Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Cirkev

Pápež František Kongregácii pre klerikov: Povolanie je ako neopracovaný diamant


Vatikán 3. októbra – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále Apoštolského paláca prijal na audiencii 80 účastníkov plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov pod vedením jej prefekta kardinála Beniamina Stellu. Vo svojom príhovore sa pápež František zameral na tri kľúčové témy v súvislosti s poslaním Kongregácie pre klerikov: na podstatu povolania k posvätnému stavu, na formáciu služobníkov Cirkvi počas ich prvotnej prípravy i neskôr v celoživotnej forme, a na evanjelizáciu ako účel, na ktorý sú povolania zamerané. Povolanie prirovnal k diamantu, ktorý treba najprv objaviť a potom obojstrannou spoluprácou starostlivo opracovávať, aby naplno slúžil evanjelizácii. Svätý Otec sa dotkol aj problému nedostatku povolaní, vystríhal však biskupov pred unáhlených prijímaním uchádzačov o kňazstvo bez dôsledného preverenia ich zdravia, zrelosti a ďalších predpokladov. Nasleduje plné znenie príhovoru pápeža Františka:

„Páni kardináli, drahí bratia biskupi a kňazi, drahí bratia a sestry,

obraciam sa každého z vás so srdečným pozdravom a s úprimným poďakovaním za vašu spoluprácu pri starostlivosti Svätej stolice o vysvätených služobníkov a ich pastoračnú činnosť. Ďakujem kardinálovi Beniaminovi Stellovi za slová, ktorými uviedol toto stretnutie. To, čo by som vám chcel dnes povedať, sa dotýka troch tém, ktoré zodpovedajú cieľom a aktivitám tohto dikastéria: povolania, formácie a evanjelizácie.

Vychádzajúc z obrazu z Matúšovho evanjelia, rád prirovnávam povolanie k službe v posvätnom stave k «pokladu ukrytému v poli» (Mt 13,14). Je to naozaj poklad, ktorý Boh neustále vkladá do sŕdc niektorých mužov, ktorých si vybral a povolal, aby ho nasledovali v tomto osobitnom životnom stave. Tento poklad, ktorý si vyžaduje, aby bol objavený a vynesený na svetlo, nie je daný preto, aby «obohacoval» iba niekoho. Ten, ktorý je povolaný do posvätného stavu, nie je «majiteľom» svojho povolania, ale správcom daru, ktorý mu Boh zveril pre dobro celého ľudu, ba viac, pre dobro všetkých ľudí, i tých, ktorí sa vzdialili od praktizovania náboženstva alebo nevyznávajú vieru v Krista. Rovnako i celé kresťanské spoločenstvo je strážcom pokladu týchto povolaní, ktoré sú určené na to, aby mu slúžili, a musí si vždy viac uvedomovať úlohu podporovať ich, prijímať a s láskou ich sprevádzať.

Boh neprestáva povolávať niektorých, aby ho nasledovali v posvätnom stave. Aj my však musíme prispieť svojím podielom prostredníctvom formácie, ktorá je odpoveďou človeka, Cirkvi, na Boží dar, na ten dar, ktorý jej Boh dáva prostredníctvom povolaní. Znamená to chrániť povolania a zabezpečovať ich rast, aby priniesli zrelé plody. Ony predstavujú «neopracovaný diamant», na ktorom treba starostlivo pracovať s ohľadom na svedomie jednotlivých osôb a s trpezlivosťou, aby sa zaskvel uprostred Božieho ľudu. Formácia preto nie je akousi jednostrannou činnosťou, ktorou niekto odovzdáva teologické či duchovné poznatky. Ježiš tým, ktorých povolával nehovoril: «poď, povysvetľujem ti», nie! A nehovoril ani: «nasleduj ma, vyškolím ťa» - to nie! Ale formácia, ktorú ponúkol Ježiš svojím učeníkom sa udiala cez «poď a nasleduj ma», «konaj tak, ako ja konám», a toto je metóda, ktorú chce Cirkev aj dnes používať pre svojich služobníkov. Formácia, o ktorej hovoríme, je skúsenosťou učeníctva, ktorá približuje ku Kristovi a umožňuje čoraz viac sa mu pripodobňovať.

