2014-09-06 20:23:09

Zamyslenie P. Bubáka k 23. nedeli v cezročnom období


RealAudioMP3 Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 23. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 18, 15-20): Súdiť, či nesúdiť?

Ježiš nás stavia pred problém. Na jednej strane nám dôrazne prikazuje „Nesúďte!“ (Mt 7, 1), na strane druhej od nás žiada – ako to budeme počuť v nedeľnom evanjeliu –, aby sme človeka, ktorý urobí niečo zlé, napomenuli (Mt 18, 15). Ako ale môžeme niekoho napomínať bez toho, že by sme ho nesúdili? Veď iba na základe súdu môžeme prísť k záveru, že dotyčný človek robí zlo, a teda, že ho treba napomenúť. Odpoveď na tento problém je jednoduchá. Nikto z nás nemôže a ani nesmie súdiť svedomie iného, ale môže, ba musí súdiť skutky druhého. Inými slovami: to, či si ten človek uvedomuje, že robí zlo, posúdiť nevieme, a preto ho nemôžeme súdiť. Ale jeho skutky posúdiť vieme; ak sú zlé, potom takého človeka treba za jeho skutky, ktoré vnímame ako zlé napomenúť.
Asi sa zhodneme, že niekoho napomínať nie je ľahké. Pápež Gregor Veľký hovorí, že ten, kto napomína, obžalováva zároveň aj seba samého, lebo kto z nás je dokonalý!? Uvedomenie si tohto je zvlášť ťažké pre nás kňazov. Kto z nás kazateľov žije všetko to, čo káže. Kážeme ideály a mnohí z nás sme od nich poriadne ďaleko, v spovednici napomíname hriešnikov, a my sme na tom často horšie, než tí, čo sa nám spovedajú. Bolo by však riešením nikoho nenapomínať a žiadne ideály nekázať? Iste nie. Tak aké je teda riešenie?

Čítania nasledujúcej nedele nás pozývajú, aby sme v tomto zmysle uvažovali nad troma témami: Po prvé, Ježiš napomínal a aj jeho kňazi musia napomínať. Po druhé, každý jeden človek je z času na čas povinný napomínať, a po tretie, napomínanie sa musí vykonávať múdro a láskavo. Pozrime sa na každú jednu z nich.
Tak po prvé, Ježiš napomínal a aj jeho kňazi musia napomínať. Minulú nedeľu sme počuli, ako prísne Ježiš napomenul Petra, keď ho odhováral od jeho cesty utrpenia a kríža. Doslova mu povedal: „Zmizni mi z očí, Satan!“ Ježiš oslobodil ženu prichytenú pri cudzoložstve z rúk jej sudcov, no prepustil ju so slovami: „Choď a viac už nehreš!“ Napomenul Jakuba a Jána, keď chceli zvolať záhubu na Samaritánov, ktorí ich neprijali, apoštolov často napomínal za ich neschopnosť používať zdravý úsudok, Pavla napomenul na jeho ceste do Damasku za to, že prenasleduje jeho Cirkev. Ježiš o napomínaní nielen kázal, ale ho sám aj vykonával. A keďže Ježiš je nám vzorom vo všetkom, je nám aj v tomto.

Podobne musia robiť i jeho kňazi. V prvom čítaní Boh upozorňuje proroka Ezechiela, že ak zanedbá svoju povinnosť napomínať hriešnikov za ich hriechy, on sám bude za ne zodpovedať. Táto povinnosť prešla na nás kňazov. Ako kňazi sme postavení na čelo komunity. A ako takí sme zodpovední za dobro tých, ktorí sú zo svojho vlastného rozhodnutia jej členmi. Ak povinnosť napomínať tých, ktorí robia v našej komunite zlo zanedbáme, potom zodpovedáme za ich hriechy i za ich dôsledky. Táto naša povinnosť nie je ľahká, no je nevyhnutná. Nie je ľahká, pretože my sami sme hriešni. To nás však neoprávňuje, aby sme na základe svojich vlastných pádov oslabovali hodnotu ideálu, ktorému máme i my, i členovia našej komunity slúžiť a
ho nasledovať. K čomu je dobrý pes, ktorý nešteká? Ak sme sa stali ochrancami komunity, ktorých úlohou je sledovať, aby sa do nej nedostalo a neprebujnelo nejaké zlo a ono sa do nej dostalo, a my sme to pritom videli, a nepovedali sme k tomu nič, k čomu sme potom dobrí? Samozrejme, z povinnosti prijímať napomínanie nie sme vyňatí ani my, a preto i my musíme byť voči nej otvorení.

