Pápež František na ekumenickej modlitbe v luteránskej katedrále v Lunde

Švédsko 31. októbra – „Od konfliktu k spoločenstvu - spoločne v nádeji“. Týmito slovami nazvali organizátori historickú katolícko-luteránsku modlitbu pri príležitosti 500. výročia reformácie, na ktorej sa dnes v starobylej katedrále v meste Lund zúčastnil aj pápež František. Do ekumenickej modlitby sa vďaka telemostu mohli zapojiť aj veriaci v športovej aréne vo švédskom meste Malmö. Viac než dvojhodinový program bol bohatý na spevy a hudbu, o ktorú sa postaralo pätnásť zborov z viacerých krajín.

Na úvod modlitbového stretnutia prítomných privítali arcibiskupka Švédskej cirkvi Antje Jeckelénová a štokholmský katolícky biskup Mons. Anders Arborelius. Po privítaní sa veriacim v angličtine prihovorili predseda Svetového luteránskeho zväzu biskup Munib Younan, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov kardinál Kurt Koch a napokon generálny sekretár Svetového luteránskeho zväzu Rev. Martin Junge. Po úvodných slovách otvoril modlitbu v španielčine pápež František.

Spoločné pripomenutie si 500. výročia reformácie a 50 rokov oficiálnych vzťahov a dialógu medzi katolíkmi a luteránmi prebiehalo v troch kľúčových momentoch: boli nimi vďakyvzdanie, pokánie a znak pokoja. Na záver si prítomní v rámci spoločného svedectva a záväzku vypočuli úryvok z Jánovho evanjelia, v ktorom Ježiš hovorí: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia: lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn, 15,1-5).

Po evanjeliovom čítaní sa prítomným prihovoril Rev. Martin Junge, podľa ktorého „nás Ježiš pozýva, aby sme boli ambasádormi zmierenia“ a aby sme kamene, ktoré držíme v rukách použili na budovanie „mostov, aby sme sa tak mohli priblížiť; domov, aby sme sa mohli stretnúť a stolov, kde by sme sa mohli podeliť o chlieb a víno, prítomnosť Ježiša Krista, ktorý nás nikdy neopustil, a ktorý nás volá, aby sme ostali v ňom a aby tak svet uveril“.  

Po príhovore generálneho sekretára Svetového luteránskeho zväzu Rev. Jungeho sa prítomným v homílii prihovoril Svätý Otec František. Dôraz položil na vzťah kresťana s Ježišom, ktorý je základom aj pre jednotu medzi kresťanmi navzájom, po ktorej túži samotný Boh.

„Otcovi neustále leží na srdci náš vzťah s Ježišom, aby videl, že sme skutočne zjednotení s ním. Pozerá na nás a jeho láskavý pohľad nás povzbudzuje, aby sme očistili našu minulosť a pracovali v prítomnosti na uskutočnení tej budúcej jednoty, po ktorej tak veľmi túži.“

Pápež hovoril aj o potrebe poctivo hľadieť na minulosť, uznať si chyby a prosiť o odpustenie:

„Iba Boh je sudcom. Rovnako poctivo a s láskou musíme uznať, že naše rozdelenie bolo vzdialené od pôvodnej intuície Božieho ľudu, ktorý prirodzene túži zostať jednotný, a ktoré sa historicky udržovalo viac zo strany mocných tohto sveta než z vôle veriaceho ľudu, ktorý vždy a na každom mieste potrebuje byť vedený s istotou a láskavosťou svojho Dobrého Pastiera. Napriek všetkému, na oboch stranách bola úprimná vôľa vyznávať a brániť pravú vieru, ale sme si tiež vedomí, že sme sa uzavreli do seba samých zo strachu alebo kvôli predsudkom voči viere, ktorú tí druhí vyznávajú s iným akcentom a jazykom. Pápež Ján Pavol II. hovoril: «Nesmieme sa nechať viesť úmyslom povýšiť sa na sudcov histórie, ale jedine tým, aby sme lepšie pochopili udalosti a stali sa nositeľmi pravdy».“

Svätý Otec citoval aj spoločný dokument Luteránsko-rímskokatolíckej komisie pre jednotu z roku 2013 s názvom „Od konfliktu k spoločenstvu“, keď vyzval hľadieť na dejiny Božími očami, „nemať v úmysle realizovať neuskutočniteľnú korekciu toho, čo sa udialo“, ale „vyrozprávať tieto dejiny iným spôsobom“.

