Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Cirkev

Vysielanie pre gréckokatolíkov: Dionýz Njarady


Autorom príspevku je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi

Medzi historickými osobnosťami, ktoré zasiahli aj do života našej miestnej cirkvi najmä v krízových rokoch jej existencie sa nachádzajú aj predstavitelia sesterských východných cirkví. Dnes by sme si chceli predstaviť trochu bližšie postavu a historický kontext účinkovania biskupa križevackej eparchie Dionýza Njáradyho, ktorý sa pred 90-timi rokmi stal apoštolským administrátorom prešovskej eparchie a ktorý pomáhal našej cirkvi prekonať mimoriadne ťažké obdobie jej existencie po rozpade Rakúsko-Uhorska.
Biskup Njárady, syn cirkevného kantora a učiteľa v Ruskom Keresture, pochádzal z rusínskej diaspóry v Báčke, v dnešnom Srbsku. Teologické štúdiá, ktoré zakončil doktorátom si konal v Záhrebe. Kňazskú vysviacku prijal 1.01.1899. Po krátkom účinkovaní na fare v Shide sa koncom roku 1899 stal prefektom v Záhrebskom seminári a od roku 1902 v ňom účinkoval ako rektor. 9.01.1915 bol vysvätený na pomocného biskupa pre križevackú eparchiu, od 1.05.1920 sa stal križevackým sídelným biskupom. Jeho aktívne biskupské účinkovanie teda spadá do obdobia medzi dvoma svetovými vojnami.
Aká bola situácia na spoločenskom a náboženskom poli v tom čase u nás? Nové geopolitické usporiadanie po skončení prvej svetovej vojny malo dopad aj na život východnej cirkvi. Rozdelenie Rakúsko–Uhorskej monarchie podnietilo vznik národných štátov na princípe „práva na sebaurčenie národov“. 28.októbra 1918 bola vyhlásená Česko-Slovenská republika. Územie mukačevskej a prešovskej eparchie sa rozdelilo medzi Československo a Maďarsko. Čo sa týka Mukačeva problém bol krajne zložitý a môžeme ho zhrnúť takto: dohodami so Saint–Germain a Trianonu (1918 a 1920), táto eparchia bola rozdelená na viaceré časti. Najkonzistentnejšia časť sa nachádzala na území Zakarpatskej Ukrajiny čiže Podkarpatskej Rusi, západná časť v rodiacom sa Slovensku a severozápadnom Maďarsku. Čo sa týka vyššie spomínaných hraníc, počas týchto rokov sa viedli široké a tvrdé diskusie predovšetkým ohľadom územia Podkarpatskej Rusi a Slovenska, ktoré sa ukončili až na konci roku 1920, aj keď riešenie nakoniec nepovažovala za uspokojivé ani jedna zo zúčastnených strán.
Otázka hraníc mala prirodzene vplyv aj na národnostnú otázku. Začiatok takzvaného „poslovenčovania gréckokatolíckej cirkvi“ ktorý v tejto súvislosti často uvádzajú niektorí autori sa môže a musí umiestniť do celku oživenia národnej identity slovenského národa. V tomto osobitnom prípade bol po prvý raz proces jeho národného oživenia podporovaný aj úradnou autoritou (školy, úrady atď.). Tento jav však často cirkevné autority a väčšina duchovenstva dobre nechápali a neprijímali, a to aj preto, že naďalej stotožňovali identitu gréckokatolíckej cirkvi v plnom prekrývaní sa s ruténskou («ruskou», či rusínskou) identitou a to často aj v jej etnickom významovom rozmere. Medzitým zvlášť obyvateľstvo Podkarpatskej Rusi ustavične hľadalo svoju presnú národnostnú identitu. Toto hľadanie medzi rozlične orientovanými tendenciami pokračovalo aj v ďalších rokoch medzivojnového obdobia a bolo vlastne “vyriešené” až násilným pripojením celého územia k Sovietskemu zväzu v roku 1945.
Gréckokatolícke duchovenstvo, ktoré bolo dlhý čas zvyknuté požívať a využívať privilégia starej Uhorskej monarchie väčšinou neprijalo nový politicko-sociálny celok ktorý sa vytvoril so vznikom Československa. Aj tento postoj umožňoval šírenie sa pravoslávia na územie Podkarpatskej Rusi. Toto hnutie, ktorého príznaky sa objavovali už od začiatku dvadsiateho storočia podporovali teraz aj vládne antiklerikálne československé kruhy.
