Pápež František kreoval dvadsať nových kardinálov

Vatikán 14. februára - Pápež František dnes vo Vatikánskej bazilike na riadnom verejnom konzistóriu kreoval 20 nových kardinálov a rozhodol o kanonizáciách troch nových svätíc. Na pozvanie Svätého Otca bol prítomný aj emeritný pápež Benedikt XVI. Noví kardináli – 15 voliči a 5 emeritní – celkovo zastupujú 18 krajín.

Pri slávnosti, ktorá sa začala slávnostným vstupom o 11. hod., sa Svätý Otec František na úvod srdečne zvítal stiskom oboch rúk s emeritným pápežom Benediktom. Pozdravný príhovor v mene nových kardinálov potom predniesol Mons. Mamberti. Svätý Otec kardinálom zdôraznil najmä charakter ich poslania ako služby lásky. Ako povedal, titul kardinála nie je dekoráciou, ale vyjadruje službu zabezpečujúcu oporu a skĺbenie v živote spoločenstva veriacich. Ako biblické čítanie zaznel Hymnus na lásku z Prvého listu Korinťanom (1 Kor 12,31–13,13). Svätý Otec v homílii tieto slová sv. Pavla priamo aplikoval na poslanie kardinálov.

Príhovor pápeža Františka pri kreovaní kardinálov

„Drahí bratia kardináli, toto kardinálstvo je istotne hodnosťou, no nie je čestným vyznamenaním. Hovorí to už samotné pomenovanie „kardinál“, ktoré evokuje pevný oporný bod [tal. cardine]. Nie je to teda nejaký prídavok, dekorácia, ktorá by viedla k myšlienke na akúsi poctu, ale skôr evokuje pevnú os, oporný bod umožňujúci pohyb nevyhnutný k životu spoločenstva. Vy ste „oporami“ [tal. cardini] a ste inkardinovaní do Cirkvi Ríma, ktorá «predsedá celému spoločenstvu v láske» (porov. Lumen gentium, 13; porov. List Ignáca Antiochijského do Ríma, Prológ).

V Cirkvi každé predsedníctvo pochádza z lásky, musí sa vykonávať v láske a jeho cieľom je láska. Aj v tomto Cirkev nachádzajúca sa v Ríme zohráva príkladnú úlohu: ako je ona na čele v láske, tak je každá partikulárna cirkev vo svojom prostredí povolaná predsedať v láske.

Preto si myslím, že „Hymnus na lásku“ z Prvého listu sv. Pavla Korinťanom by mohol byť vedúcim slovom pre túto slávnosť ako aj pre vašu službu, obzvlášť pre tých z vás, ktorí dnes vstupujú ako členovia do kardinálskeho zboru. Prospeje nám, mne ako prvému a vám spolu so mnou, nechať sa viesť inšpirovanými slovami apoštola Pavla, obzvlášť tam, kde vymenúva charakteristiky lásky. Nech nám pri tomto načúvaní pomáha naša Matka Mária. Ona dala svetu toho, kto je tou „najvznešenejšou Cestou“ (porov. 1 Kor 12,31): Ježiša, stelesnenú Lásku. Nech nám pomáha prijať toto slovo a kráčať vždy po tejto ceste. Nech nám pomáha svojím pokorným a nežným postojom matky, lebo láska, dar Boží, rastie tam, kde je pokora a neha.

Svätý Pavol nám predovšetkým hovorí, že láska je «veľkodušná» a «dobrotivá». Čím viac sa rozšíri zodpovednosť v službe Cirkvi, tým viac sa musí rozširovať srdce, roztvárať sa podľa miery Kristovho srdca. Veľkodušnosť je v istom zmysle synonymom katolíckosti: znamená milovať bez hraníc, no zároveň byť verným osobitým situáciám a to prostredníctvom konkrétnych gest. Milovať to, čo je veľké bez zanedbávania toho, čo je malé. Milovať malé veci v horizonte tých veľkých, lebo „nebyť limitovaný tým, čo je najväčšie a byť aj uprostred toho, čo je najmenšie je božským“ [lat. Non coerceri a maximo, contineri tamen a minimo divinum est]. Vedieť milovať dobrotivými gestami. Dobrotivosť je pevný a stály úmysel milovať vždy a všetkých, aj tých, ktorí nás nemajú radi.