Pápež opakovane pripomenul Ježišove slová: «Bezo mňa nemôžete nič urobiť» (Jn 15,5) a v tomto duchu sa dotkol aj bolestného rozdelenia, ktoré  nasledovalo po roku 1517:

„Nepochybne, rozdelenie bolo nesmiernym prameňom utrpenia a nepochopenia, ale zároveň nás to priviedlo k tomu, aby sme si úprimne priznali, že bez Ježiša nemôžeme urobiť nič, a dalo nám možnosť lepšie pochopiť niektoré aspekty našej viery. S vďačnosťou uznávame, že reformácia prispela k tomu, že Sväté písmo sa stalo viac centrom života Cirkvi. Prostredníctvom spoločného počúvania Božieho slova v Písme, dialóg medzi Katolíckou cirkvou a Svetovým luteránskym zväzom, ktorého 50. výročie oslavujeme, urobil významné kroky. Prosme Pána, aby nás jeho Slovo udržiavalo zjednotených, pretože ono je zdrojom výživy a života; bez jeho inšpirácie nemôžeme nič urobiť.

Duchovná skúsenosť Martina Luthera nás vyzýva a pripomína nám, že bez Boha nemôžeme nič urobiť. „Ako môžem mať milosrdného Boha?“ Toto je otázka, ktorá neustále trápila Luthera. Vskutku, otázka správneho vzťahu s Bohom je rozhodujúcou otázkou života. Ako je známe, Luther objavil tohto milosrdného Boha v Dobrej zvesti Ježiša Krista, ktorý sa vtelil, zomrel a vstal z mŕtvych. V koncepte «iba z Božej milosti» sa nám pripomína, že Boh je vždy iniciatívny a predchádza akúkoľvek ľudskú odpoveď v tej istej chvíli, keď sa snaží túto odpoveď vyvolať. Náuka o ospravodlivení teda vyjadruje podstatu ľudskej existencie pred Bohom.“

Napokon Svätý Otec zhrnul svoje slová do spoločnej prosby za jednotu, ktorou sa kresťania zjednotení s Ježišom obracajú k Otcovi: „Daj nám dar jednoty, aby svet uveril v silu tvojho milosrdenstva.“ Dodal, že práve milosrdenstvo je svedectvom, ktoré svet od kresťanov očakáva:

„Ako kresťania budeme vierohodným svedectvom milosrdenstva v takej miere, v akej bude každodennou skúsenosťou medzi nami odpustenie, obnova a zmierenie. Spoločne môžeme ohlasovať a konkrétne i radostne prejavovať Božie milosrdenstvo, keď obraňujeme a slúžime dôstojnosti každej osoby. Bez tejto služby svetu a vo svete je kresťanská viera neúplná.“

Plné znenie homílie pápeža Františka

Po spoločnom Apoštolskom vyznaní viery sa prítomní vyslovili dodržiavať päť záväzkov. Prvý z nich je „vždy začať z perspektívy jednoty a nie z pohľadu rozdelenia“, druhý spočíva v tom, aby sa katolíci a luteráni nechávali „premieňať vzájomným stretnutím“. Po tretie sa zaviazali k tomu, že sa budú konkrétnymi krokmi „usilovať o viditeľnú jednotu“ a „spoločne znovuobjavovať silu evanjelia“. A posledný piaty záväzok znie „spoločne svedčiť o Božom milosrdenstve v ohlasovaní a službe svetu“. Každý z prednesených záväzkov symbolizovalo zapálenie plameňa sviece.

Spoločné modlitby predniesli siedmi veriaci v rôznych jazykoch, pričom na záver zaznela prosba v angličtine: „Bože, náš pokrm, priveď nás spoločne k eucharistickému stolu, živ v nás a medzi nami spoločenstvo zakorenené v tvojej láske. Preukáž nám svoje milosrdenstvo“.

Po modlitbe Otče náš udelil veriacim požehnanie luteránsky biskup Munib Younan aj Svätý Otec František. Počas modlitbového stretnutia podpísali spoločnú deklaráciu pri príležitosti katolícko-luteránskej pripomienky reformácie. Za piesne Laudate Dominum opustili náboženskí predstavitelia lundskú katedrálu, aby sa odobrali do športovej arény v Malmö. Tam ich o 16.40 čaká ďalší ekumenický program. -ej-