Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Cirkev

Homília na Campo Verano: Človek ničiteľ a jeho nádej na stretnutie s Bohom


Vatikán 1. novembra 2014 - Na slávnosť Všetkých svätých celebroval pápež František o 16.00 svätú omšu na rímskom cintoríne Campo Verano v blízkosti Baziliky sv. Vavrinca za hradbami. Spoločne s ním koncelebrovali vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu kardinál Agostino Vallini, niekoľko ďalších biskupov zodpovedných za túto časť rímskej diecézy, a tiež farár spomínanej baziliky O. Armando Ambrosi. Pred záverečným požehnaním pápež František požehnal hroby cintorína. Počas slávnosti boli k verejnej úcte vystavené aj relikvie svätých pápežov Jána Pavla II. a Jána XXIII. V homílii, prednesenej spontánne, bez pripraveného textu, Svätý Otec reagoval na liturgické čítania dnešnej slávnosti, Zjavenie apoštola Jána (7, 2-4. 9-14) a na blahoslavenstvá z Evanjelia podľa Matúša (5, 1-12). Nasleduje plné znenie dnešnej homílie pápeža Františka:


„Keď som v prvom čítaní počúval ten hlas anjela, ktorý mocne zvolal na štyroch anjelov, čo dostali moc škodiť zemi a moru a všetko zničiť: «Neškoďte zemi ani moru ani stromom», prišla mi na myseľ veta, ktorá nie je tu, ale je v srdci každého z nás: „Ľudia sú to schopní urobiť, ešte lepšie ako vy.“ Sme schopní ničiť Zem lepšie ako anjeli. A aj to robíme, zvykneme to robiť: ničiť stvorenie, ničiť život, ničiť kultúry, ničiť hodnoty, ničiť nádej. A ako veľmi potrebujeme silu Pána, aby nás označil pečaťou svojej lásky a svojej moci na zastavenie tejto šialenej kariéry ničenia.

Ničenie toho, čo nám on dal, tých najkrajších vecí, ktoré urobil pre nás, aby sme ich niesli ďalej, aby sme im umožnili rásť, prinášať ovocie... Keď som si v sakristii prezeral fotografie spred 71 rokov, premýšľal som: „Bolo to veľmi ťažké, veľmi bolestivé. Toto nie je nič v porovnaní s tým, čo sa deje dnes.“ Človek sa zmocňuje všetkého, myslí si, že je boh, myslí si, že je kráľ. A tie vojny, vojny, ktoré ďalej pokračujú, a ozaj nie kvôli tomu, aby zasievali zrno života... Aby ničili. Ale to je priemysel ničenia. Je to systém, a aj spôsob života, že keď sa veci nedajú opraviť, odhodia sa. Odhadzujú sa deti, odhadzujú sa starci, odhadzujú sa mladí bez práce ... Túto devastáciu spôsobila táto kultúra odpadu. Odhadzujú sa národy... Toto je prvý obraz, ktorý mi prišiel na myseľ, keď som počul toto čítanie.

Druhý obraz je v tom istom čítaní: Ten veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov... Národy, ľudia... Teraz začína zima. Títo chudobní, ktorí musia utekať, aby si zachránili život, utekať zo svojich domov, zo svojich národov, svojich dedín do púšte... a žijú v stanoch, pociťujú chlad, sú bez liekov, vyhladovaní... Pretože človek-boh sa zmocnil stvorenstva, všetkého toho krásneho, čo Boh pre nás urobil. Ale kto platí za toto hodovanie? Oni, tí malí, chudobní, ktorí osobne skončili v odpade. A toto nie je starodávny príbeh: deje sa to dnes. - „Ale, otče, je to ďaleko...“ - Aj tu! Všade dokola, deje sa to dnes!

Poviem ešte viac. Zdá sa, že títo ľudia, tieto hladné, choré deti, zdá sa, že nemajú cenu, že sú nejakým iným druhom, nie ľuďmi. A tento zástup je pred Bohom a prosí: „Prosíme o záchranu! Prosíme o pokoj! Prosíme o chlieb! Prosíme o prácu! Prosíme za deti a starých rodičov! Prosíme za mladých s dôstojnosťou, že môžu pracovať!“ Takže, prenasledovaní: a medzi nimi tí, čo sú prenasledovaní pre vieru... «Jeden zo starcov sa potom obrátil ku mne a povedal: ‚Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?‘ - ‚To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.‘»

A dnes, bez zveličovania, v dnešný deň Všetkých svätých, by som chcel, aby sme pomysleli na všetkých týchto neznámych svätých. Hriešnikov ako my, horších ako my, ale strýznených. Na toto veľké množstvo ľudí, ktoré prichádza z veľkého súženia. Väčšia časť sveta je v súžení. A Pán posväcuje tento ľud, hriešny tak ako my, no posväcuje ho súžením.

A nakoniec tretí obraz. Boh. Prvým bolo ničenie, druhým obete, tretím je Boh. Boh: «Teraz sme Božími deťmi», počuli sme v druhom čítaní. «A ešte sa neukázalo, čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je», čiže: nádej. A toto je Božie požehnanie, ktoré ešte máme: nádej. Nádej, že sa zľutuje nad svojím ľudom, že sa zľutuje nad tými, čo sú vo veľkom súžení. A že sa zľutuje aj nad ničiteľmi, a tí sa obrátia. A takto napreduje svätosť Cirkvi: s týmito ľuďmi, s nami, ktorí uvidíme Boha takého, aký je. A aký postoj musíme mať my, ak sa chceme stať súčasťou tohto ľudu a kráčať smerom k Otcovi, v tomto svete ničenia, v tomto svete vojen, v tomto svete súženia? Náš postoj, počuli sme to v evanjeliu, je postojom blahoslavenstiev. Jedine táto cesta nás privedie ku stretnutiu s Bohom. Jedine tá cesta nás zachráni pred zničením, pred zničením Zeme, stvorenia, mravnosti, dejín, rodiny, všetkého. Jedine táto cesta: ale povedie nás aj cez nepekné veci. Prinesie nám problémy, prenasledovanie. No jedine táto cesta nás povedie vpred. A takto, tento ľud, ktorý dnes tak veľmi trpí pre egoizmus ničiteľov, našich bratov ničiteľov, tento ľud napreduje s blahoslavenstvami, s nádejou na stretnutie s Bohom, na stretnutie s Bohom z očí do očí, s nádejou stať sa svätými, v tej chvíli definitívneho stretnutia s ním.

Nech nám Pán pomôže a dá nám milosť tejto nádeje, ale aj milosť odvahy vyjsť von z tohto všetkého, čo je deštrukciou, ničením, relativizovaním života, vylúčením iných, odmietnutím hodnôt, odmietnutím všetkého toho, čo nám Pán dal, odmietnutím pokoja. Nech nás tohto zbaví a nech nám dá milosť kráčať s nádejou, že sa jedného dňa stretneme s ním z očí do očí. A táto nádej, bratia a sestry, nesklame.“

Preklad: sr. Jaroslava Kochjarová CJ