Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Rubriky / Komentáre

Marián Gavenda: Za Dominikom Hrušovským


Mons. Marián Gavenda sa vo svojom komentári zamýšľa nad posolstvom arcibiskupa Dominika Hrušovského, ktorý odišiel do domu Pána 27. júla 2016.

Pred dvomi týždňami sme sa v kostole a na cintoríne vo Veľkej Mani rozlúčili s arcibiskupom Dominikom Hrušovským. V pietnych príhovoroch odzneli precítené slová i veľké myšlienky, striedali sa oprávnené superlatívy o veľsynovi slovenského národa. Vyjadriť uznanie a vďaku za všetko, čo pre veriacich, spoločnosť a krajinu pod Tatrami vykonal je „dôstojné a správne“. Otvorenou zostáva otázka, čím sa z jeho života necháme motivovať v súčasnosti i budúcnosti. V tom sa ukáže či neukáže veľkosť či malosť, vďačnosť či nevďačnosť nás, bežných synov a dcér slovenského národa... Okrem mnohých iných aktivít bol arcibiskup Hrušovský aj dlhoročným spolupracovníkom slovenskej sekcie Vatikánskeho rozhlasu a dokonca jedným z jej prvých hlásateľov, keď od decembra 1947 začalo tri krát do týždňa pravidelné vysielanie aj v slovenskom jazyku. Právom mu teda patrí pár myšlienok i v rámci našich štvrtkových komentárov. Chceme si všimnúť aspoň základné črty jeho osobnosti a spirituality a to najmä na základe jeho málo známych vlastných výpovedí.

Spiritualita otcovstva

Na svojich rodičov Dominik Hrušovský spomína: „Dali mi v prvom rade dobrý príklad. V našej rodine sa podľa viery žilo. Hlavným duchom celej rodiny bol otec. Od začiatku, teda od roku 1914, bol v Prvej svetovej vojne, kde po krátkom čase padol do ruského zajatia, kde bol sedem rokov. Zhodou okolností slúžil v bohatej rodine, kde po Októbrovej revolúcii býval Trockij, občas Lenin, Stalin a viacerí iní. Otec týchto ľudí zblízka poznal. A to ho poznačilo na celý život. Komunizmu mal plný žalúdok a preto nám vždy hovoril: „Chlapci, len aby na nás toto Pán Boh nedopustil!“ Otec bol aj dušou náboženského života. U nás sa veľa čítalo, boli sme horliteľmi náboženskej tlače a ja som tiež od chlapca chodil z domu do domu a predával a vyberal predplatné za katolícku literatúru.“ Ako bolo možné vidieť zo slov a postojov arcibiskupa Hrušovského, práve obraz otca, z lásky sa doslova zodierajúceho v práci na zabezpečenie svojej rodiny, bol ideálom aj jeho kňazského otcovstva. I jeho patriotizmu, ktorý je tiež odvodený od slova pater - otec. Obetovať sa za svoju vlasť, zodierať sa v službe pre veriacich na ťažko skúšanom Slovensku bolo motorom jeho aktivít. Podľa jeho slov práve strata obetavej pracovitosti, doslova driny, je aj základom súčasných kňazských kríz.

Charizma „Ústavu“

Pojem „Ústav“, náboženské knihy z „Ústavu“, to v 70-tych a 80-tych rokoch minulého storočia veriacich priam magnetizovalo. Slovenský ústav svätých Cyrila a Metoda v Ríme bol ohniskom duchovnej vitality, najmä prostredníctvom kníh, ktoré odtiaľ na Slovensko prichádzali. Dominik Hrušovský bol viac ako dve desaťročia jeho direktorom i animátorom. Čo podľa neho tvorilo onú zvláštnu charizmu Ústavu? „Ústav tvorili mladí kňazi, čo sme sa tam stretli a veľmi dobre sa nám spolupracovalo aj so skupinou sestier. Pracovalo sa bez denného poriadku, od rána do večera. Zásadou bola láska k Slovensku a žili sme svojmu kňazstvu pre službu Slovensku. A to boli asi najkrajšie roky. Obetavosť a zápal. Mali sme aj veľkú lásku k Svätému Otcovi a k slovenským veriacim doma i k tým, čo prichádzali do emigrácie.

