Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Svätý Otec / Apoštolské cesty

Slová pápeža biskupom vo Filadelfii: Evanjelium rodiny v dobe konzumizmu


Uvádzame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka biskupom z rôznych častí sveta zúčastneným ako hostia na 8. svetovom stretnutí rodín, ktorý predniesol pri osobitnom stretnutí s nimi v nedeľu 27. septembra 2015 v kaplnke Seminára sv. Karola Boromejského vo Filadelfii.

Drahí bratia biskupi, dobrý deň, nesiem si vryté do srdca príbehy, utrpenie a bolesť maloletých, ktorí boli sexuálne zneužívaní kňazmi. Som neustále prenasledovaný hanbou za ľudí, ktorí mali ako svoju zodpovednosť starať sa o týchto maličkých, a týmto násilím im spôsobili vážne ujmy. Je mi to hlboko ľúto. Boh plače.

Zločiny a hriechy sexuálneho zneužívania detí nemožno viac udržiavať v tajnosti. Zaväzujem sa k dôslednej bdelosti Cirkvi nad ochranou detí a sľubujem, že všetci zodpovední vydajú zúčtovanie. Tí, ktorí prežili zneužívanie sa premenili na opravdivých hlásateľov nádeje a vysluhovateľov milosrdenstva. Pokorne musíme každému z nich a ich rodinám ďakovať za ich nesmiernu odvahu dať zažiariť Kristovmu svetlu nad zlom sexuálneho zneužívania maloletých. A toto hovorím preto, lebo som práve skončil stretnutie so skupinou osôb, ktoré boli v detstve obeťami zneužívania, ktorým sa pomohlo a boli sprevádzaní tu vo Filadelfii, s osobitnou pozornosťou arcibiskupa Mons. Chaputa. Považoval som za potrebné vám to povedať.

Som rád, že mám možnosť zdieľať s vami tieto okamihy pastoračnej reflexie pri radostnej a slávnostnej príležitosti Svetového stretnutia rodín. Hovorím v španielčine, pretože mi bolo povedané, že španielčinu všetci ovládate.

Rodina v skutočnosti pre Cirkev nie je predovšetkým dôvodom na obavy, ale radostným potvrdením Božieho požehnania a majstrovským dielom stvorenia. Každý deň, vo všetkých kútoch planéty, má Cirkev dôvod radovať sa s Pánom za dar tohto ľudu bohato početného na rodiny, ktorý si aj v tých najťažších skúškach ctí prísľuby a zachováva vieru!

Myslím si, že prvým pastoračným impulzom, ktorý si toto náročné prechodné obdobie od nás vyžaduje, je práve pokročiť v smere tohto uznania. Ocenenie a vďačnosť musia zvíťaziť nad sťažovaním sa, napriek všetkým prekážkam, ktorým musíme čeliť. Rodina je základným miestom aliancie Cirkvi s Božím stvorením, s týmto stvorením od Boha, ktoré Boh požehnal posledného dňa rodinou.  Bez rodiny by ani Cirkev neexistovala: nemohla by byť tým, čím má byť, čiže znamením a nástrojom jednoty celého ľudstva (porov. Lumen gentium, 1).

Prirodzene, že naše ponímanie, stvárňované integráciou cirkevnej formy viery a skúsenosti manželskej milosti, požehnanou manželstvom, by nám nemalo dovoliť zabudnúť na premenu historického kontextu, ktorý má vplyv aj na spoločenskú - a žiaľ aj právnu - kultúru rodinných zväzkov, čo sa dotýka každého, či veriacich alebo neveriacich. Kresťan nie je „imúnny“ voči zmenám svojej doby, a tento konkrétny svet, s jeho mnohými problémami i možnosťami, je miestom, na ktorom máme žiť, rásť a ohlasovať.

Nie tak dávno sme žili v sociálnom kontexte, v ktorom bol súlad medzi občianskou inštitúciou a kresťanskou sviatosťou silný a všeobecne zdieľaný: vzájomne sa prekrývali a navzájom sa podporovali. Dnes to už tak nie je. Pre popísanie súčasnej situácie by som si zvolil dva obrazy typické pre naše spoločnosti: na jednej strane známe obchodíky, maličké obchody našich sídlisk, a na druhej strane veľké supermarkety či nákupné centrá.

