Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Rubriky / Komentáre

Komentár Juraja Vitteka: Hanebná pliaga našich čias


Autor komentára otec Juraj Vittek je členom komunity Oratória svätého Filipa Neriho, pôsobí ako farár-moderátor Farnosti Svätej rodiny v Bratislave - Petržalke.

Návrh o kvótach utečencov pre jednotlivé krajiny EÚ aj na Slovensku rozprúdil diskusiu ohľadom migrácie. Slovensko patrí medzi krajiny s najmenšou migráciou a tak je táto problematika pre nás veľmi nová. Konferencia biskupov Slovenska podporila prípravu informačného letáka, ktorý chce pomôcť veriacim zorientovať sa v tejto problematike. Upozorňuje na predsudky našej spoločnosti voči utečencom a poukazuje na autentický postoj kresťana k problému utečencov. V letáku nájdeme fakty, konkrétne čísla, základné rozlíšenia a vysvetlenie termínov akými sú migrant, utečenec, azylant apod. A takisto tu nájdeme svedectvá utečencov, ako i informácie o niektorých aktivitách Slovenskej katolíckej charity i o konkrétnych možnostiach pomôcť utečencom. Ako duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme som mal po prvý krát možnosť intenzívne vnímať problém migrácie, ktorý je v Taliansku už akútny niekoľko rokov. Absolvoval som kurzy pastorácie migrantov, ktoré organizuje Talianska biskupská konferencia, stretával som sa s rozličnými skutočnosťami v Cirkvi, ktoré už dlho pracujú na poli migrácie v Taliansku. Ani my v Cirkvi na Slovensku si nemôžeme zakrývať oči a máme sa snažiť nadobúdať postupne stále viac informácií, aby sme si osvojovali autenticky kresťanské postoje a podporovali dobré iniciatívy, aby sme si otvárali srdcia.

„Hanebná pliaga našich čias”. Tak svätý pápež Ján Pavol II. označil problém utečencov v liste vrchnému komisárovi Spojených národov pre utečencov 25. júna 1982. Okolo 60 miliónov ľudí je násilne presídlených na celom svete. Podľa dokumentu Pápežskej rady pre migrantov a utečencov a rady Cor unum, napriek neúnavnej snahe medzinárodného spoločenstva a dobročinných organizácií pliaga sa neprestáva šíriť a zamoruje najchudobnejšie krajiny: takmer 90% utečencov sa nachádza v krajinách tretieho sveta a hlavne na africkom kontinente. Dnes je veľká časť utečencov vo vlastnej krajine, ktorí nie sú právne chránení. Stále početnejší sú potom tí, ktorí prekračujú hranice, aby utiekli pred extrémnou chudobou. Hoci treba rozlišovať utečencov a migrantov, predsa sa zdá ťažké robiť takéto rozlíšenie, keďže isté svojvoľné interpretácie podporujú reštriktívnu politiku, ktorá málo rešpektuje ľudskú dôstojnosť. Svet, v ktorom sú beztrestne porušované ľudské práva, bude i naďalej produkovať utečencov každého druhu. Zvlášť intenzívne prežívame neúnosnú tragédiu utečencov v Iraku a Sýrii.

Všeobecná deklarácia ľudských práv prisudzuje „každej osobe právo zanechať akúkoľvek krajinu, vrátane svojej vlastnej  a vrátiť sa do nej“ (čl. 13, 2). Nehovorí však nič o práve vstúpiť do inej krajiny, odlišnej od svojej vlastnej. Cirkev obraňuje právo človeka emigrovať (KKC, 2241), ale k emigrácii nepovzbudzuje. Vie totiž, že migrácia má vysokú cenu a zaplatiť ju musia vždy migranti. Z druhej strany priznáva, že migrácia niekedy predstavuje menšie zlo. Dnes často migrácia v skutočnosti predstavuje porušovanie prvotného práva človeka: práva na život vo vlasti. Príčinou sú vojny, vnútorné konflikty, vládny systém, nespravodlivé ekonomické rozdelenie, nekoherentná poľnohospodárska politika, iracionálna industrializácia, záplava korupcie. Pápež František poukazuje na základné právo utečenca – právo na život.

Priznám sa, že práve v cudzine (prežil som tam osem rokov, tri roky som sa venoval pastorácii emigrantov v Taliansku) som objavil, aké je Sväté písmo plné tejto skutočnosti cudziny a cudzincov a migrácie. Abrahám sa stáva cudzincom. Boh ho pozýva k migrácii: „Vyjdi zo svojej zeme.“ Izrael sa stáva cudzincom v Egypte a Mojžiš ho vyvádza z cudziny do domovskej krajiny Palestíny. Izraeliti sa stávajú po 400 rokoch exilu cudzincami v samotnej Palestíne, ktorá bola ich vlastnou krajinou. Ťažko čítať mnohých prorokov Starého zákona bez toho, aby sme brali do úvahy exilovú, cudzineckú situáciu Židov v Babylonskom zajatí. Ježiš sám sa stáva cudzincom, emigrantov ešte v detstve – spomeňme útek do Egypta. A „životný štýl cudzinca“ mu zostane vlastný aj neskôr: „Líšky majú svoje skrýše, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil.“

A táto „cudzinecká špiritualita“ by mala byť vlastná každému kresťanovi, ktorý nie je na tejto zemi doma, ale je pútnikom do vlasti, ktorá je v nebi. V knihe Leviticus je aj takéto ustanovenie: „Pôda sa nebude predávať navždy, lebo pôda je moja a vy ste len cudzincami a prišelcami u mňa.“ Veľkým nebezpečenstvom pre nás je „usadenie sa“. Vo chvíli, keď sa usadíme, etablujeme, usalašíme, upelešíme, vtedy obyčajne uviazneme vo vlastnej sebestačnosti, sebestrednosti, samoľúbosti, egoizme a individualizme. Ak my kresťania stratíme zmysel pre túto „špiritualitu cudzinca“, stávame sa obmedzenými, prestávame byť citliví na Boží hlas, na hlas brata, ktorý kričí o pomoc.

Otázka utečencov nesmie zostať akademickou a abstraktnou. Je potrebné si klásť aj otázky o správnej a zodpovednej politike imigrácie. Ale kresťana musí viesť základný princíp nášho náboženstva, ktorým je Vtelenie: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili“ (Mt 25). Pápež Benedikt upozornil, že „štát má v línii princípu subsidiarity veľkodušne uznávať a napomáhať iniciatívy povstávajúce z rôznych sociálnych síl, spojené spontánnosťou a blízkosťou ľuďom, ktorí potrebujú pomoc. Cirkev je jednou z týchto živých síl: pulzuje v nej dynamika lásky podnecovanej Kristovým Duchom“ (Deus Caritas est). Pomohli sme nie malou sumou z verejnej zbierky veriacich pre utečencov v Sýrii a Iraku. Jednou z ďalších iniciatív je aj iniciatíva Spoločenstva Ladislava Hanusa na pomoc aspoň stovke sýrskych a irackých rodín.  Už vyše 1000 dobrovoľníkov prejavilo záujem. Našou úlohou nie je vyriešiť svetový problém migrácie. Ale Ježiš nás bude súdiť za to, čo sme neurobili, hoci sme to mohli urobiť.