Prešovský biskup Štefan Novák v októbri 1918 opustil biskupský stolec a uchýlil sa do Maďarska. Dočasné poverenie spravovať eparchiu prijal od 1. októbra 1918 generálny vikár a kanonik Mikuláš Russnák. Tento nezvyčajne vzdelaný muž, teológ a kanonista, sa snažil zachrániť čo sa dalo v povojnovom chaose. Keďže však nebol biskupom, bol tvrdo napádaný rôznymi kňazmi, ktorí neboli vždy ochotní prijímať niektoré jeho rozhodnutia smerujúce k zlepšeniu náboženského života. J
V tejto situácii, 27.10.1922 Svätá Stolica poverila križevackého biskupa Njáradyho správou prešovskej eparchie vo funkcii apoštolského administrátora. Na rozdiel od mukačevskej eparchie, kde si pravoslávne hnutie v zmätených rokoch po prvej svetovej vojne získalo široké sympatie veriacich, prítomnosť biskupa Njaradyho v prešovskej eparchii značne zredukovala, ba vlastne zastavila jeho šírenie na Slovensku. Njaradymu sa podarilo postaviť hrádz aj voči šíriacej sa protináboženskej propagande, ktorá bola rozšírená najmä v blízkej mukačevskej eparchii. Pod jeho vedením začala vychádzať periodická náboženská tlač, bol reorganizovaný administratívny chod eparchie, boli zabezpečené štipendiá pre seminaristov aj v pražskom seminári, atď. Niektoré jeho rozhodnutia národného a náboženského charakteru boli silne kritizované rozličnými skupinami, ktoré ho obvinili z pokusov priviesť cirkev pod prílišný ukrajinský vplyv. Tieto kontestujúce hlasy boli výsledkom politického boja medzi jednotlivými frakciami duchovenstva, teda z promaďarsky orientovaného kléru, z kruhov rusofilov ako aj z vládnych kruhov, ktoré chceli dať njamä v cirkevných školách väčší priestor slovenskému prvku. K týmto obvineniam sa pripájala skutočnosť, že biskup nebol československým občanom. Po štyroch rokoch pastoračného účinkovania Njarady požiadal Svätú Stolicu, aby ho zbavila poverenia administrátora. Jeho žiadosť bola priaznivo prijatá 14. septembra 1926, kedy Svätá Stolica menovala nového apoštolského administrátora v osobe Petra Pavla Gojdiča, OSBM. Njárady spravoval prešovskú eparchiu až do februára roku 1927, kedy odovzdal jej riadenie novomenovanému apoštolskému administrátorovi Pavlovi Gojdičovi OSBM.
O 11 rokov neskôr zasiahol biskup Njárady aj do cirkevného života mukačevskej eparchie. V súvislosti s postupným rozpadom prvej Československej republiky, keď po tzv. viedenskej arbitráži maďarské vojská začali 2.11.1938 obsadzovať časť územia autonómnej Podkarpatskej Rusi, nezávislá vláda krátko predtým vyhlásenej Karpatskej Ukrajiny preniesla svoje sídlo do Chustu. Keďže mukačevský biskup Stojka ostal sídliť v okupovanom Užhorode, asi 300 000 veriacich sa ocitlo bez možnosti kontaktu so svojim duchovným pastierom. Svätá Stolica preto 15.11.1938 ustanovila opäť biskupa Njáradyho za Apoštolského vizitátora mukačevskej eparchie so sídlom v nezávislom Chuste. Na tomto poste zotrval až kým Maďarsko neanektovalo aj túto časť Podkarpatskej Rusi v polovici marca 1939. Približne rok po návrate do križevackej eparchie, 14. apríla 1940 biskup Njárady zomrel počas kanonickej vizitácie farnosti Mrzlo Polje.
Dionýz Njarady aj keď nepochádzal zo Slovenska, pozitívne zasiahol do života gréckokatolíkov na Slovensku v mimoriadne ťažkom období po prvej svetovej vojne, kedy bola dezorientovaná značná časť veriacich i duchovenstva. Svojím účinkovaním pripravil pôdu pre plodnú činnosť biskupa Pavla Gojdiča. Aj preto si zasluhuje našu vďačnú spomienku.

P. Cyril Vasiľ, SJ