Pred nejakým časom bolo možné nájsť v tom istom obchode všetky potrebné veci pre osobný a rodinný život – isteže slabo vystavený tovar, s neveľkým počtom produktov, a tak s malou možnosťou výberu. Avšak bol tam osobný vzťah medzi obchodníkom a zákazníkmi z okolia. Predávalo sa na úver, teda tam bola dôvera, bolo tam vzájomné poznanie sa, bola tam blízkosť. Jeden druhému dôveroval. Našla sa odvaha dôverovať. Na mnohých miestach je to známe ako „domáci obchod“.

V týchto posledných desaťročiach sa rozvinuli a rozšírili obchody iného typu: nákupné centrá.  Veľké plochy s veľkým počtom možností a príležitostí. Svet, ako sa zdá, sa stal veľkým supermarketom, kde kultúra nadobudla konkurenčnú dynamiku. Nepredáva sa viac na úver, nemožno dôverovať druhým. Neexistuje osobný vzťah, vzťah susedstva. Súčasná kultúra, zdá sa, pobáda ľudí vstúpiť do dynamiky neviazania sa na nič a nikoho. Nedávať na dôveru, ani dôveru nehľadať. Pretože tým najdôležitejším sa dnes zdá byť ísť za tým najnovším trendom alebo za tou najnovšou aktivitou. A to aj na úrovni náboženskej. To, čo je dôležité, dnes určuje spotreba. Konzumovať vzťahy, konzumovať priateľstvá, konzumovať náboženstvá, konzumovať, konzumovať... Nezáleží za akú cenu alebo s akými následkami. Vzťahy sú iba prostriedkom na uspokojenie „mojich potrieb“. Už viac nie je dôležité byť blížnym so svojou tvárou, so svojou históriu, so svojimi citmi.

A toto správanie vytvára kultúru, ktorá odhadzuje bokom všetko, „čo viac neslúži“, alebo čo viac „nespĺňa požiadavky“ vkusu spotrebiteľa. Urobili sme z našej spoločnosti širočiznú multikultúrnu vitrínu, viazanú jedine na vkus niektorých „spotrebiteľov“, a na druhej strane, sú tu mnohí - veľmi mnohí! - ktorí «jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov» (Mt 15,27).

Toto vytvára veľkú ranu, veľmi veľkú kultúrnu ranu. Dovolím si povedať, že jeden z hlavných druhov chudoby, alebo korene mnohých súčasných situácií, spočívajú v radikálnej samote, v ktorej sa nútene nachádza mnoho ľudí. Naháňajúc každý „like“, pachtiac sa za zvyšovaním počtu „followers“ na niektorej zo sociálnych sietí, takto idú – takto ideme, my, ľudské bytosti – za ponukou, ktorú nám predkladá táto súčasná spoločnosť. Samota so strachom zo záväzku a v bezuzdnom hľadaní pocitu uznania.

Máme odsúdiť našich mladých za to, že vyrástli v tejto spoločnosti? Máme ich exkomunikovať, pretože žijú v tomto svete? Potrebujú od svojich pastierov počúvať vyjadrenia typu: ‚Kedysi všetko bolo lepšie‛, ‚Tento svet je jedna katastrofa, a ak to bude takto pokračovať, kde skončíme?‛ Toto mi znie ako argentínske tango... Nie, nemyslím si, že toto je cesta. My pastieri v stopách Pastiera, sme vyzvaní hľadať, sprevádzať, dvíhať, hojiť rany našej doby. Hľadieť na realitu očami toho, kto chápe, že je vyzvaný k pohybu, k pastoračnej konverzii. Dnešný svet si od nás žiada a dožaduje sa tejto pastoračnej konverzie. «A je životne dôležité, aby sa Cirkev vydala hlásať evanjelium všetkým, na všetky miesta, pri všetkých príležitostiach, bez váhania a bez strachu. Evanjeliová radosť je pre celý ľud, nikoho nemožno vylúčiť» (Evangelii gaudium, 23). Evanjelium nie je produktom na konzumáciu, nezapadá do tejto kultúry konzumizmu.