Práve z tohto dôvodu ju nemožno chápať ako raz skončenú úlohu, pretože kňazi nikdy neprestanú byť Ježišovými učeníkmi a nasledovať ho. Niekedy napredujeme rýchlo, inokedy je náš krok neistý, zastavíme sa a môžeme i padnúť, ale vždy zostávame na ceste. A preto formácia, keďže je učeníctvom, sprevádza celý život vysväteného služobníka a vzťahuje sa celkovo na jeho osobu, a to intelektuálne, ľudsky i duchovne. Počiatočná formácia a permanentná formácia sú síce odlíšené, pretože si vyžadujú rozličné prístupy a obdobia, avšak sú dvoma polovičkami tej istej skutočnosti, života učeníka klerika, zapáleného láskou k svojmu Pánovi a neprestajne v jeho nasledovaní.

Podobná cesta objavovania povolania a rozvíjania jeho hodnoty má presný zámer: evanjelizáciu. Každé povolanie je pre poslanie a poslaním vysvätených služobníkov je evanjelizácia v každej jej podobe. V prvom rade vychádza z «byť», aby sa potom premenila na «konať». Kňazi sú spojení vo sviatostnom bratstve, preto prvou formou evanjelizácie je svedectvo bratstva a spoločenstva medzi nimi a s ich biskupom. Z takého spoločenstva môže vyprýštiť intenzívne misionárske nadšenie, ktoré oslobodzuje vysvätených služobníkov od pohodlného pokušenia dbať viac na súhlasnú mienku druhých a vlastné pohodlie, ako na to, aby boli oduševnení pastoračnou láskou, pre ohlasovanie evanjelia až po najvzdialenejšie periférie.

V takomto evanjelizačnom poslaní sú presbyteri povolaní, aby rástli v uvedomovaní si, že sú pastieri, poslaní, aby stáli uprostred svojho stáda, aby sprítomňovali Pána prostredníctvom Eucharistie a aby rozdávali jeho milosrdenstvo. Ide o to, aby «boli» kňazmi, aby sa neobmedzovali na to, že «robia» prácu kňaza, aby boli slobodní od každého duchovného svetáctva, vedomí si toho, že evanjelizujú svojím životom ešte skôr než svojou činnosťou. Aké pekné je vidieť kňazov radostných v ich povolaní, s hlbokou vyrovnanosťou vo vnútri, ktorá ich podrží aj vo chvíľach námahy a bolesti! A to sa nikdy neudeje bez modlitby, tej modlitby srdca, toho dialógu s Pánom..., čo je takpovediac srdcom kňazského života.

Potrebujeme kňazov, povolaní je nedostatok. Pán povoláva, no nie je ich dosť. A my biskupi máme pokušenie prijímať mladých uchádzačov bez rozlišovania. Toto je Cirkvi na škodu! Prosím vás, skúmajte dobre priebeh jednotlivého povolania! Dobre preskúšajte, či je to od Pána, či ten muž je zdravý, či je ten muž vyvážený, či ten muž je schopný dávať život, evanjelizovať, či je schopný založiť si rodinu a tohto sa zrieknuť kvôli nasledovaniu Ježiša. Dnes máme toľko problémov, a v mnohých diecézach je to pre tento sebaklam niektorých biskupov prijímať tých, čo prídu, neraz vylúčení zo seminárov alebo z
rehoľných domov – len preto, že je tu potreba kňazov. Prosím vás, myslime na dobro Božieho ľudu.

Drahí bratia a sestry, témy, ktorými sa v týchto dňoch zasadania zaoberáte, majú veľkú dôležitosť. Povolanie, o ktoré sa dbá prostredníctvom permanentnej formácie, v spoločenstve, sa stáva mocným nástrojom evanjelizácie, na službu Božiemu ľudu. Pán nech osvecuje vaše úvahy, a nech vás sprevádza aj moje požehnanie. A prosím vás o to, aby ste sa modlili za mňa a za moju službu Cirkvi. Ďakujem.“

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