Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Cirkev

Homília Svätého Otca pri kanonizačnej slávnosti


Pri kanonizačnej slávnosti v nedeľu 27. apríla na Námestí sv. Petra Svätý Otec František vyhlásil pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. za svätých. Po obrade svätorečenia nasledovala bohoslužba slova s liturgickými textami 2. veľkonočnej nedele (Sk 2,42-47; Ž 118,2-4.13-15.22-24; 1 Pt 1,3-9; Jn 20,19-31). Svätý Otec následne predniesol homíliu, ktorú uvádzame v plnom znení:

„V centre dnešnej nedele, ktorá uzatvára Veľkonočnú oktávu, a ktorú si sv. Ján Pavol II. želal nazvať nedeľou Božieho milosrdenstva, sú oslávené rany vzkrieseného Ježiša. On ich už raz ukázal, keď sa zjavil apoštolom v ten istý večer prvého dňa po sobote, v deň zmŕtvychvstania. Avšak v ten večer, ako sme počuli, tam nebol Tomáš, a keď mu ostatní hovorili, že videli Pána, odpovedal, že ak neuvidí a nedotkne sa tých rán, neuverí. O osem dní sa Ježiš opäť zjavil vo večeradle uprostred učeníkov a bol tam aj Tomáš. Obrátil sa k nemu a pozval ho, aby sa dotkol jeho rán. A vtedy si tento úprimný človek, tento muž, navyknutý overiť si všetko osobne, pokľakol pred Ježišom a povedal: «Pán môj a Boh môj!» (Jn 20,28).

Ježišove rany sú pohoršením pre vieru, ale sú aj previerkou viery. Preto z osláveného Kristovho tela rany nemiznú, ostávajú, pretože tie rany sú neprestajným znamením Božej lásky voči nám a sú nevyhnutné pre vieru v Boha. Nie preto, aby sme verili, že Boh jestvuje, ale pre vieru v to, že Boh je láska, milosrdenstvo a vernosť. Sv. Peter, vychádzajúc z Izaiáša, píše kresťanom: «Jeho ranami ste uzdravení» (1 Pt 2,24; porov. Iz 53,5).

Sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa na ňom, na jeho kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58,7), pretože v každom trpiacom videli Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a vydali svedectvo Cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.

Boli kňazmi, biskupmi a pápežmi dvadsiateho storočia. V ňom zažili tragédie, ale neboli nimi premožení. Silnejší bol v nich Boh, silnejšia bola viera v Ježiša Krista, Vykupiteľa človeka a Pána dejín, silnejšie v nich bolo Božie milosrdenstvo, ktoré sa zjavuje v týchto piatich ranách, silnejšia bola materská blízkosť Márie.

V týchto dvoch mužoch kontemplujúcich Kristove rany a svedkoch jeho milosrdenstva prebývala «živá nádej», spolu s «nevýslovnou radosťou, plnou slávy» (1 Pt 1,3.8). Tá nádej a tá radosť, ktoré vzkriesený Kristus dáva svojim učeníkom, a ktoré im nič a nikto nemôže vziať. Veľkonočná nádej a radosť, ktoré prešli vyhňou sebazrieknutia, sebavyprázdnenia, najkrajnejšej blízkosti k hriešnikom, až po nevoľnosť z horkosti toho kalicha. Túto nádej a túto radosť títo dvaja svätí pápeži dostali ako dar od vzkrieseného Pána a vo svojom čase ich v hojnosti darovali Božiemu ľudu, získajúc za to večnú odmenu.

Touto nádejou a touto radosťou dýchalo už prvé spoločenstvo veriacich v Jeruzaleme, o ktorom hovoria Skutky apoštolov (porov. Sk 2,42-47), ako sme to počuli v druhom čítaní. Je to komunita, v ktorej sa žije podstata evanjelia, to znamená láska, milosrdenstvo, jednoduchosť a bratstvo.

Tento obraz Cirkvi mal pred sebou Druhý vatikánsky koncil. Ján XXIII. a Ján Pavol II. spolupracovali s Duchom Svätým, aby obnovili a obrodili Cirkev podľa jej pôvodnej fyziognómie, toho výrazu, ktorý jej vtlačili svätí počas priebehu storočí. Nezabúdajme, že práve svätí umožňujú Cirkvi napredovať a rásť. Zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu sv. Ján XXIII. preukázal citlivú vnímavosť voči Duchu Svätému, nechal sa viesť a stal sa pre Cirkev pastierom, vodcom, ktorý bol sám vedený, vedený Duchom. V tom spočívala jeho veľká služba Cirkvi. Preto sa mi páči považovať ho za pápeža poddajnosti voči Duchu Svätému.

V tejto službe Božiemu ľudu bol sv. Ján Pavol II. pápežom rodiny. On sám raz povedal, že by chcel, aby sa naňho spomínalo ako na pápeža rodiny. S radosťou to zdôrazňujem, keďže sa nachádzame na ceste synody o rodine a s rodinami, na ktorej nás on istotne z neba sprevádza a podporuje.

Nech obaja títo noví svätí pastieri Božieho ľudu orodujú za Cirkev, aby počas týchto dvoch rokov synodálnej cesty bola vnímavá voči Duchu Svätému v pastoračnej službe rodine. Nech nás obaja učia nepohoršovať sa nad Kristovými ranami, prenikať do tajomstva Božieho milosrdenstva, ktoré vždy dúfa, vždy odpúšťa, vždy miluje.“


Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