Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Rubriky / Komentáre

Komentár Juraja Vitteka: Pochod za život – silové riešenie?


Autor komentára otec Juraj Vittek je členom komunity Oratória svätého Filipa Neriho, pôsobí ako farár-moderátor Farnosti Svätej rodiny v Bratislave - Petržalke.

Aj pred tohtoročným Národným pochodom za život 2015 v Bratislave sme svedkami snáh o jeho skompromitovanie – alebo aspoň o jeho spochybnenie – sofistikovaným prekrúcaním, zjednodušovaním a podsúvaním falošných súvislostí, ktoré vzbudzujú negatívne emócie v ľuďoch, ktorým sa nechce rozmýšľať. Jedna z týchto snáh sa týka predstavy vojenského pochodu, ktorý je mobilizáciou na spôsob vojenskej intervencie. Aj snahy spájať Pochod za život s rozličnými rasistickými a nenávistnými prejavmi extrémistických skupín, od ktorých sa organizátori Pochodu dištancovali, podporujú takéto podsúvanie. Už samotné takéto predstavy vytvárajú emocionálny odpor, pretože sú symbolom narúšania slobody, tolerancie a pohody. Vyvolávajú predstavu totalitárnych spôsobov. Nechýbali ani paralely medzi Pochodom za život a nacistickým Nemeckom a jeho snahou zvýšiť populačný rast vyvolenej rasy. Pochod za život vraj má za cieľ zaistiť cirkevný a národný dorast. Zaznievali výrazy ako „psychický nátlak“, „výčitky“, „demonštrácia silových riešení“, „radikálne vyjadrenie“, „strach“ a pod. Ako sa kedysi vyjadril blahoslavený kardinál John H. Newman, vnímame aj dnes „narýchlo spichnuté teórie a falošné sofistiky a oslnivé paradoxy, ktoré okúzľujú nedovyvinutý a povrchný intelekt. Také pestré duchaplnosti sú totiž jednou z hlavných chýb dnešnej doby a ochotne im posluhujú dokonca aj nepochybne talentovaní muži“ (Idea univerzity, Úvod).

V minulosti sme boli svedkami rozličných druhov pochodov. Áno, udiali sa pochody, akým bol Pochod na Rím organizovaný Benitom Mussolinim a bol manifestáciou sily. Ale sú aj pochody, ktoré sú základnou známkou slobodnej spoločnosti, mierumilovné prejavy protestu alebo zdôraznenia niektorých hodnôt, na ktoré spoločnosť zabúda. Niektoré pochody sú pochodmi za slobodu, ktorá je ohrozená. Podobný pochod za slobodu prejavu zorganizovali v Paríži po atentáte na francúzskych karikaturistov v januári tohto roku. Prejav sviečkovej manifestácie v roku 1988 bol pokojným pochodom za slobodu, manifestácia sily bola na druhej strane mocných, ktorá rozháňala účastníkov vodnými delami. Pochod za život je pokojným a radostným pochodom za slobodu, nie manifestáciou sily, ani vojenskou mobilizáciou, či ideologickým nátlakom. Ako je dnes ohrozená sloboda?

Pápež František hovorí o „diktatúre jediného myslenia“. Ak neuvažujete istým spôsobom, ste vyhlásení za spiatočníckych a nemoderných. A čo je horšie, keď dnes žiadate finančnú podporu, musíte myslieť jediným dovoleným spôsobom, inak žiadnu podporu nedostanete. Pápež František často hovorí o tejto diktatúre: „fenomén jediného myslenia vždy spôsobil mnohé nešťastia v dejinách ľudstva“. „V minulom storočí sme videli diktatúry jediného myslenia, ktoré napokon zavraždili toľko ľudí.“ Keď sa stali pánmi, už sa nesmelo rozmýšľať inak. Kto prejavil iný názor, bol považovaný za nebezpečného reakcionára, spiatočníka, odporcu pokroku. Aj dnes je každý, kto nie je stúpencom jediného myslenia, považovaný za kontroverzného. Ani v minulosti ani dnes však nechýbali ľudia s vlastným názorom, odvážni a pokojní, ktorí nestratili svoju dôstojnosť a vedeli prejaviť svoj nesúhlas s diktatúrou jediného myslenia. Mnohí si spomínate na púte počas komunizmu, ktoré napriek fotoaparátom, kamerám a zápisníkom tajnej bezpečnosti, boli chvíľami vnútornej slobody voči jedinému povolenému mysleniu v našej krajine.

