Kard. Jozef Tomko: Novodobé prenasledovanie kresťanov
V mesiaci
októbri sa udiali dve udalosti, ktoré si aj my Slováci musíme povšimnúť. Od 3. do
5. októbra sa zišla v Bratislave Rada európskych biskupských konferencií. Jej účastníci
dostali ako dar nedávno razenú európsku mincu, ktorú razí Slovenská republika ako
člen Európskej únie s právom navrhnúť jednu stranu kovového platidla. Hodnota tohto
platidla je bezvýznamná: iba dve eurá, ale symbolický význam je veľký, lebo obraz
na tejto „národnej“ strane mince ide do celého sveta. Taliansko si navrhlo obraz medzinárodne
známeho básnika Danteho. Slovensko predložilo umelecky vypracovaný obraz bratov Cyrila
a Metoda, ktorí spoločne držia v rukách uprostred kríž. Bruselskí úradníci považovali
tento návrh za „konfesionálny“ a v mene laicizmu odmietali ho prijať. Vo vedení Európskej
únie prevládajú aj dnes ľudia, ktorí nedovolili, aby sa do európskej ústavy dostala
čo len zmienka o kresťanských koreňoch nášho svetadiela. Dlho im trvalo, kým prijali
slovenský návrh ako symbolický výraz našej národnej histórie. Dnes nemôžeme zabudnúť,
že aj „Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe“, v skratke OSCE, vydala roku
2011 v Belehrade rezolúciu, v ktorej odsudzuje netoleranciu a diskrimináciu proti
kresťanom v Európe. Bratislava tak vyhrala nad Bruselom a umelecky vypracovaná minca
vzbudzuje obdiv v Európe aj inde.
Taliansky katolícky denník Avvenire
priniesol správu o tomto slovenskom prípade dňa 25. októbra 2013 pod titulom: „Dve
(prekrásne) eurá a obrana náboženskej slobody v Európe“. Pri tom poukázal, že v roku
2012 vo Francúzsku bolo 84% všetkých vandalských útokov namierených na katolícke kostoly.
A kardinál Tauran upozornil 16. októbra 2013 pri otváraní Konferencie na tému „Náboženstvá,
sloboda, moc“ na Katolíckej univerzite v Miláne, že v Európe sa azda menej vyskytuje
krvavé a násilné prenasledovanie, ale jestvuje menej viditeľné, zákerné prenasledovanie.
Pritom Európa by nemala zabudnúť na nedávne roky prenasledovania v komunistických
režimoch, lebo niektoré ich obete ešte žijú s bolestnými následkami na svete, alebo
aspoň v čerstvej pamäti.
V mesiaci septembri a októbri 2013 sa odohrali v Srbsku
dôležité slávnosti z príležitosti 1700-ročného jubilea od vydania milánskeho ediktu
v roku 313 cisárom Konštantínom Veľkým. Konštantín sa narodil v srbskom meste Niš.
Katolícka Cirkev oslávila toto jubileum koncom septembra, pravoslávna Cirkev v októbri.
Svätý Otec, pápež František poslal na obidve slávnosti svojich zvláštnych vyslancov.
Viedol som katolícku delegáciu na pravoslávne oslavy, ktorým predsedal ekumenický
patriarcha z Konstantinopolu Bartolomej, za účasti iných pravoslávnych patriarchov
a metropolitov (z Jeruzalema, z Antiochie, z Alexandrie, z Moskvy, z Cypru, atď),
ako aj niekoľko desaťtisícov veriacich. Všetci sme pripomenuli starý dokument, edikt,
ktorý v Miláne vydal Konštantín Veľký, ktorého pravoslávni uctievajú ako svätého.
Rímsky cisár v ňom dovolil náboženskú slobodu pre všetkých a ukončil prenasledovanie
kresťanov. Ako to vyzdvihol patriarcha Bartolomej, bol to ozajstný „zvrat v histórii
ľudstva“ a výzva k náboženskej tolerancii a znášanlivosti. Krásna liturgická slávnosť
v Niši, ako aj iné prejavy, sa stali verejným protestom proti prenasledovaniu a vyháňaniu
kresťanov z blízkeho východu, čiže z Malej (Prednej) Ázie. V niektorých krajinách
hrozí, že kresťania odtiaľ zmiznú. To bol ďalší výkrik o pomoc prenasledovaným.
