Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Apoštolské cesty

Homília Svätého Otca počas vešpier v kartuziánskom kláštore: Žiadne povolanie v Cirkvi nie je na okraji!


Vatikán (10. októbra, VR) - Po krátkom príhovore k obyvateľom mestečka Serra San Bruno sa Svätý Otec papamobilom presunul do kartuziánskeho kláštora, kde ho v mene komunity mníchov - medzi ktorými je aj Slovák, kňaz Bratislavskej arcidiecézy Anton Solčiansky - privítal prior kláštora, páter Jacques Dupont, slovami: „Svätý Otče, komunita, ktorá Vás prijíma vo svojej chudobe a jednoduchosti, sa snaží udržiavať zapálený oheň modlitby v tichu a skrytosti. ... Sme si vedomí, že naše miesto v Cirkvi je maličké a na okraji, a že náš spôsob života nie je vždy dobre pochopený. Ale nehľadáme spôsob, aby sme niekoho presviedčali, pretože láska sa neobhajuje. Sme tu, aby sme ukázali osobitný obraz Božej lásky.

Po privítaní nasledovali slávnostné vešpery, počas ktorých Svätý Otec predniesol homíliu, ktorú vám ponúkame v plnom znení:

Ctihodní bratia v biskupskej službe, drahí bratia kartuziáni, bratia a sestry!

Vzdávam vďaku Bohu za to, že ma priviedol na toto miesto viery a modlitby, do Kartúzy v Serra San Bruno. Opätovne pozdravujem Mons. Vincenza Bertoloneho, arcibiskupa Catanzaro-Squllace a úprimne sa obraciam na túto kartuziánsku komunitu, na každého jej člena, počnúc priorom, pátrom Jacquesom Dupontom, ktorému zo srdca ďakujem za jeho slová. Zároveň ho prosím, aby odovzdal môj pozdrav a požehnanie generálnemu ministrovi a kontemplatívnym sestrám kartuziánskeho rádu.

Predovšetkým chcem úprimne poukázať na to, ako táto moja návšteva nadväzuje na známky silného spoločenstva medzi Svätou Stolicou a Kartuziánskym rádom, ktoré sa prejavili počas uplynulého storočia. V roku 1924 vydal pápež Pius XI. apoštolskú konštitúciu, ktorou schválil štatúty rehole, revidované vo svetle Kódexu kánonického práva. V máji 1984, blahoslavený Ján Pavol II. adresoval generálnemu ministrovi osobitný list, pri príležitosti deväťstého výročia založenia prvej kartuziánskej komunity svätým Brunom v Charteus pri Grenóbli. V tom istom roku, 5. októbra, prišiel môj milovaný predchodca na toto miesto a spomienka na jeho prítomnosť je stále prítomná medzi týmito múrmi. V
myšlienkach na tieto minulé udalosti, ktoré sú stále aktuálne, prichádzam dnes k vám a želal by som si, aby toto naše stretnutie poukázalo na hlboké spojenie, ktoré jestvuje medzi Petrom a Brunom, medzi pastoračnou službou v jednote Cirkvi a kontemplatívnym povolaním v Cirkvi. Cirkevné spoločenstvo potrebuje vnútornú silu. Tú silu, ktorú pred chvíľou páter prior pripomenul prednesením výrazu „captus ab Uno“, ktorý sa pripisuje sv. Brunovi, ako „uchvátenému Jediným“, Bohom, „Unus potens per omnia“ (Jediný, ktorý môže všetko), ako sme aj spievali v Hymne z vešpier. Služba pastierov prijíma z kontemplatívnych komunít duchovnú potravu, ktorá pochádza od Boha.