Pochod za život v Ríme v máji tohto roku, na ktorom sa zúčastnilo 40 tisíc účastníkov, sa začal na Via della Conciliazione. Začiatok pochodu sprevádzala hudba Hansa Zimmera Now we are free, „teraz sme slobodní“. Nech je aj náš Pochod za život v Bratislave aj pochodom za slobodu, nech je takýmto nadýchnutím sa slobody uprostred diktatúry jediného myslenia. Ako pripomenul vladyka Cyril na púti k Sedembolestnej v Šaštíne, „na spomienkový pochod pripomínajúci vraždu piatich francúzskych karikaturistov a ďalších obetí atentátu zo 7. januára prišli v Paríži dva milióny ľudí, veriacich i neveriacich, ktorí svojou prítomnosťou hlásali: dosť, nedovoľte, zastavte barbarské zabíjanie. Koľko sa nás zíde, veriacich i neveriacich, na pochode v Bratislave, aby sme si pripomenuli tých 7500 nevinných životov, ktoré v minulom roku boli prerušené, či skôr ukončené, v našich zdravotníckych zariadeniach, rukami lekárov, ktorí vykonávajú potrat na želanie a na základe našich zákonov. Kedy už povieme: Dosť! Zrušte trest smrti nielen pre vinných, ale aj pre nevinných!?“ Diktatúra jediného myslenia nám nanucuje víziu tzv. spoločnosti založenej na spoločných európskych hodnotách, medzi ktoré patrí aj možnosť rozhodnúť sa, ktoré dieťa môže a ktoré nemôže žiť. A túto víziu diktatúry jediného myslenia oblieka do najkrajších nablýskaných uniforiem ľudskoprávnosti a tolerancie. Kto si takú uniformu nechce obliecť, je bigotným katolíkom.

Keď zomrel Richard McEntee, manžel Kathy McEntee, organizátorky prvého Pochodu za život, ktorý sa uskutočnil v roku 1974 vo Washingtone po pamätných abortívnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu Spojených štátov, americký politik Henry Hyde povedal na povzbudenie pozostalých: „Keď príde čas, a ten určite príde, čas, kedy budeme čeliť tej hroznej chvíli, poslednému súdu, vždy som myslel na to, ako napísal Fulton Sheen, že to bude hrozná chvíľa samoty. Nemáte žiadnych advokátov, stojíte sami pred Bohom – a hrôza rozorve vašu dušu tak, že si to neviete predstaviť. Ale v skutočnosti si myslím, že tí, čo boli v pro-life hnutí, nebudú sami. Myslím, že tam bude chór hlasov, ktoré nebolo nikdy počuť na tomto svete, ale bude ich počuť nádherne a jasne v budúcom svete – a oni budú prednášať obhajobu za každého, kto bol súčasťou tohto hnutia. Oni povedia Bohu: „Ušetri ho, pretože nás miloval!“ A Boh zhliadne na teba a nepovie: „Mal si úspech?“, ale „Pokúsil si sa?“ Richard sa pokúsil, daroval, povzbudzoval a budoval, a svedčil a miloval a smial sa a žil.

Ja pôjdem na Pochod, pretože nechcem stratiť svoju dôstojnosť, ani slobodu, ani radosť, ani nádej. Pôjdem tam ako hriešnik, ktorý dúfa, že aj jednoduché prejavy lásky za tých, ktorí sa nevedia sami brániť a potrebujú podporu pred i po narodení, môžu napokon zmeniť aj moje srdce. Idem sa na Pochod povzbudiť, načerpať nádej a radosť, akú som zažil v Košiciach. A dúfam, že chóry nevinných sa ma raz zastanú pred Sudcom môjho života.