A tu sa dostávame k druhej téme: každý jeden človek je z času na čas povinný napomínať. Veriaci svojich kňazov, rodičia svoje deti, ba – nech nám to znie akokoľvek –, aj deti svojich rodičov, učitelia svojich žiakov a naopak, priatelia jeden druhého navzájom. Nemáme právo súdiť a odsudzovať ľudí a ich svedomie, no máme povinnosť súdiť ich skutky. Ako to povedal sv. Augustín: „Miluj hriešnika, nenáviď jeho hriech.“ Oči si pred zlom zatvárať nemôžeme. Ak tak urobíme, nesieme zodpovednosť za plody, ktoré konanie človeka, ktorého sme mali na jeho hriech včas upozorniť, prinesie. Mnoho zla nemuselo prerásť do takých príšerných rozmerov, keby sme boli zasiahli včas.

A konečne, po tretie, napomínanie sa musí vykonávať múdro a láskavo. Väčšina z nás má strach napomínať. No sú aj takí, ktorí to robia radi a ktorí napomínanie iných doslova vychutnávajú. Je jasné, že títo ľudia sami potrebujú napomenutie. Sú takí, ktorí napomínajú iba hneve, keď už nie sú schopní svoje napätie ďalej udržať. Toto však nie je napomínanie, ale skorej uľavenie si na úkor druhého.
Sv. Augustín nás varuje pred falošným napomínaním. Hovorí: „My ľudia sme zúfalé bytosti. Čím menej sa zaoberáme vlastnými hriechmi, tým viac sa zaoberáme hriechmi iných. Namiesto toho, aby sme iných napomínali, ich kritizujeme. Seba ospravedlňujeme, iných odsudzujeme.“

Ako by sme teda mali správne napomínať? Vysvetľuje to Ježiš v nedeľnom evanjeliu. Človeka, ktorého vidíš konať zlo, si pozvi na rozhovor. Nerob to ani v hneve, ani na verejnosti, ale ani anonymne. Ak tvoje napomenutie odmietne, pozvi si svedka. Ak ani tam nepríde k náprave, prípad postúp autoritám. Ak by takto postupovali mnohé manželstvá v kríze, koľké z nich by sa mohli vyhnúť rozpadu? Ak by si včas pozvali medzi seba niekoho tretieho, ktorý vidí veci nestranne, a vypočuli by si jeho pohľad na vec, koľko nového svetla by to mohlo priniesť do ich na pohľad neriešiteľného problému?

Ježiš končí lekciu o napomínaní uistením, že kde sa dvaja alebo traja modlia v jeho mene, ich modlitba bude vypočutá. Nie je táto poznámka vlastne popisom toho, ako by naše stretnutia, pri ktorých ideme jeden druhého napomínať mali vyzerať? Že by tam v prvom rade mal vládnuť modlitebný duch a prosba o svetlo pre oboch, pre nepomínajúceho i pre napomínaného?

Sú aj prípady, kedy je napomínanie zbytočné. Napríklad keď dotyčný reaguje na akékoľvek pokusy o napomínanie ako dynamit na zápalku. V takom prípade je jasné, že človek nepotrebuje napomenutie, ale pomoc. Takto obyčajne reagujú ľudia, v ktorých je prítomná nejaká forma závislosti. Ak to tak je, jedinou pomocou bude iba modlitba a premýšľanie, ako dotyčnému poskytnúť pomoc odborníka. Napomínanie totiž predpokladá, že človek je schopný svoje konanie zmeniť. Závislosť však z človeka robí otroka, a ak je už v pokročilom štádiu, bez modlitby a pomoci odborníka si človek sám sotva pomôže. Ale i v takomto prípade sa od nás očakáva, že o človeka máme záujem.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.








All the contents on this site are copyrighted ©.