Sociálne siete:

RSS:

Vatikánsky rozhlas

Hlas Svätého Otca a Cirkvi v dialógu so svetom

Jazyk:
Vatikánsky rozhlas

Hlavná stránka / Cirkev

P. Milan Bubák: Modlitba a temperament, 4. časť


RealAudioMP3 P. Milan Bubák SVD sa vo svojom cykle Spiritualita súčasného človeka venuje otázke modlitby a temperamentu.

Milí priatelia, dnes sa dostávame do štvrtej, už poslednej časti nášho mini-cyklu o modlitbe a temperamente. Predstavili sme si doteraz šesť duchovných tradícií a z nich pochádzajúcich foriem modlitby: z púštnu spiritualitu, augustiniansku tradíciu, bendiktínske Lectio divina, františkánsku spiritualitu, tomistickú spiritualitu a tzv. devotio moderna. Dnes si predstavíme posledné tri: ignaciánsku a tereziánsku spiritualitu a charizmatickú formu modlitby.
Ignaciánska spiritualita pochádzajúca od sv. Ignáca z Loyoly sa zakladá na osobných skúsenostiach jej zakladateľa, ktoré potom neskôr spísal vo svojich Duchovných cvičeniach a tak ich sprístupnil aj ostatným. Duchovné cvičenia sú školou ignaciánskej modlitby. Hoci Ignácova metóda je veľmi starou modlitebnou metódou – používali ju už židia okolo 1200 rokov pred Kristom – sv. Ignác bol prvý, ktorý ju podal systematickým spôsobom. Ide o tzv. modlitbu pripomínania si. Človek sa snaží dávny príbeh priviesť do súčasnosti, do svojho osobného života. To dávne napojí na to, čo je dnes. Robí to tak, že do príbehu vstúpi a snaží sa ho sám zažiť, ako keby sa príbeh odohral práve dnes a on ako keby bol jeho živým účastníkom. Ignaciánska modlitbová metóda zapája do tejto skúsenosti celého človeka, no najviac jeho zmysly a predstavivosť. Človek sa má snažiť dotýkať sa vecí, ktoré sa nachádzajú v biblickom príbehu (napríklad kríža), voňať (napríklad dym na veľkňazovom nádvorí), počúvať (výkriky davu, zvuk kladiva, ktoré pribíja klince do rúk Krista), hľadieť (na ukrižovaného Krista), dokonca chutnať (napríklad ocot, ktorý podávali Ježišovi na kríži). V tomto všetkom si má všímať seba samého, čo to s ním robí, ako na to všetko on vnútorne reaguje. Alebo si človek môže predstaviť seba samého ako postavu z evanjelia, napríklad malomocného alebo slepca, ktorí prosia o uzdravenie.
Zmyslom ignaciánskeho spôsobu modlitby je osobné stretnutie sa s Bohom a čo najintenzívnejší osobný zážitok s Bohom a tým, čo s ním súvisí. Sv. Ignác na základe svojej modlitbovej metódy, hlavne pocitov, vyvinul aj svoj rozsiahly systém tzv. rozlišovania duchov. Pri tomto procese, v ktorom ide o robenie rozhodnutí, sa človek pýta, od koho jeho city, túžby a rozhodnutia pochádzajú: od Boha či od zlého? Podobnú metódu zvolil aj pri spytovaní svedomia (dnes sa dokonca hovorí o spytovaní vedomia). Ignaciánska forma modlitby je jednoduchá, živá, zážitková, intenzívna. Ide do hĺbky, hodnotí, skúma, hľadá. Slávi, pripomína si staré a robí to novým, spája minulé s prítomným. Pri realizácii nájdeného praktizuje disciplínu, trpezlivosť, stálosť. Pocity berie vážne, no nenechá sa nimi ovládať, skorej ich skúma ako prameň sebapoznania, ako to vyjadril jeden jezuita: „Dôveruj svojim pocitom, avšak používaj hlavu!“
Pre aké povahy je táto metóda modlitby vhodná? Pre ľudí s veľkou predstavivosťou, pre ľudí pravidelnosti, disciplíny, organizovaného života. Nie je vhodná pre ľudí spontánnych a neorganizovaných.