Apoštol potom hovorí, že láska «nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa». Toto je naozaj zázrak lásky, lebo my, ľudské bytosti – všetci a v každom veku života – z našej prirodzenosti zranenej hriechom inklinujeme k závisti a pýche. Ani cirkevné hodnosti nie sú imúnne voči tomuto pokušeniu. No práve preto, drahí bratia, v nás môže ešte viac vystúpiť do popredia Božia sila lásky, ktorá premieňa srdce, takže už viac nežiješ ty, ale Kristus žije v tebe. A Ježiš je samá láska.

Okrem toho, láske «nechýba úctivosť, nehľadá vlastný prospech». Tieto dve črty ukazujú, že ten, kto žije v láske, je decentralizovaný zo seba samého. Tomu, kto je koncentrovaný na seba, nevyhnutne chýba úctivosť a mnohokrát si to neuvedomuje, lebo „úctivosť“ je vlastne schopnosť brať ohľad na druhého, na jeho dôstojnosť, na jeho stav, na jeho potreby. Ten, kto je zameraný na seba, nevyhnutne hľadá vlastný záujem a zdá sa mu, že je to normálne, takmer, že je to povinnosť. Taký „záujem“ môže byť zaodetý aj do šľachetných návlekov, no hlboko pod nimi tkvie vždy „vlastný prospech“. Naopak láska ťa decentralizuje a za tvoj opravdivý stred kladie jedine Krista. A potom naozaj môžeš byť osobou úctivou a vnímavou pre dobro tých druhých.

Ako hovorí Pavol, láska «sa nerozčuľuje, nemyslí na utŕžené zlo». Pastierovi, ktorý žije v kontakte s ľuďmi, nechýbajú príležitosti k tomu, aby sa nahneval. A možno ešte viac riskujeme rozčúlenie vo vzťahoch medzi nami spolubratmi, lebo sme v konečnom dôsledku menej ospravedlniteľní. Aj tu je to láska a jedine láska, ktorá nás oslobodzuje. Oslobodzuje nás od nebezpečenstva reagovať impulzívne, povedať a urobiť nesprávne veci. A predovšetkým nás oslobodzuje od smrteľného rizika hnevu prechovávaného a skrývaného vo vnútri, ktorý ťa vedie k pamätaniu na zlo, ktorého sa ti dostáva. Nie. Toto je u človeka Cirkvi neprijateľné. Hoci aj môžeme ospravedlniť chvíľkový hnev, ktorý rýchlo vyprchá, no nie je to tak v prípade zášti. Nech nás od nej Boh chráni a oslobodí!

Láska – dodáva apoštol – «sa neteší z neprávosti, ale raduje sa z pravdy». Kto je v Cirkvi povolaný k službe riadenia, musí mať silný zmysel pre spravodlivosť, takže je pre neho akákoľvek nespravodlivosť neprijateľná, aj taká, ktorá by mohla byť pre neho či pre Cirkev výhodná. Zároveň «sa raduje z pravdy»: aký krásny je tento výraz! Boží človek je tým, kto je fascinovaný pravdou a ktorý ju plne nachádza v Slove a v Tele Ježiša Krista. On je nevyčerpateľným zdrojom našej radosti. Nech v nás Boží ľud vždy môže nájsť pevné odmietnutie nespravodlivosti a radostnú službu pravde.

Nakoniec, láska «všetko odpúšťa, všetko verí, všetko dúfa, všetko znáša». Tu je v štyroch slovách zhrnutý program duchovného a pastoračného života. Kristova láska, vliata do našich sŕdc Duchom Svätým, nám dovoľuje žiť takto, byť takýmito: byť ľuďmi schopnými vždy odpustiť, vždy darovať dôveru, lebo sme naplnení vierou v Boha. Byť schopnými vždy dodávať nádej, lebo sme plní nádeje v Boha. Byť ľuďmi, ktorí vedia s trpezlivosťou znášať každú situáciu a každého brata a sestru, v spojení s Ježišom, ktorý s láskou znášal ťarchu všetkých našich hriechov.

