Komentár otca Juraja
Vitteka, moderátora Komunity Oratória sv. Filipa Neriho v Senci.
V exhortácii
Evangelii gaudium pápeža Františka čítame: „Proces sekularizácie má tendenciu
uzatvárať vieru a Cirkev do súkromnej a intímnej oblasti“ (č. 64). Zatiaľ čo Cirkev
nástojí na existencii objektívnych morálnych noriem, platných pre všetkých, „nájdu
sa aj takí, ktorí toto učenie prezentujú ako nespravodlivé, teda odporujúce základným
ľudským právam. Takáto argumentácia zvyčajne vychádza z istej formy morálneho relativizmu,
ktorá je spojená s vierou v absolútne práva jednotlivcov. V tejto optike je Cirkev
vnímaná, akoby hlásala predsudky a zasahovala do osobnej slobody“. Pápež František
konštatuje, že „napriek sekulárnemu prúdu aj tam, kde je kresťanstvo v menšine, Katolícka
cirkev podľa verejnej mienky zostáva dôveryhodnou inštitúciou, čo sa týka solidarity
a starostlivosti o núdznych.... Keď však predkladáme iné otázky, ktoré vzbudzujú menší
súhlas verejnej mienky, nie je už také ľahké dokázať, že to robíme z vernosti tým
istým presvedčeniam o dôstojnosti ľudskej osoby a spoločnom dobre.“
Niektorí
odporcovia referenda o rodine sa snažili a snažia vyťahovať „cirkevnú kartu“ a vyvolávať
fóbiu z Cirkvi a jej vplyvu na spoločenský život. Cirkev však je na strane ľudí, občanov
našej krajiny, katolíkov, kresťanov, ale aj nekresťanov, ba neveriacich, ktorí sa
zjednotili v zápase o obranu rodiny, zdravého rozumu a základov spoločnosti. Vďaka
patrím všetkým tým naším laikom, ktorí vydávajú svedectvo o hodnotách nielen myšlienkami
a ideálmi odtrhnutými od života, ale svojou angažovanosťou v občianskom sektore sa
venujú sociálnej práci v teréne, pomoci rodinám, deťom z detských domovov, mládeži,
slobodným matkám, hendikepovaným, vzdelávacím aktivitám a tiež ochrane a presadzovaniu
ľudských práv. Ako sa trefne vyjadril pápež František, k „angažovaniu sa pozýva realita
osvietená uvažovaním.“ V dnešnej pluralitnej spoločnosti je veľmi dôležité práve takéto
svedectvo, ktoré spája realitu a myslenie. Títo naši angažovaní laickí veriaci sa
ukázali aj v uplynulých týždňoch byť presvedčivými svedkami pravdy o človeku vďaka
svojmu dlhoročnému profesionálnemu pôsobeniu v občianskom sektore, čo neraz boli nútení
oceniť aj ich ideologickí odporcovia. Keď zomrel veľký obhajca kresťanskej ortodoxie
v Anglicku, G. K. Chesterton, jeden z jeho najväčších liberálnych oponentov George
Bernard Shaw o ňom povedal, že svet nikdy nebude zaň dosť vďačný. Ukazuje sa nádej,
že na Slovensku nebadane rastie nová generácia, ktorá bude schopná kompetentne čeliť
výzvam sekularizovanej spoločnosti.
V našom Oratóriu svätého Filipa Neriho
sme počas referenda usporiadali 40-hodinovú adoráciu Quarantore. Počas „mojej hodiny“
v noci zo soboty na nedeľu, som po správach o neúspešnom referende hľadal slovo povzbudenia
a nádeje. Otvoril som si tieto slová pápeža Františka: „On nám umožňuje zdvihnúť hlavu
a začať odznova; s nehou, ktorá nás nikdy nesklame a ktorá nám vždy vie prinavrátiť
radosť. Neutekajme od Kristovho vzkriesenia, nepokladajme sa za porazených, nech už
sa stane čokoľvek. Veď nič nie je mocnejšie ako jeho život, ktorý nás ženie vpred.“
(Pápež František, Evangelii gaudium, 3). Tieto slová mi zneli ako ozvena jeho
povzbudenia pred referendom, ktoré adresoval celej Cirkvi na Slovensku: „Pozdravujem
slovenských pútnikov a prostredníctvom nich túžim vyjadriť svoje uznanie celej slovenskej
Cirkvi a povzbudiť všetkých, aby pokračovali v úsilí o obranu rodiny, životnej bunky
spoločnosti.“ V uplynulých dňoch sme neraz zaznamenali slová pohŕdania voči slovenskému
katolíkovi, žiaľ aj zvnútra Cirkvi. Pápež František v taliančine použil slovo apprezzamento,
ktoré vyjadruje doslova „uznanie“. Podobne pápeži Ján Pavol II. a Benedikt XVI. použili
pre našu Cirkev a našu krajinu výraz „vznešená krajina“, „vznešená zem“. A napokon
pri včerajšej stredajšej audiencii pápež František spontánne ocenil slovenských katolíkov
slovami: „Pozdravujem pútnikov zo Slovenska, skvelých obrancov rodiny (bravi difensori
della famiglia)!“ Sú to povzbudivé a uznanlivé slová, ale aj slová zaväzujúce.
V úsilí o autentické svedectvo treba pokračovať.
Pápež František pri uvažovaní
nad prepojením náboženstva a oblasti verejného života konštatuje, že „tak intelektuáli,
ako aj žurnalistické komentáre často upadajú do neotesaných a málo akademických zovšeobecnení,
keď hovoria o chybách náboženstiev. Niektorí politici túto nejasnosť zneužívajú na
ospravedlnenie diskriminačných zákrokov. Inokedy sa zabúda na to, že klasické náboženské
texty môžu obsahovať význam adresovaný všetkým epochám a majú motivačnú silu, ktorá
otvára neustále nové horizonty, stimuluje myslenie, rozširuje ducha a zväčšuje našu
citlivosť. Sú však nedocenené pre krátkozrakosť racionalizmov. Je rozumné a inteligentné
postaviť ich do tieňa len preto, že sa zrodili v kontexte určitej náboženskej viery?
Nesú v sebe hlboko humanistické princípy, ktoré majú racionálnu hodnotu. Ako veriaci
sa cítime nablízku aj tým, ktorí sa síce nepokladajú za súčasť žiadnej náboženskej
tradície, ale úprimne hľadajú pravdu, dobro a krásu. Berieme ich ako vzácnych spojencov
v snahe o ochranu ľudskej dôstojnosti“ (č. 256). Nenechajme sa zatlačiť do kúta len
preto, že sme kresťanmi! Aj dnes ešte stále platí to, čo ironicky napísal už v roku
1928 Chesterton v periodiku Illustrated London News (11/08/1928): „Toto sú
dni, kedy sa od kresťana očakáva, že bude chváliť každé presvedčenie okrem svojho
vlastného“.
Elektrizujúce slová pápeža Františka burcujú znechuteného kresťana,
ktorý čelí agresívnemu sekularizmu: „Kresťanský triumf je vždy krížom, ale krížom,
ktorý je zároveň aj zástavou víťazstva, nesenou s bojovnou jemnosťou proti útokom
zla. Zlý duch porazenectva je bratom pokušenia oddeľovať pšenicu od kúkoľa pred naplnením
času a toto pokušenie pochádza z egocentrickej a ustráchanej nedôverčivosti“ (č. 85).