Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Rubriky / Rozhovory

Pápež František pre švédsky časopis: Čo sa katolíci môžu naučiť od luteránov


Vatikán/Švédsko 29. októbra – Pápež František navštívi 31. októbra Lund a Malmö, kde sa zúčastní na ekumenickej pripomienke 500. výročia reformácie, ktorú organizuje Svetový luteránsky zväz v spolupráci s Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov. Časopis švédskych jezuitov Signum a paralelne taliansky jezuitský časopis La Civiltà Cattolica priniesli pred blížiacou sa návštevou viacstranový rozhovor so Svätým Otcom. Prinášame odpovede pápeža Františka na niektoré z otázok, ktoré mu položil páter Ulf Jonnson SJ:

„Aké sú Vaše nádeje a očakávania pred týmto historickým stretnutím?“

„Prichádza mi na myseľ jediné slovo: priblížiť sa. Moja nádej a moje očakávanie sú, aby som sa viac priblížil k mojim bratom a mojim sestrám. Priblíženie sa prospieva všetkým. Z odstupu naopak ochorieme. Keď sa vzďaľujeme, uzatvárame sa do seba a stávame sa svetskými, neschopnými stretávať sa. Necháme sa ovládnuť strachom. Je potrebné naučiť sa povzniesť ponad seba samých, aby sme sa stretli s inými. Ak to neurobíme, aj my kresťania upadneme do choroby rozdelenia. Moje očakávanie je, aby sa podarilo spraviť krok priblíženia sa, byť viac blízkym mojim bratom a mojim sestrám, ktorí žijú vo Švédsku.“

V ekumenických dialógoch by sa mali rozličné komunity pokúsiť navzájom obohatiť tým najlepším z ich tradícií. Čo by sa mohla Katolícka cirkev naučiť od luteránskej tradície?

„Prichádzajú mi na myseľ dve slová: «reforma» a «Písmo». Pokúsim sa to vysvetliť. Prvé slovo je «reforma». Na začiatku Luther vyjadroval reformné gesto v ťažkom okamihu pre Cirkev. Luther chcel podať liek na komplexnú situáciu. Potom sa toto gesto aj kvôli politickým okolnostiam, pomyslime na cuis regio eius religio (koho panstvo, toho náboženstvo), stalo «stavom» oddelenia a nie «procesom» reformy celej Cirkvi, ktorá je naopak kľúčová, lebo Cirkev je semper reformanda (stále sa obnovuje). Druhé slovo je «Písmo», Božie slovo. Luther učinil veľký krok, aby sa dostalo Božie slovo do rúk ľudu. Reforma a Písmo sú dve zásadné veci, ktoré môžeme prehĺbiť s pohľadom na luteránsku tradíciu. Prichádzajú mi teraz na myseľ generálne kongregácie pred konkláve a to, aká živá a prítomná bola požiadavka reformy v našich diskusiách.“

„Kde budú podľa Vás najživšie komunity Katolíckej cirkvi v najbližších 20 rokoch? A akým spôsobom budú môcť európske Cirkvi prispieť k budúcnosti Katolíckej cirkvi?“

„Toto je otázka spojená s priestorom, s geografiou. Mám alergiu hovoriť o priestoroch, ale vždy hovorím, že z periférií vidieť veci lepšie ako z centra. Živosť cirkevných komunít nezávisí od priestoru, od geografie, ale od ducha. Je pravda, že mladé cirkvi majú čerstvejšieho ducha, a na druhej strane sú tu zostarnuté cirkvi, cirkvi trochu zaspaté, ktoré ako sa zdá zaujíma len to, aby si uchovali svoj priestor. Nehovorím, že by v týchto prípadoch chýbal duch: je tam, áno, ale uzavretý v štruktúre, rigidným spôsobom, v ustráchanosti o stratu priestoru. V cirkvách niektorých krajín je vidieť práve to, že chýba sviežosť. V tomto zmysle čerstvosť periférií dáva viac miesta duchu. Je potrebné vyhnúť sa dôsledkom zlého zostarnutia Cirkví. Osoží opäť si prečítať tretiu kapitolu proroka Joela, kde hovorí, že starci budú snívať a mladí budú mať vízie. Na snoch starých ľudí spočíva to, aby naši mladí mohli mať nové vízie, opäť mali budúcnosť. Naopak Cirkvi sú občas zatvorené v programoch, v programovaní. Pripúšťam to: viem, že sú nutné, ale veľmi sa zdráham vkladať veľa nádeje do organizačných schém. Duch je pripravený pohnať nás, ísť vpred. A duch sa nachádza v schopnosti snívať a v schopnosti prorokovať. Toto je pre mňa výzvou pre celú Cirkev. A jednota medzi starými a mladými je pre mňa výzvou tejto chvíle pre Cirkev, výzvou byť schopnou sviežosti. Preto som v Krakove počas Svetových dní mládeže odporučil mladým, aby hovorili so starkými. Mladá Cirkev sa omladí o to viac, keď sa mladí rozprávajú so staršími a keď starší vedia snívať o veľkých veciach, lebo toto umožňuje, aby mladí prorokovali. Ak mladí neprorokujú, Cirkvi dochádza dych.“