Drahí bratia, toto všetko nepochádza od nás, ale od Boha. Boh je láska a toto všetko koná, ak sme poddajní pôsobeniu jeho Svätého Ducha. Takíto teda musíme byť: inkardinovaní (začlenení) a poddajní. Čím viac sme začlenení do Cirkvi, ktorá je v Ríme, tým viac sa musíme stávať poddajnými Duchu, aby láska mohla dať formu a zmysel všetkému, čo sme a čo robíme. Začlenení do Cirkvi, ktorá predsedá v láske, poddajní Duchu Svätému, ktorý vlieva do našich sŕdc Božiu lásku (porov. Rim 5,5). Nech je tak.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Po homílii Svätý Otec prečítal mená nových kardinálov, ktorí následne spoločne predniesli vyznanie viery a prísahu vernosti Kristovi, Cirkvi a pápežovi. Každému z nich potom pápež František osobne položil na hlavu červený kardinálsky biret. Spolu s odovzdaním kardinálskeho prsteňa im zároveň pridelil aj titulárny chrám v Ríme. Jeden z nových kardinálov, 95-ročný José de Jesús Pimiento Rodríguez z Kolumbie pre vysoký vek do Ríma nepricestoval a insígnie mu budú odovzdané v jeho krajine.

Na záver konzistória Svätý Otec na základe predchádzajúcej konzultácie s členmi kardinálskeho kolégia rozhodol o kanonizáciách troch blahoslavených žien, osobností z 19. a 20. storočia: karmelitánky arabského pôvodu bl. Márie od Ukrižovaného Ježiša (1846-1878), ďalej zakladateľky ružencových sestier bl. Márie Alfonsiny Danil Ghattasovej (1843-1927) pôvodom z Jeruzalema a do tretice zakladateľky rehoľnej kongregácie pôvodom z Francúzka bl. Jany Emílie De Villeneuve (1811-1854). Dátum ich svätorečenia bol stanovený na 17. mája.

Noví kardináli budú spolu s pápežom koncelebrovať svätú omšu v nedeľu 15. februára o 10. hod. v Bazilike sv. Petra.

Zoznam kardinálov kreovaných na konzistóriu 14. februára 2015

1. Mons. Dominique Mamberti, titulárny arcibiskup Sagony, prefekt Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry (Rímska kúria);
2. Mons. Manuel José Macário do Nascimento Clemente, patriarcha Lisabonu (Portugalsko);
3. Mons. Berhaneyesus Demerew Souraphiel CM, arcibiskup Addis Abeby (Etiópia);
4. Mons. John Atcherley Dew, arcibiskup Wellingtonu (Nový Zéland);
5. Mons. Edoardo Menichelli, arcibiskup Ancony-Osima (Taliansko);
6. Mons. Pierre Nguyên Văn Nhon, arcibiskup Hanoja (Vietnam);
7. Mons. Alberto Suárez Inda, arcibiskup Morelie (Mexiko);
8. Mons. Charles Maung Bo SDB, arcibiskup Yangonu (Mjanmarsko);
9. Mons. Francis Xavier Kriengsak Kovithavanij, arcibiskup Bangkoku (Thajsko);
10. Mons. Francesco Montenegro, arcibiskup Agrigenta (Taliansko);
11. Mons. Daniel Fernando Sturla Berhouet SDB, arcibiskup Montevidea (Uruguaj);
12. Mons. Ricardo Blázquez Pérez, arcibiskup Vallodolidu (Španielsko);
13. Mons. José Luis Lacunza Maestrojuán OAR, biskup Davidu (Panama);
14. Mons. Arlindo Gomes Furtado, biskup Santiaga de Cabo Verde (Kapverdské ostrovy);
15. Mons. Soane Patita Paini Mafi, biskup Tongy (Tonžské ostrovy).
16. Mons. José de Jesús Pimiento Rodríguez, emeritný arcibiskup Manizalesu (Kolumbia);
17. Mons. Luigi De Magistris, titulárny arcibiskup Novy, emeritný vyšší pro-penitenciár;
18. Mons. Karl-Joseph Rauber, titulárny arcibiskup Giubalziany, apoštolský nuncius;
19. Mons. Luis Héctor Villalba, emeritný arcibiskup Tucumánu (Argentína);
20. Mons. Júlio Duarte Langa, emeritný biskup Xai-Xaiu (Mozambik).

-jb, zk-