Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Cirkev

Dialóg ako poslanie Cirkvi v Ázii - slová pápeža Františka ázijským biskupom


RealAudioMP3 Pri návšteve Kórey sa Svätý Otec stretol s biskupmi z krajín celej Ázie, ktorí sprevádzali svojich mladých na Dňoch ázijskej mládeže. K vyše tridsiatke kórejských biskupov sa tak pripojilo ďalších približne šesťdesiat biskupov z krajín Ázie. V nedeľu 17. augusta sa pápež František spolu s nimi pomodlil liturgiu hodín vo svätyni neznámych mučeníkov v Hémi. Indický kardinál Oswald Gracias, arcibiskup Bombaja, ktorý je predsedom Federácie biskupských konferencií Ázie pripomenul historický kontext stretnutia: „V tejto chvíli sa naše srdce a naša myseľ vracajú k tej historickej udalosti spred 44 rokov, keď sa biskupi Ázie zišli v Manile pri príležitosti historickej návštevy pápeža Pavla VI. na Filipínach v decembri 1970. Bolo to prvýkrát, čo sa toľkí biskupi Ázii - bolo ich asi 180 - zišli, aby si vymenili skúsenosti a diskutovali o pastoračných problémoch tohto obrovského a rôznorodého kontinentu.“

Svätý Otec biskupom Ázie hovoril najmä o dialógu a jeho predpokladoch a ohrozeniach. Priblížme si teraz jeho myšlienky:

„Na tomto rozsiahlom kontinente, kde žije vyše 60 percent svetovej populácie (...) a je tu veľká rôznorodosť kultúr, Cirkev je povolaná byť všestrannou a tvorivou (...) vo svojom evanjeliovom svedectve prostredníctvom dialógu a otvorenosti voči všetkým. Toto je ale výzva pre vás! Vskutku, dialóg je podstatnou časťou poslania Cirkvi v Ázii. Avšak, aký má byť náš východiskový bod a naše základné kritérium, ktoré nás pri nastúpení na cestu dialógu s jednotlivcami i kultúrami povedie k nášmu cieľu? Istotne je ním naša vlastná identita, naša kresťanská totožnosť.

Nemôžeme sa nasadiť za ozajstný dialóg, ak si neuvedomujeme svoju identitu. Z ničoho, od nuly, zo zahmleného sebauvedomenia sa dialóg viesť nedá, nie je možné ho nadviazať. A na druhej strane, autentický dialóg nie je možný ani vtedy, keď nie sme schopní otvoriť myseľ a srdce s empatiou a úprimnou vľúdnosťou voči tým, s ktorými sa rozprávame. Ide o pozornosť, a v pozornosti nás usmerňuje Duch Svätý. Jasné vedomie vlastnej identity a schopnosť empatie sú teda východiskovým bodom každého dialógu. Ak chceme s inými komunikovať slobodným, otvoreným a plodným spôsobom, musíme mať jasno v tom, čo sme, čo pre nás Boh vykonal a čo od nás požaduje. A aby sa naša komunikácia nestala monológom, musí v nej byť prítomná otvorenosť mysle a srdca, aby sme mohli akceptovať jednotlivcov i kultúry. No bez strachu. Strach je nepriateľom tejto otvorenosti.

Avšak úloha osvojiť si našu identitu a vyjadrovať ju sa nezdá vždy ľahká, pretože sme hriešnici a neustále budeme pokúšaní duchom sveta, ktorý sa prejavuje rozličnými spôsobmi. Chcel by som naznačiť tri z nich. Prvým je zavádzajúci omyl relativizmu, ktorý zatemňuje jas pravdy a pohybujúc zemou pod našimi nohami, ženie nás na pohyblivý piesok, na nestály piesok zmätku a beznádeje. Je to pokušenie, ktoré v dnešnom svete zasahuje aj kresťanské spoločenstvá, privádzajúc ľudí k tomu, aby zabúdali, že «napriek všetkým zmenám sú mnohé veci, ktoré sa nemenia a majú svoj najhlbší základ v Kristovi, a ten je vždy ten istý – včera i dnes a naveky» (Gaudium et spes, 10; porov. Hebr 13,8). Nehovorím tu o relativizme chápanom iba ako myšlienkový systém, ale o praktickom každodennom relativizme, ktorý takmer nebadateľným spôsobom oslabuje akúkoľvek identitu.

