Pápež František: Zahanbenie nad svojimi hriechmi je cnosť potrebná na prijatie Božieho odpustenia

Hanbiť sa za svoje hriechy je cnosť pokorného človeka, ktorá ho pripravuje na prijatie Božieho odpustenia, ako povedal pápež František dnes ráno počas svätej omše v kaplnke Domu sv. Marty. Prítomní boli na nej zamestnanci vatikánskej inštitúcie zvanej Správa majetku Apoštolskej stolice, vrátane jej predsedu kardinála Domenica Calcagnoa, ktorý so Svätým Otcom koncelebroval.

Pápež František komentujúc Prvý Jánov list, ktorý hovorí, že «Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy» zdôraznil, že všetci poznáme temnotu v našich životoch, chvíle, keď všade, dokonca aj v našom vedomí a svedomí je tma, ale toto neznamená kráčať v tme:

„Kráčať v tme znamená byť spokojný sám so sebou; byť presvedčený, že nepotrebujem spásu. Toto je tma! Keď niekto kráča ďalej touto cestou tmy, nie je ľahké vrátiť sa. A tak sv. Ján pokračuje, pretože možno práve tento spôsob uvažovania ho k tomu nútil: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.» Pozrite sa na svoje hriechy, na naše hriechy: všetci sme hriešnici, všetci... Toto je východiskový bod. Keď vyznávame svoje hriechy, Boh je verný a oprávnený, aby nám ich odpustil a očistil nás od každej neprávosti. Toto predstavuje pre nás Pán, ten dobrý, verný, spravodlivý, ktorý nám odpúšťa.“

Keď Pán odpúšťa – pokračoval pápež –, koná spravodlivo v prvom rade voči sebe, pretože prišiel, aby zachraňoval a odpúšťal prijímajúc nás s nehou Otca. Pán je láskavý voči tým, ktorí sa ho boja, voči tým, ktorí idú k nemu. On nás vždy prijme, pochopí, chce nám darovať pokoj, ktorý len on dáva. Toto je to, čo sa deje vo sviatosti zmierenia, aj keď si toľkokrát myslíme, že ísť na spoveď, je ako ísť do čistiarne, aby sme sa zbavili nečistoty na našom oblečení:

„Ale Ježiš v spovedelnici nie je čistiareň: je to stretnutie s Ježišom, ale s týmto Ježišom, ktorý nás čaká. Čaká nás však takých, akí sme. Pane, pozri, toto som ja... Avšak nám je trápne povedať pravdu: ‚Urobil som toto, myslel som si toto.‘ No zahanbenie je v skutočnosti cnosť kresťana, aj každého človeka... Je to schopnosť hanbiť sa. V našej krajine sa tým, ktorí sa už neostýchajú, nezahanbia zoči-voči ničomu, hovorí: toto je človek bez hanby, pretože sa nedokáže hanbiť. Zahanbenie je cnosť pokorných mužov a žien.“

„Je potrebné mať dôveru“ – pokračoval Svätý Otec v homílii –, „že keď hrešíme, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého.“ On sa nás zastane pred Otcom a on nás ochráni pred našimi slabosťami. Ale musíme sa postaviť pred Pána s pravdou o nás samých, že sme hriešni, ale aj s dôverou, dokonca s radosťou, bez prikrášľovania, maskovania... Nikdy sa nesmieme pred Bohom pretvarovať. Hanbiť sa je cnosť. Požehnaná ostýchavosť! Je to cnosť, ktorú od nás žiada Ježiš: pokora a poníženosť.“

„Pokora a poníženosť sú rámcom kresťanského života. Kresťan musí byť pokorný a ponížený. Ježiš toto od nás čaká, aby nám odpustil. Ísť na spoveď, nie je trápením, mučením. Nie! Je to oslava Boha zato, že ja – hriešnik som vďaka nemu zachránený, spasený. On ma nečaká, aby ma karhal, trestal. Nie, čaká na mňa s nehou, aby mi odpustil. A ak zajtra urobím to isté? Choď zas a zas, ale choď.... Vždy na nás čaká. Toto je láskavá nežnosť Pána, toto je pokora, poníženosť.“

Táto dôvera nám umožní dýchať, povedal Svätý Otec v závere homílie a dodal prosbu: „Nech nám Pán dá túto milosť a odvahu, aby sme vždy k nemu prichádzali s pravdou, pretože pravda je svetlo; aby sme neprichádzali pred Boha s temnotou poloprávd či lží.“ –jk-