2012-12-21 18:49:24

Pápež v predvianočnom príhovore Rímskej kúrii: V hre je človek


Rodina a dialóg: boli dve hlavné témy dnešného predvianočného príhovoru pápeža Rímskej kúrii. Benedikt XVI. v ňom pripomenul kľúčové momenty roku 2012 počnúc zahraničnými apoštolskými cestami do Mexika, na Kubu a do Libanonu, cez Svetové stretnutie rodín v Miláne, taktiež Synodu o novej evanjelizácii a Rok viery pri príležitosti 50. výročia začatia Druhého vatikánskeho koncilu. Podstatou príhovoru bola ľudská sloboda a obrana rodiny, v ktorých je – podľa jeho slov – osud človeka. Prečo Cirkvi tak záleží na rodine? Benedikt XVI. zameral svoju reflexiu na otázku, ktorou sa dnes, v tak zložitom kontexte, zaoberajú mnohí.

Tá veľká radosť, s akou sa v Miláne stretli rodiny z celého sveta bola dôkazom toho, že napriek všetkým opačným mienkam, je rodina silná a živá aj dnes. Je však nesporná aj kríza, ktorá ju najmä v západnom svete ohrozuje v jej základe. Synoda opakovane zdôraznila význam rodiny ako autentického miesta pre odovzdávanie viery, miesta, v ktorom sa odovzdávajú základné hodnoty a formy ľudského bytia. Tu sa učí žijúc ich spoločne a trpiac spoločne. Takže je zrejmé, že otázka rodiny je nielen o určitej spoločenskej forme, ale je otázkou o človeku samom o tom, čo človek je a čo by mal robiť, aby bol človekom správnym spôsobom. Výzvy v tejto súvislosti rozmanité. Je to predovšetkým problém schopnosti človeka zaviazať sa, alebo neschopnosť vytvárať vzťahy. Môže sa človek viazať na celý život? Zodpovedá to jeho prirodzenosti? Nie je to azda v rozpore s jeho slobodou a snahou sebarealizácie? Stáva sa človek samým sebou tým, že zostáva autonómnym a prichádza do kontaktu s inými iba prostredníctvom vzťahov, ktoré sa môžu kedykoľvek prerušiť? Je jeden vzťah na celý život v rozpore so slobodou?

Odmietnutie ľudského zväzku, ktoré je čoraz častejšie kvôli nesprávnemu chápaniu slobody a sebarealizácie, rovnako ako z dôvodu úniku pred pokorným znášaním utrpenia, znamená, že človek zostáva uzavretý sám do seba a nakoniec uchováva vlastné ja pre seba, a v skutočnosti ho nikdy neprekročí. Len v sebadarovaní sa človek stáva samým sebou, dosiahne sám seba a len otvorením sa pre druhých, pre deti, pre rodinu, len ak sa nechá formovať v obetovaní sa a utrpení, objaví rozsah ľudského bytia. Odmietnutím tejto zákonitej spojitosti sa strácajú aj základné postavy ľudských bytostí: otec, matka, syn, dcéra; strácajú sa základné rozmery skúseností, zážitkov ľudských bytostí.“

Svätý Otec pripomenul, že Cirkev nie je sama v obrane rodiny a zdôraznil jej ohrozenia, ktoré predstavujú „filozofia sexuality“ či teória „gender“, podľa ktorej pohlavie „nie je dané“, ale je skôr spoločenskou rolou, „pre ktorú sa rozhodneme“:

Hlboký klam tejto teórie a tejto antropologickej revolúcie je zrejmý. Človek popiera, ževopred stanovenú povahu svojho tela, ktorá charakterizuje človeka. Popiera vlastnú prirodzenosť a tvrdí, že mu nie je vopred daná, ale že on sám si ju utvorí. Podľa biblického rozprávania o stvorení patrí k podstate človeka, že ho stvoril Boh ako muža a ženu. Manipulácia prírody sa stáva základnou voľbou človeka proti sebe samému. Teraz už existuje len abstraktný človek, ktorý si potom sám pre seba a podľa seba vyberie nejakú svoju prirodzenosť. Kde sa sloboda konania stáva slobodou rozhodovania o sebe samom a utváraním seba samého, to vedie nutne k popieraniu samotného Stvoriteľa, a tak nakoniec človek ako tvor Boží a Boží obraz v podstate uráža svoje bytie. V zápase o rodinu je v stávke človek sám. Je zrejmé, že tam, kde je odmietnutý Boh, stráca sa dôstojnosť človeka. Kto obhajuje Boha, obhajuje človeka.“ –jk-







All the contents on this site are copyrighted ©.