Vaša návšteva vo Švédsku sa dotkne jednej z najsekularizovanejších krajín sveta. Značná časť jej obyvateľstva neverí v Boha a náboženstvo hrá veľmi skromnú úlohu vo verejnom živote a v spoločnosti. Čo podľa vás stráca osoba, ktorá neverí v Boha?

„Nejde o stratu niečoho. Ide o to, že sa primerane nerozvinie schopnosť transcendencie, nadprirodzena. Cesta nadprirodzena dáva miesto Bohu a v tomto sú dôležité aj malé kroky, dokonca aj ten od ateizmu k agnosticizmu. Pre mňa je problém to, keď sme uzavretí a považujeme vlastný život za dokonalý sám osebe, a teda uzavretý sám v sebe bez potreby  radikálneho nadprirodzena. Ale na to, aby sme druhých otvorili voči nadprirodzenu netreba hovoriť mnohé slová a prejavy. Kto žije nadprirodzenosťou, je to [na ňom] vidieť, je živým svedectvom. Pri obede, ktorý som mal v Krakove s niekoľkými mladými, sa ma jeden z nich spýtal: «Čo mám povedať môjmu kamarátovi, ktorý neverí v Boha? Ako ho obrátim?» Odpovedal som mu: «Posledná vec, čo treba robiť, je niečo hovoriť. Konaj! Ži! Potom pri pohľade na tvoj život, na tvoje svedectvo, sa ťa druhý možno opýta, prečo takto žiješ». Som presvedčený, že ten, kto neverí alebo nehľadá Boha možno nepocítil nepokoj svedectva. A toto je veľmi späté s blahobytom. Nepokoj ťažko nájsť v blahobyte. Preto si myslím, že proti ateizmu, teda proti uzavretiu sa voči nadprirodzenu, naozaj platia jedine modlitba a svedectvo.“

Katolíci vo Švédsku sú malá menšina a navyše pozostávajúca z imigrantov z rôznych národov sveta. S niektorými z nich sa stretnete počas slávenia svätej omše 1. novembra v Malmö. Ako vidíte úlohu katolíkov v kultúre ako je tá švédska?

„Vidím zdravé spolužitie, kde každý môže žiť svoju vieru a vyjadriť vlastné svedectvo žijúc otvoreným a ekumenickým duchom. Nemožno byť katolíkmi a sektármi. Treba sa snažiť byť spoločne s ostatnými. «Katolícky» a «sektársky» sú dve protichodné slová. Preto som na začiatku neplánoval sláviť omšu pre katolíkov pri tejto ceste: chcel som nástojiť na ekumenickom svedectve. Potom som dobre zvážil moju úlohu pastiera katolíckeho stáda, ktoré príde aj z iných blízkych krajín ako Nórsko a Dánsko. A tak ako odpoveď na vrúcnu žiadosť  katolíckej komunity som sa rozhodol sláviť omšu a predĺžiť tak cestu o jeden deň. Vskutku som nechcel, aby sa omša slávila v ten istý deň a na tom istom mieste ako ekumenické stretnutie, aby som sa vyhol tomu, že sa pomiešajú jednotlivé roviny. Ekumenické stretnutie treba uchovať v jeho hlbokom význame podľa ducha jednoty, ktorý je mojím duchom. Toto spôsobilo organizačné problémy, to viem, lebo budem vo Švédsku aj na deň Všetkých svätých, ktorý je tu v Ríme dôležitý. Ale aby som vylúčil nedorozumenia, chcel som, aby sa to udialo takto.“

Vaše záverečné slovo, Svätý Otec, o tejto ceste do Švédska...

„To, čo mi teraz spontánne prichádza na myseľ ako dodatok, je jednoducho: ísť, kráčať spoločne! Neostávať uzavretí v rigidných perspektívach, lebo v takýchto niet možnosti reformy.“ -bp, jb-