Mýlili by sme sa, keby sme si mysleli, že táto „kultúra“ súčasného sveta má iba averziu voči manželstvu a rodine, v zmysle čistého a jednoduchého sebectva. Azda sa všetci mladí ľudia v tejto dobe stali beznádejne bojazlivými, slabými a nestálymi? Nepadnime do pasce. Mnoho mladých ľudí si uprostred tejto odrádzavej kultúry osvojilo istý druh podvedomého strachu, a v podvedomom strachu neodpovedajú na tie najkrajšie, najvyššie a najviac potrebné podnety. Sú mnohí, ktorí odkladajú sobáš v očakávaní ideálnych podmienok hmotného zabezpečenia. Kým medzitým život ubieha bez chuti. Pretože múdrosť poznania opravdivej chuti života zreje s časom, ako ovocie veľkorysej investície citu, inteligencie a nadšenia.

Na kongrese pred niekoľkými dňami som povedal, že žijeme v kultúre, ktorá nabáda a presviedča mladých ľudí, aby si nezaložili rodinu: niektorých pre nedostatok materiálnych prostriedkov, a iných preto, že majú tak veľa prostriedkov, že sú takto vo veľkom pohodlí, avšak tu je to pokušenie: nezaložiť si rodinu.

Ako pastieri, my biskupi sme povolaní zozbierať sily a propagovať nadšenie pre utváranie rodín, ktoré budú v súlade so svojím povolaním plnšie zodpovedať Božiemu požehnaniu. Musíme investovať svoju energiu nie natoľko do vysvetľovania a opakovaného poukazovania na nedostatky aktuálnej doby a na zásluhy kresťanstva, ale skôr do úprimného pozývania mladých, aby boli odvážni a rozhodli sa pre manželstvo a rodinu. Koľké ženy v Buenos Aires sa sťažujú: ‚Môj syn má 30, 32, 34 rokov a nežení sa! Neviem, čo robiť.‘ - ‚Pani, nežehlite mu viac košele!‘ treba povzbudzovať mladých, aby sa odhodlali takto riskovať, čo znamená riskovať pre plodnosť života.

Aj tu je potrebná svätá priamočiarosť, parézia biskupov! ‚Prečo sa neženíš?‘ - ‚Áno, mám priateľku, ale nevieme ako áno, ako nie, šetríme na svadbu, na to a ono...‘ – Svätá parézia sprevádzať ich a pomôcť im dozrieť k záväzku manželstva.

Kresťanstvo, ktoré sa málo žije v realite a donekonečna sa vysvetľuje vo formácii, je v nebezpečnej nerovnováhe. Povedal by som, že je v skutočnom bludnom kruhu. Pastier musí ukázať, že evanjelium rodiny je naozaj dobrou zvesťou pre svet, v ktorom starosť o seba samého stojí na vrchole všetkého. Nejde o romantickú fantáziu: vytrvalosť vo formovaní rodiny a v podpore jej napredovania premieňa svet a dejiny. Tým, čo premieňa svet a dejiny sú práve rodiny.

Pastier oznamuje pokojne a zanietene Božie slovo, povzbudzuje veriacich k vysokým cieľom.  Robí svojich bratov a sestry schopnými načúvať a praktizovať Božie prisľúbenia, ktoré rozširujú aj skúsenosť materstva a otcovstva v horizonte nového rodinného vzťahu dôvernosti s Bohom (porov. Mk 3,31-35).

Pastier bdie nad snom, životom, rastom svojich oviec. Toto „bdenie“ nepochádza z robenia prednášok, ale z pastoračnej starostlivosti. Iba ten je schopný bdieť, kto dokáže byť „uprostred“, kto sa nebojí otázok, nebojí sa kontaktu, sprevádzania. Pastier bdie v prvom rade s modlitbou, podporujúc vieru svojho ľudu, dodávajúc im dôveru v Pána, v jeho prítomnosť. Pastier zostáva vždy bdelý, keď pomáha zdvíhať hlavu, keď sa objaví znechutenie, frustrácia alebo pády. Bolo by dobré opýtať sa seba samých, či v našej pastoračnej službe vieme „strácať“ čas s rodinami. Vieme byť s nimi, zdieľať ich ťažkosti a ich radosti?