„Fugitiva relinquere et aeterna captare“: opustiť prchavú realitu a snažiť sa uchopiť večnosť. V tomto vyjadrení, ktoré napísal v liste váš zakladateľ prepoštovi z Remešu Rodolfovi, je zhrnutá podstata vašej spirituality (porov. List Rodolfovi, 13), a teda: silná túžba vstúpiť do jednoty života s Bohom, zanechajúc všetko ostatné, všetko to, čo bráni tejto jednote a nechať sa uchvátiť nesmiernou Božou láskou a žiť iba touto láskou. Drahí bratia, vy ste našli skrytý poklad, veľmi vzácnu perlu (porov. Mt 13, 44-46). S radikálnosťou ste odpovedali na Ježišovo pozvanie: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21) Každý kláštor – mužský alebo ženský – je oázou, v ktorej sa prostredníctvom modlitby a meditácie kope hlboká studňa, z ktorej sa čerpá „živá voda“ na uhasenie nášho veľkého smädu. Avšak Kartúza je osobitnou oázou, kde sú ticho a samota strážené so zvláštnou starostlivosťou, podľa spôsobu života, ktorú začal sv. Bruno a ostala nezmenená počas celých stáročí. „Bývam v púšti spolu s bratmi“ je zhrňujúca veta, ktorú písal váš zakladateľ (List Rodolfovi 4). Návšteva Petrovho nástupcu v tejto historickej kartúze nechce povzbudiť iba vás, ktorí tu žijete, ale celý Kartuziánsky rád v jeho misii v dnešnom svete, tak aktuálnej a významnej ako nikdy predtým.

Technický rozvoj, zvlášť v oblasti dopravy a komunikácií, urobili život človeka pohodlnejším, ale zároveň viac vzrušujúcim a občas kŕčovitým. Mestá sú takmer vždy hlučné: zriedka v nich nájdeme ticho, pretože v niektorých jeho častiach ostáva v pozadí hluk aj v noci. Ďalej rozvoj médií v posledných desaťročiach rozšíril a zosilnel istý fenomén, ktorý sa profiloval v šesťdesiatych rokoch: Virtualita, ktorá hrozí, že prevládne nad realitou. Vždy viac sú ľudia ponorení do virtuálnej dimenzie, aj keď si to neuvedomujú, z dôvodu audiovizuálnych správ, ktoré sprevádzajú ich životy od rána až do noci. Mladí, ktorí sa už narodili v týchto podmienkach, sa akoby snažili zaplniť každý prázdny moment hudbou a obrazmi, práve zo strachu načúvať tomuto prázdnu. Tento trend tu existoval vždy, osobitne medzi mladými v kontexte viac vyvinutejších mestských častí. Dnes však tento trend dosiahol takú úroveň, keď môžeme začať hovoriť o antropologickej mutácii. Niektorí ľudia už nie sú viac schopní ostať na dlhší čas v tichu a osamote.

Chcel som zdôrazniť túto sociálno-kultúrnu situáciu, pretože vyzdvihuje osobitnú charizmu kartúzy, ako vzácny dar pre Cirkev a pre svet. Dar, ktorý zahŕňa hlboký odkaz pre náš život a celé ľudstvo. Zhrnul by som to takto: Človek utiahnutím sa do ticha a samoty sa „vystavuje“ realite vo svojej nahote, vystavuje sa „prázdnote“, o ktorej som hovoril pred chvíľou, práve preto, aby zakúsil Plnosť, prítomnosť Boha, Realitu vo svojej plnosti, ktorá sa nachádza za zmyslovo vnímateľnou dimenziou. Je to prítomnosť, ktorá sa dá vnímať v každom stvorení: vo vzduchu, ktorý dýchame, vo svetle, ktoré vidíme a ktoré nás hreje, v rastlinách, v kameňoch... Boh, Creator omnium (Stvoriteľ všetkého), prechádza cez všetky veci. Avšak je nad nimi a práve kvôli tomu je základom všetkého. Mních, zanechajúc všetko, akoby „riskuje“: vydáva sa samote a tichu, aby nežil nič iné ako to, čo je podstatné. A práve v prežívaní toho podstatného nachádza aj hlboké spoločenstvo s bratmi, s každým človekom.