Ďalší spôsob, ktorým svet ohrozuje pevnosť našej kresťanskej identity je povrchnosť, sklon pohrávať sa s módnymi výstrelkami, pletkami a zábavkami, viac než venovať sa veciam, ktoré sú skutočne dôležité (porov. Flp 1,10). V kultúre, ktorá kladie dôraz na pominuteľnosť a ponúka mnohoraký priestor na únik a útek, to predstavuje vážny pastoračný problém. U služobníkov Cirkvi sa táto povrchnosť môže prejavovať ako očarenie pastoračnými programami a teóriami, na škodu priameho a plodného stretnutia s našimi veriacimi, a tiež i s neveriacimi, zvlášť s mladými, ktorí naopak potrebujú solídnu katechézu a bezpečné duchovné vedenie. ... Bez zakorenenia v Kristovi sa pravdy, pre ktoré žijeme nakoniec rozdrobia, praktizovanie čností sa stane formalistickým a dialóg sa zredukuje na podobu vyjednávania, alebo na akceptáciu nesúladu. Tú akceptáciu nesúladu... len aby sme nezamútili vodu... Táto povrchnosť nám tak veľmi škodí...

Je tu aj tretie pokušenie, a to zdanlivá bezpečnosť schovávania sa za jednoduché odpovede, hotové frázy, zákony a nariadenia. Ale Ježiš toľko bojoval proti týmto ľuďom, ktorí sa skrývali za zákony, predpisy, ľahké odpovede... Volal ich «pokrytcami». Viera vo svojej povahe nie je zameraná na seba, viera má tendenciu «ísť von». Usiluje sa o to, aby bola pochopená, dáva zrod svedectvu, plodí poslanie. V tomto zmysle nás viera uschopňuje, aby sme boli zároveň odvážni i pokorní v našom svedectve nádeje a lásky. Sv. Peter nám hovorí, že máme byť vždy pripravení odpovedať každému, kto sa nás opýta na dôvod nádeje, ktorá je v nás (porov. 1 Pt 3,15). Naša kresťanská identita v konečnom dôsledku spočíva v záväzku klaňať sa iba Bohu a milovať sa navzájom, stáť v službe jedni voči druhým, a svojím príkladom ukazovať nie iba na to, v čo veríme, ale aj v čo dúfame, a kto je ten, do ktorého sme vložili svoju dôveru.

Ak to zhrnieme, práve živá viera v Krista je tá, ktorá vytvára našu najhlbšiu identitu. Teda, byť zakorenení v Pánovi. A ak toto máme, všetko ostané je druhoradé. Ide o toto. Z tejto hlbokej identity, z tejto živej viery v Krista, v ktorej sme zakorenení, z tejto hlbokej skutočnosti vychádza náš dialóg a sme povolaní deliť sa o ňu úprimne, čestne, bez domýšľavosti, cestou dialógu každodenného života, dialógu lásky i vo všetkých tých najformálnejších príležitostiach, ktoré sa môžu vyskytnúť. Keďže Kristus je náš život (porov. Flp 1,21), hovoríme o ňom a od neho vychádzame bez rozpakov či strachu. Jednoduchosť jeho slova sa stane zrejmou v jednoduchosti nášho života, v jednoduchosti nášho spôsobu komunikácie, v jednoduchosti našich skutkov služby i dobročinných diel pre dobro našich bratov a sestier.

Chcel by som sa teraz venovať poslednému prvku našej kresťanskej identity, a to jej plodnosti. Pretože neustále rastie a sýti sa milosťou, ktorá plynie z nášho dialógu s Pánom a z podnetov Ducha Svätého, prináša ovocie spravodlivosti, dobroty a pokoja. Dovoľte mi teda, aby som sa vás opýtal na plody, ktoré kresťanská identita prináša vo vašom živote i v živote spoločenstiev, ktoré sú zverené vašej pastierskej starostlivosti. Je kresťanská identita vašich miestnych cirkví jasne zrejmá vo vašich programoch zameraných na katechézu a pastoráciu mládeže, vo vašej službe chudobným, a tým, ktorí trpia vytlačení na okraj našej bohatej spoločnosti, vo vašom úsilí o podporovanie povolaní ku kňazstvu a rehoľnému životu? Ukazuje sa v tejto plodnosti? Túto otázku vám kladiem a každý z vás sa nad ňou môže zamyslieť.

A nakoniec, autentický dialóg si okrem jasného vedomia našej vlastnej kresťanskej identity vyžaduje aj schopnosť empatie. Aby nastal dialóg, musí tu byť táto vlastnosť. Výzva, ktorá je pred nami spočíva v tom, aby sme sa neobmedzovali iba na počúvanie vyslovených slov od iných, ale aby sme prijali nevypovedanú komunikáciu, ktorá sa skrýva v ich skúsenostiach, v ich nádejach, v ich túžbach, v ich ťažkostiach a vo všetkom, čo nosia v srdci. Táto empatia má byť ovocím nášho duchovného pohľadu a osobnej skúsenosti, ktorá nás vedie k tomu, aby sme iných vnímali ako bratov a sestry a prostredníctvom ich slov a skutkov, i poza ne, načúvali tomu, čo ich srdcia túžia vysloviť.