Teraz však vydal v Spojených štátoch amerických uznávaný novinár a dopisovateľ
z Vatikánu, John Allen knihu Global war on Christians (ed. Random), čiže: „Globálna
vojna proti kresťanom“. V nej tvrdí, že kresťania sú v súčasnosti bez pochyby najviac
prenasledované náboženské zoskupenie: „svet je svedkom zrodu novej generácie kresťanských
mučeníkov“. Demografický vedec Todd Johnson, ktorého cituje Allen, prehlásil, že od
roku 2000 po dnes zomrelo každý rok priemerne sto tisíc kresťanov. Podľa odhadu amerického
„Centra pre výskum kresťanstva“ pri Teologickom seminári Gordon-Conwell v Massachusetts,
každú hodinu sú na svete zabití pre svoju vieru jedenásti kresťania.
Allen
uvádza len niekoľko príkladov dnešného prenasledovania kresťanov. V severnej Kórei,
ovládanej komunistickým režimom, sa počet kresťanov rôzneho vierovyznania odhaduje
na štyristo tisíc. Asi štvrtina z nich žije v táboroch nútenej práce, pretože odopreli
uctievať si zakladateľa národného kultu Kim Il-sunga. Od roku rozdelenia kórejského
polostrova na dva štáty (1953), v severnej Kórei zmizlo skoro tristo tisíc kresťanov.
V Sýrii hrozí kresťanom vymretie; v mestečku Maalula, kde sa ešte používa aramejská
reč Ježiša Krista, podľa správ mohamedáni zabili Sarkisa el Zachma a iných dvoch mladých
kresťanov, keď odmietli obrátiť sa na islamskú vieru. Podobné prípady sa opakujú v
Iraku, kde americká organizácia „Open Doors“ predvída koniec kresťanskej prítomnosti
okolo roku 2020. V Egypte prenasledujú kresťanských koptov, ktorí tam žijú od nepamäti.
Tlač sa nerada zmieňuje o tom, čo sa deje s kresťanmi na území Gazy, vykrojenom z
Izraelu.
Svetová verejná mienka sa ťažko dostáva k správam o prenasledovaní
kresťanov v rôznych krajinách, kde musí zakročiť aj verejná moc. Vlády radšej zamlčia
také udalosti, niekedy sa kresťanská menšina nedovolá ani spravodlivosti ani ochrany.
V západnej tlači prevláda skôr naoko „neutrálny“, ale v podstate ateistický protináboženský
duch, ktorý sleduje viac politické a obchodné záujmy. Laicizmus sa stáva akoby novým
náboženstvom. Ako píše Allen, „liberálni voľnomyšlienkári oslavujú mučeníkov pravicových
režimov v Latinskej Amerike, ale nie sú ochotní pripustiť skutočnosť protikresťanskej
nenávisti v Gaze, ktorú kontroluje Hamas, ani spôsoby, akými ľavicové režimy často
napadajú kresťanov“.
Allen vidí príčinu prenasledovania vo fanatizme, a to
najviac v prehnanom laicizme, a vo fanatizme islamských skupín, ktoré spôsobili útoky
na kresťanov a na kostoly napríklad v Nigérii a v Egypte, ale aj inde, ako je to zo
strany hinduistov v severovýchodnej Indii. Aj západné sekulárne obrazoborectvo, ktoré
sa niekedy oblieka do rúcha kultúrneho boja, má už svoje obete.
Novodobé prenasledovanie
kresťanov má teda rôzne formy, nie je vždy krvavé, ani vždy fyzicky agresívne. Veriaci
majú len jednu odpoveď: upevniť si kresťanskú vieru a lásku k blížnemu, aj k nepriateľovi.