Tereziánska spiritualita pochádza hlavne od dvoch význačným karmelitánov sv. Terézie Avilskej a sv. Jána z Kríža. Jej typikom je veľmi osobný vzťah k Ježišovi. Terézia zvykla s Ježišom často osobne debatovať dokonca vtipkovať. Bol akoby jej sprievodcom na ceste. Slovo „cesta“ je snáď najlepším popisom tejto spirituality: cesta k Bohu cez svoje vnútro. Terézia toto rozvíja hlavne vo svojej knihe Vnútorný hrad, kde sa cez sedem rôznych nádvorí človek dostáva do stredu hradu, kde sa stretá so svojím kráľom – Bohom. Sedem nádvorí je sedem rôznych vrstiev, cez ktoré musí človek prejsť, keď vchádza do svojho vnútra. Tieto vrstvy vôbec nie sú príjemné (maštale, práčovňa, komory...). Sv. Ján z Kríža zasa rozvíja „cestu“ v knihe Výstup na horu Karmel. On rozvinul do dokonalosti púť modlitbou a obrátením vyjadrenú v troch etapách duchovného rastu nazvaných etapa očisťovania, etapa osvietenia a etapa zjednotenia, predelených dvomi etapami krízy: etapou tmavej noci zmyslov a tmavej noci duše. Tereziánska modlitba bude potom všetkým týmto ovplyvnená: myšlienkou cesty a putovania, vytrvalosti i napriek tme a suchotám, očisťovania sa od nezriadeností, výzvou k zanechávaniu vecí, ktoré nekorešpondujú s tým, čo človek práve objavil.
A na záver si povedzme niečo o charizmatickej modlitbe, ktorá je taká populárna, hlavne medzi mladými i na Slovensku. Za miesto zrodu katolíckeho charizmatického hnutia sa pokladá Duquesne University v Pittsburghu. Počas jedných duchovných cvičení r. 1967 skupina študentov zažila hlboké obrátenie a pocit novej moci a prítomnosti Ducha Svätého v ich živote. Keď svoj zážitok neskôr popisovali, používali pri ňom jazyk, ktorý bol predtým známy z tzv. pentekostalizmu, čo sú rôzne náboženské spoločenstvá protestantského typu sústreďujúce sa na obnovu v Duchu Svätom. Podľa sociológov nie islam, ako by sme si to mohli myslieť, ale práve pentekostalizmus je v súčasnosti najsilnejšie rastúcim náboženskou afiliáciou. Podľa odhadu k nemu prináleží asi pol miliardy stúpencov a ich počet stále rastie, čo vyvoláva pochopiteľne otázky, prečo je tomu tak.
Podstatou charizmatickej formy prežívania viery je Duch Svätý ako vodčia a usmerňujúca sila celého života jedinca alebo spoločenstva. Podstatnými prvkami tejto spirituality sú obrátenie a úplné odovzdanie sa Kristovi. Základom je tzv. krst Ducha Svätého, čo je zážitok daru, ktorý človek dostal v minulosti v krste alebo birmovaní, v prítomnosti, teraz. Nie je to teda nový krst, ale skorej prebudenie alebo aktivácia daru, ktorý už bol prijatý v minulosti, no nebol žitý. Dá sa tu hovoriť aj o tzv. druhom obrátení. Silnou charakteristikou charizmatickej modlitby sú chvály Boha. Jediným dôvodom úcty a chvály Boha je jeho nekonečná dobrota. Modlitbové stretnutia sú poznačené spontánnosťou a slobodou vo vyjadrovaní emócií. Charizmatici veria v istotu vypočutia svojej modlitby. Je známa ich záľuba vo Sv. Písme, ktoré sa dosť často interpretuje doslovne. Silnou stránkou charizmatického hnutia je veľká úctu k sviatosti zmierenia, v ktorej sa sústreďujú hlavne na jej uzdravujúcu silu. Z tohto faktu vyšla i prax, ktorá je tak silno napojená na charizmatikov: prax uzdravovania a to nielen duchovného, ale i duševného, ba i fyzického. Pre charizmatikov byť kresťanom znamená byť členom spoločenstva. Bez spoločenstva nie je možné byť nasledovníkom Krista. Preto každý charizmatik je začlenený do malého spoločenstva modlitby a tzv. vyučovania.
Komu, akej povahe, táto spiritualita vyhovuje? Určite nie každému, hlavne nie ľuďom rezervovaným a silne rozumovo zameraným. Vyhovuje ľuďom spontánnym, citovo založeným, v zmýšľaní a v prejavoch vnútorne slobodným. Aj keď faktom je, že mnohým zaseknutým, nespontánnym ľuďom práve táto spiritualita pomohla vnútorne sa uvoľniť, oslobodiť a konečne sa stať – samozrejme v tom správnom zmysle slova – samými sebou.
Predstavili sme si deväť foriem modlitby. Aj keď ich je určite omnoho viac, myslím, že všetky ostatné formy modlitby, ktoré ľudia praktizujú nájdu svoj ekvivalent v niektorej z tradičných škôl spirituality, ktoré sme si popísali. Nám už len ostáva vybrať si tú svoju podľa typu svojej osobnej povahy a temperamentu. Určite je každý jeden človek pozvaný k modlitbe, len treba hľadať svoju vlastnú cestu. Ako povedal sv. Arnold Janssen, zakladateľ verbistov: „Svätý ide po svojej vlastnej ceste!“Milan Bubák, SVD Rím, 3.6.2011