Prirodzene, zásadným rysom životného štýlu biskupa je na prvom mieste žiť ducha tejto radostnej dôvernosti s Bohom a - na druhom mieste - šíriť oduševňujúcu evanjeliovú plodnosť, modliť sa a ohlasovať evanjelium (Sk 6,4). Vždy vzbudzovalo moju pozornosť a ohromovalo ma to, keď na začiatku, v prvotnom období Cirkvi, sa helenisti išli sťažovať, pretože o vdovy a siroty nebolo dobre postarané. Je jasné, že apoštoli na to nemali dosť síl a zanedbávali to. A tak  sa zhromaždili a ustanovili diakonov. Duch Svätý ich inšpiroval, aby vyvolili diakonov. A keď Peter oznamuje toto rozhodnutie, hovorí: ‚Vyvolíme sedem mužov, takto a takto, aby sa tomu venovali. A nám zostanú tieto dve veci: modlitba a kázanie.‘ Čo je prvou prácou biskupa? Modliť sa, vyprosovať. Druhou prácou, ktorá ide vedno s tým, je kázať. Pomôže nám táto dogmatická definícia - ak sa zmýlim, kardinál Müller nám to pomôže definovať - čo je úloha biskupa: Biskup je ustanovený na to, aby pastoroval, bol pastierom. Ale aby bol pastierom najprv cez modlitbu a ohlasovanie, a až potom príde všetko to ostatné, ak si to čas vyžiada.

My sami totiž pokorne prijímajúc kresťanské učenie rodinných cností Božieho ľudu, sa stále viac podobáme na otcov a matky – tak ako to robil Pavol (porov. 1 Sol 2,7.11), a vyhýbame sa tomu,  že by sa z nás stali ľudia, ktorí sa jednoducho naučili žiť bez rodiny. Vzďaľovanie sa od rodín nás povedie k tomu, že z nás budú ľudia naučení žiť bez rodiny, nepekne, veľmi nepekne. Náš ideál v skutočnosti nie je byť bez vzťahov! Dobrý pastier sa vzdáva niektorých vlastných rodinných väzieb preto, aby sa so všetkými svojimi silami a s milosťou svojho špecifického povolania venoval evanjeliovému požehnávaniu vzťahov muža a ženy, ktorí stelesňujú Boží plán, počnúc tými, ktorí sú zatúlaní, opustení, zranení, zanedbaní, ponižovaní a zbavení dôstojnosti.

Toto úplné odovzdanie sa Božiemu agapé istotne nie je povolaním, ktorému by bola cudzia nežnosť a láska! Stačí pozrieť na Ježiša, aby sme to pochopili (Mt 19,12). Poslanie dobrého pastiera v štýle Boha - túto autoritu môže dostať jedine od Boha, nie z vlastnej ambície - napodobňuje v každom smere štýl citov Syna vo vzťahu s Otcom, ktorý sa premieta do nežnosti v jeho odovzdanej službe v prospech mužov a žien ľudskej rodiny a pre ich lásku.

Z hľadiska viery je toto veľmi závažný argument. Naša služba potrebuje vyvinúť spojenectvo Cirkvi a rodiny. Čiže podčiarkujem: rozvíjať spojenectvo Cirkvi a rodiny. V opačnom prípade, ak bude ochabovať, ľudská rodina sa bude našou vinou beznádejne vzďaľovať od radostnej zvesti danej od Boha a pôjde na supermarket módy kupovať si produkt, ktorý sa jej v danej chvíli viac pozdáva.

Ak sme schopní tejto pevnosti Božích citových vzťahov, s nekonečnou trpezlivosťou a bez sťažovania si na tak často pokrivené brázdy, do ktorých musíme siať, - a skutočne musíme siať neraz do neúhľadných brázd -, vtedy aj žena Samaritánka s piatimi „nemanželmi“ bude schopná vydať svedectvo. Bohatý mladík, ktorý zostal smutný, si uvedomí, že si to musí ešte v pokoji premyslieť, a dospelý mýtnik sa poponáhľa zliezť zo stromu a podelí sa s chudobnými, na ktorých až doteraz nikdy nepomyslel.

Bratia, kiež Boh nám udelí dar tejto novej blízkosti medzi rodinou a Cirkvou. Potrebuje ju rodina, potrebuje ju Cirkev, potrebujú ju pastieri. Rodina je naším spojencom, naším oknom do sveta, rodina je dôkazom toho neodvolateľného Božieho požehnania určeného všetkým deťom tejto náročnej a krásnej histórie stvorenia, ktorému nás Boh žiada slúžiť. Veľká vďaka!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)