – „stavte život na veľké ideály!“ – povedali ste nedávno, a predsa všetko okolo nás a našich mladých akoby chcelo povedať, že sa stačí uspokojiť s priemernými, polovičatými odpoveďami, a že sa človeku stačí oddať konečným veciam bez toho, aby hľadal viac. Niekedy sme ustráchaní ako učeníci pri očakávaní Turíc. Cirkev nás pozýva k novej evanjelizácii. Myslím si, že všetci, čo sme tu prítomní, mocne pociťujeme túto výzvu, ktorá je jadrom našich skúseností. Preto Vás chcem poprosiť, Svätý Otče, pomôžte mne i ostatným pochopiť, ako žiť túto výzvu v našej dobe. Čo je najdôležitejšie, podľa Vás, pre naše hnutia, združenia a spoločenstvá, na čo máme hľadieť, aby sme uskutočnili úlohu, pre ktorú sme povolaní? Ako môžeme dnes účinným spôsobom komunikovať vieru?

Pápež František:
Poviem iba tri slová. Prvé: Ježiš. Kto je najdôležitejší? Ježiš. Ak aj ideme vpred organizovane a rozbiehame aj iné veci, pekné veci, bez Ježiša nenapredujeme, veci sa nedaria. Ježiš je najdôležitejší. Teraz by som vám chcel trochu niečo vyčítať tak bratsky, medzi nami. Na námestí ste všetci volali „František, František, pápež František...“ A kde bol Ježiš? Chcel som, aby ste volali: „Ježiš, Ježiš je Pán, a je uprostred nás!“. Odteraz už viac nie „František“, ale „Ježiš“, dobre?
Druhým slovom je modlitba. Hľadieť na Božiu tvár, ale predovšetkým – a to je prepojené s tým, čo som povedal pred chvíľou – vnímať, že niekto hľadí na nás. Pán sa na nás díva: hľadí na nás prvý. Toto zažívam pred bohostánkom, keď sa večer idem modliť pred Pána. Niekedy i trošku zadriemem; stáva sa to, pretože celodenná únava ťa niekedy uspí. On mi však rozumie. Keď myslím na to, že on na mňa hľadí, cítim veľkú útechu. Myslíme si, že sa musíme modliť, hovoriť, hovoriť, hovoriť... Nie! Nechajme Pána, aby na nás hľadel. Keď sa on na nás díva, dodáva nám silu a pomáha nám vydávať svedectvo o ňom. Položená otázka sa týkala vydávania svedectva o viere, však? Modlitba, ...najprv Ježiš, potom modlitba a mám istotu, že Boh ma drží za ruku. Najpodstatnejšie je nechať sa ním viesť. Toto je najdôležitejší predpoklad. Ozajstnými evanjelizátormi sa staneme iba vtedy, ak sa necháme ním viesť. Spomeňme si na Petra: ...pravdepodobne mal popoludňajšiu siestu a vtedy sa mu zjavilo prestieradlo so všetkými zvieratami. Ježiš k nemu hovoril, on však nechápal. V tej chvíli za ním prišli niektorí, čo neboli Hebrejmi a volali ho, aby s nimi šiel do istého domu. Videl, ako Duch Svätý zostupoval nadol. Peter sa nechal viesť Ježišom k tejto prvej evanjelizácii pohanov, ktorí neboli Hebrejmi: to bola vtedy nepredstaviteľná vec. A podobne v dejinách, v celých dejinách. Dovoliť Ježišovi, aby nás viedol. On je tu vodcom: naším vodcom je Ježiš.

A tretie slovo: svedectvo. Mať Ježiša, modlitba – to prenechanie sa mu, aby nás viedol – a napokon svedectvo. Rád by som ešte čosi doplnil. To, že sa necháme viesť Ježišom, nás privedie k Ježišovým prekvapeniam. Mohli by sme si myslieť, že evanjelizáciu by sme mali pripravovať za písacím stolom, premýšľať o stratégiách a tvoriť plány. Toto všetko je však iba nástrojom, malým nástrojom. Najdôležitejšie je toto: Ježiš, prenechanie sa mu, aby nás viedol a potom vytvorme aj stratégie. Tie sú však druhoradé.
A o svedectve: komunikácia viery je možná iba prostredníctvom svedectva a tým je láska. Nie našimi myšlienkami, ale s evanjeliom, ktoré žijeme vo vlastnom živote a Duch Svätý ho v našom vnútri oživuje. Ide o istú súčinnosť medzi nami a Duchom Svätým, a tou je svedectvo. Cirkev nesú dopredu svätí, tí, ktorí vydávajú presne takéto svedectvo. Ako povedali Ján Pavol II. a Benedikt XVI.: dnešný svet veľmi potrebuje svedkov. Nie veľa rozprávať, ale hovoriť celým svojím životom: súlad života, pravdivosť vlastného života! Koherencia života, ktorá značí prežívať kresťanstvo ako stretnutie s Ježišom, ktoré nás privedie k iným, a nie ako nejakú spoločenskú skutočnosť: sme takými sociálne? Sme kresťanmi? Zavretými do seba? Nie, takto nie. Ide o svedectvo.
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