V tomto zmysle si dialóg od nás žiada ozajstného „kontemplatívneho“ ducha: kontemplatívneho ducha otvorenosti a vľúdnosti voči tomu druhému. Nemôžem viesť dialóg, ak som pred tým druhým uzavretý. Otvorenosť? Ba viac: vľúdnosť, prijatie! Poď ku mne domov, do môjho srdca. Moje srdce ťa prijme. Chce ti načúvať. Táto schopnosť empatie nás robí schopnými pravého ľudského dialógu, v ktorom slová, myšlienky i otázky vychádzajú zo skúsenosti bratstva a ľudskej vzájomnosti.

Ak chceme ísť k teologickému základu tohto všetkého, poďme k Otcovi: on nás všetkých stvoril. Sme deťmi toho istého Otca. Táto schopnosť empatie nás privádza k opravdivému stretnutiu, musíme ísť v ústrety tejto kultúre stretnutia, pri ktorej srdce hovorí k srdcu. Obohacujeme sa múdrosťou toho druhého a otvárame sa pre spoločnú cestu hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity. – «Ale, brat pápež, my to robíme, ale možno sa nám nikoho nepodarí obrátiť, alebo iba niekoľkých...» – Nuž, rob tak i naďalej. Z hĺbky svojej identity, načúvaj druhému. Aké bolo prvé prikázanie nášho Otca, ktoré dal nášmu otcovi Abrahámovi? «Kráčaj v mojej prítomnosti a buď bezúhonný».

A tak, z hĺbky mojej identity a s mojou empatiou, otvorenosťou, kráčam vedno s tým druhým. Isteže ho neťahám ku mne, nerobím prozelytizmus. Pápež Benedikt nám jasne povedal: «Cirkev nerastie vďaka prozelytizmu, ale vďaka príťažlivosti». Zatiaľ teda kráčajme v Otcovej prítomnosti, buďme bezúhonní: naplňme toto prvé prikázanie. A tam sa uskutoční stretnutie, dialóg. Z identity, z otvorenosti. Je to cesta hlbšieho porozumenia, priateľstva a solidarity. Ako správne spomenul sv. Ján Pavol II., naše nasadenie pre dialóg sa zakladá na samotnej logike vtelenia: v Ježišovi Kristovi sa Boh stal jedným z nás, delil sa s nami o našu existenciu a hovoril naším jazykom (porov. Ecclesia in Asia, 29).

V tomto duchu otvorenosti voči iným pevne dúfam, že krajiny vášho kontinentu, s ktorými Svätá stolica ešte nenadviazala plné vzťahy, nebudú váhať pri napomáhaní dialógu v prospech všetkých. Nemám na mysli iba politický dialóg, ale aj bratský. Títo kresťania však neprichádzajú ako dobyvatelia, neprichádzajú, aby nás obrali o našu identitu, prinášajú nám tú svoju, ale chcú kráčať spoločne s nami. A Pán bude pôsobiť milosťou: niekedy pohne srdcami, niekto požiada o krst, a inokedy nie. Vždy však kráčajme spoločne. Toto je jadro dialógu.

Drahí bratia, ďakujem vám za vaše bratské a srdečné prijatie. Pri pohľade na veľký ázijský svetadiel s jeho obrovskou rozlohou, s jeho starobylými kultúrami a tradíciami si uvedomujeme, že v Božom pláne sú vaše kresťanské spoločenstvá naozaj tým pusillus grex, tým maličkým stádom, ktorému je však zverené poslanie niesť svetlo evanjelia až do končín zeme. Je to doslova horčičné zrnko, však? Maličké... Dobrý pastier, ktorý pozná a miluje každú zo svojich oviec, nech vedie a posilňuje vaše úsilie zjednotiť ich s ním a so všetkými ostatnými členmi jeho stáda rozšíreného po celom svete.“

Svätý Otec napokon spolu s biskupmi zveril ich miestne cirkvi a celý ázijský kontinent Panne Márii. „Prosme ju, aby nás ako Matka naučila to, čo dokáže naučiť iba mama: kto si, ako sa voláš, a ako sa kráča životom spolu s druhými“ - takto na záver pápež František vyzval svojich bratov biskupov k modlitbe. Voľným pokračovaním bratského zdieľania bol spoločný obed. -jk, jb-