Niekto by si mohol myslieť, že stačí sem iba prísť, aby urobil tento „skok“. Ale tak tomu nie je. Toto povolanie, ako každé iné, nachádza odpoveď postupne, cestou, v celoživotnom hľadaní. Aby bolo možné naučiť sa prežívať v prítomnosti Boha, nestačí sa iba utiahnuť na miesto ako je toto. Tak ako v manželstve nestačí iba slávnosť, pri ktorej sa sviatosť manželstva uzatvára, na to, aby sa manželia stali jedným telom, ale vyžaduje sa nechať pôsobiť Božiu milosť a spoločne kráčať každodennou rutinou manželského života. Stať sa mníchmi si vyžaduje čas, cvičenie, trpezlivosť „v nepretržitom božskom bdení“ – ako dosvedčoval sv. Bruno – „očakávať Pánov návrat a pohotovo mu otvoriť dvere“ (List Rudolfovi, 4). Práve v tomto spočíva krása každého povolania v Cirkvi: dať Bohu čas na to, aby pôsobil svojim Duchom, a tiež vlastnej ľudskosti, aby vo vlastnom životnom stave bola utváraná a rástla podľa miery zrelosti Krista. V Kristovi je všetko v plnosti; my potrebujeme čas na to, aby sme si osvojili jednu z dimenzií jeho tajomstva. Mohli by sme povedať, že toto je cesta transformácie, pri ktorej sa uskutočňuje a prejavuje tajomstvo zmŕtvychvstania Krista v nás. Tajomstvo, na ktoré poukazuje dnešné Božie Slovo v biblickom čítaní z Listu Rimanom: Duch Svätý, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, oživí aj naše smrteľné telá (porov. Rim 8,11). On je Ten, ktorý nás pripodobňuje Kristovi, podľa povolania, ktoré sa dostalo každému z nás, na ceste ktorá vedie z krstného prameňa až do smrti, prechodu do Otcovho domu. Niekedy sa v očiach sveta zdá nemožné zostať po celý život v jednom kláštore, ale v skutočnosti celý jeden život akurát stačí na vstup do tejto jednoty s Bohom, do tej podstatnej a hlbokej Reality, ktorou je Ježiš Kristus.

Kvôli tomu som prišiel sem, drahí bratia, ktorí tvoríte Kartuziánsku komunitu v Serra San Bruno: povedať vám, že Cirkev vás potrebuje a že vy potrebujete Cirkev. Vaše miesto nie je niekde na okraji: žiadne povolanie v Božom ľude nie je na okraji. Sme jedným telom, v ktorom každý úd je dôležitý, má svoju dôstojnosť a je neoddeliteľný. Aj vy, ktorí žijete v dobrovoľnej izolácii, ste v skutočnosti v srdci Cirkvi a nechávate tiecť vo svojich žilách čistú krv kontemplácie a Božej lásky.

Stat Crux dum volvitur orbis – tak znie vaše motto. Kristov kríž je pevným bodom uprostred zmien a otrasov vo svete. Život v kartúze má účasť na tejto stabilite kríža, ktorá je vlastná Bohu, Jeho vernej láske. Aj vy, bratia kartuziáni, zostaňte pevne zjednotení s Kristom – ako ratolesti na viniči – a budete spojení s Jeho tajomstvom spásy rovnako, ako Panna Mária, ktorá stála – stabat – pod krížom, spojená so Synom rovnakou obetou lásky. Tak ako Mária, aj vy ste spolu s ňou hlboko včlenení do tajomstva Cirkvi, sviatosti jednoty ľudí s Bohom a medzi sebou navzájom. V tomto ste aj ako jednotlivci blízko mojej službe. Nech nad nami bdie Najsvätejšia Matka Cirkvi a svätý otec Bruno nech vždy žehná z neba vašu komunitu.

Preložil: Jozef Šofranko SJ