Návrat na Slovensko

Ako vnímal arcibiskup Hrušovský milované Slovensko, pre ktoré celý život obetavo pracoval, po návrate do vlasti? Neprinieslo mu rozčarovanie? Na delikátnu otázku odpovedá pokojne a jasne: „Bolo to isté novum pre mňa i pre tých, čo ma mohli spoznať zblízka. Mnohí vnímali, že som tým pobytom vonku poznačený. Iste, mnohé som videl inak, ale vďaka cudzine aj lepšie. Lebo napríklad Petržalka pre mňa nebola novota. V Paríži som stretol takých Petržaliek zo tridsať a vážne som študoval ich problematiku a pastoráciu v takom prostredí. Novotou nebol ani proces odkresťančovania. No hoci som komunizmus, myslím, poznal dosť dobre, nikdy by som nebol veril, že jeden režim dokáže za pár desaťročí tak hlboko poznačiť ľudí. Ešte hlbšie to bolo v Bielorusku, kde aj komunizmus dlhšie pôsobil. Mnohé skúsenosti sme my už mali za sebou a na Slovensku vtedy nechceli veriť, že neobídu ani našu krajinu.

Láska k vlasti

Hovoriac o Slovákoch a Slovensku pýta sa na svet delikátna otázka, ktorou je vzťah či rozdiel medzi láskou k vlasti, patriotizmom a partajníckym politikárčením či nacionalizmom. Arcibiskup Hrušovský, na rozdiel od mnohých jeho interpretov, mal k tejto téme vždy jasný postoj: „Slovenskí kňazi v zahraničí sa zásadne vyhýbali politickej činnosti. Že sme boli Slováci, to nám nikto nemôže zazlievať. Bolelo nás, keď nám nevedeli ani na meno prísť, a preto sme jasne cítili, ako potrebujeme svoju samostatnosť. Ale proti miešaniu politického a cirkevného sme sa vždy stavali veľmi jasne. Taký bol môj postoj aj keď som sa vrátil na Slovensko, hoci ma vykresľovali ako sympatizanta istých politikov. Ale aj odmietať jedných znamenalo podporovať druhých, vtedy sa miešali do politiky aj tí, čo kritizovali moje kroky. Išlo skôr o boj rôznych egoizmov ako o boj strán a ich ideí. Tam sa, žiaľ, premrhalo veľa možností pomôcť obyvateľom Slovenska. A ďalšou škodou bolo, že vec patriotizmu si neprisvojili všetky strany. Takto zostala len v agende niektorých a nutne sa stal jednou z tém politického boja a ľahko nabral nádych nacionalizmu. Čo sa týka mňa, mojou prioritou bolo vždy kňazstvo.

Obeta a príprava na smrť

Keď arcibiskup Hrušovský končil svoju misiu apoštolského nuncia v Bielorusku, pápež Ján Pavol II. sa ho okrem iného spýtal: „A čo budeš robiť teraz?“. Dominik Hrušovský mu odpovedal: „Budem sa pripravovať na smrť“. Sám arcibiskup na toto stretnutie spomína: „Pápež bol už veľmi chorý, ale prijal ma. Po rozhovore vstal, objal ma a povedal: „Ja viem, že biskup Hrušovský je „dobry człowiek“. Poprosil som ho o požehnanie a to bola naša rozlúčka. Veľa som s ním spolupracoval, často sme sa stretali, a tak tie slová považujem za vzácne uznanie. Myslím, že to si môže vziať za svoje každý: snažiť sa byť dobrým človekom a žiť plne pre Boha.“

Viac než desaťročie v tichom ústraní a narastajúcom utrpení je najneznámejšou, no pravdepodobne duchovne najsilnejšou životnou etapou arcibiskupa Hrušovského. Vie o nej veľa tých niekoľko ľudí, čo mu boli na blízku. Vyzdvihujú veľkú trpezlivosť v znášaní chorôb a bolesti. Jednému z najbližších krátko pred smrťou povedal: „Drž sa za ruku Pána Boha. Je to veľmi dobrá ruka“. Možno testament aj pre nás.